(Mt 18,1-3)

V tú hodinu prišli učeníci k Ježišovi s otázkou: Kto je najväčší v nebeskom kráľovstve? On si zavolal dieťa, postavil ho do stredu medzi nich a povedal: Amen, hovorím vám, že ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva..

„Verba movent. exempla trahunt" – slová povzbudzujú, príklady priťahujú – tak by sa dalo preložiť toto známe latinské príslovie. Áno, slová vedia byť niekedy krásne, vedia potešiť, pohladiť i povzbudiť, ale vždy sú to len slová. A čím je človek starší, tým viac akýmkoľvek slovám prikladá čoraz menší význam, pretože ľudia veľmi radi a veľa rozprávajú, vedia sa skrývať za vznešené myšlienky a heslá, ale realita býva častokrát diametrálne odlišná. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu majú teda konkrétne príklady a vzory.

„Sňali ho z kríža a uložili do hrobu." (Sk 13,29)

Len o dvoch typoch bozkov v dejinách možno kategoricky vyhlásiť, že rozhodujúcim spôsobom poznačili a až do skončenia vekov poznačujú ľudský rod. Je to bozk Judášovej zrady Krista (Lk 22,48), pre ktorý platí: „Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda človekovi, kto zrádza Syna človeka! Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil" (Mt 26,24). Je to bozk smrti a personálnej deštrukcie. Z Judášovho bozku vzišli tŕpke početné plody bohoborectva, ktorých „korunou" je ateistický – západný humanizmus.
Druhý je bozk lásky, ktorá je silná, ba mocnejšia ako smrť (Pieseň piesní 8,6b). Ten dala Ježišova Matka Mária svojmu mŕtvemu Synovi Ježišovi Kristovi, ktorého jej položili do náručia po sňatí z kríža – ľudským umom nepredstaviteľnej tragédii. Stal sa odpoveďou na ten Judášov z Getsemanskej záhrady deň predtým. Je to bozk, ktorý je znakom sily života, nad ktorým nemá smrť svoje páky, aby ho zgniavila. Je to bohoľudský bozk Bohonosnej (Theotokos) matky Božiemu Synovi – takto ju originálne titulovali Otcovia cirkvi na všeobecnom sneme v Efeze v roku 431.
Toto zľúbanie bezmocnej Kristovej tváre uprostred zatemnenej zeme, ktorá sa triasla a pukali skaly, je nespočetnekrát napodobňované v celej priepastnej tragike nezmyselného ľudského života.
Spomeniem tu dve dojímavé scény z oceňovanej filmovej snímky Generál Patton (1970). Ide o portrét jedného z najgeniálnejších vojvodcov dvadsiateho storočia, voči ktorému ako zrejme jedinému spojeneckému veliteľovi v druhej svetovej vojne, mala rešpekt nemecká generalita.

Na viacerých stredných školách v Nitre a na základných školách v jej okolí a okolí Bratislavy zaznievajú prednášky s názvom Sloboda a(lebo) zodpovednosť. Mgr. Richard Vereš prichádza za študentami s témou prevencie sociálno-patologických javov. Čo si pod tým predstaviť?

Program Sloboda a(lebo) zodpovednosť je výchovno-vzdelávací program zameraný na prevenciu správania dospievajúcich, so zvláštnym zameraním na prevenciu rizikového sexuálneho správania. Určený je najmä mladým ľuďom vo vekovej kategórii 12-19 rokov, ich rodičom, pedagógom a okoliu týchto mladých ľudí.

V rámci prednášok je vždy priestor na diskusiu vedenú naším lektorom a tu odznievajú otázky a témy, ktoré mládež najviac trápia. Témy a zamyslenia k niektorým z nich prináša Mgr. Richard Vereš:

(Ž 139,1b-3) Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe.

Román „1984" je asi najznámejším dielom, ktoré napísal spisovateľ Geroge Orwell. Píše sa v ňom o pochmúrnej, tzv. dystopickej budúcnosti, kde na celom svete existujú len tri mocnosti, medzi ktorými neustále prebieha vojnový konflikt. Dej tohto románu sa odohráva v jednej z nich – v Oceánii, ktorej vládne despotická autorita „Veľký brat" ovládajúci obyvateľov tohto superštátu neustálym sledovaním, kontrolou aj na úrovni myslenia a cielenými manipulácimi. Popularita tohto románu spôsobila, že pojem „Veľký brat" sa v ľudskej reči pomerne rýchlo udomácnil a slúži na pomenovanie snahy zo strany štátnych autorít pomocou tajnej služby, sledovania a odposluchu, mať pod úplnou kontrolou svojich občanov. V roku 1999 sa práve týmto pojmom pomenovala celosvetovo úspešná televízna šou, kde súťažiaci žijú v špeciálne postavenom dome, ktorý je izolovaný od svojho okolia, pričom počas svojho pobytu sú neustále monitorovaní systémom kamier a mikrofónov.

Nádoby našej prirodzenosti
„Slávou Boha je živý človek" (sv. Irenej z Lyonu: Adversus haereses).
(Terapeutická meditácia)
Svadba v Káne Galilejskej (Jn 2,1 – 11) je prvé znamenie Ježiša, ktorým premenil vodu na víno bez zbytočného rozruchu a medializácie. Môže pre nás znamenať meditačnú príležitosť – priestor na vnútornú modlitbu. Aj prostredníctvom tohto príbehu sa nám ponúka vstup do deja samotných udalostí. Nezostaneme len vonkajšími pozorovateľmi tohto deja, ale samotnými aktérmi bohoľudského tajomstva nášho Spasiteľa, ktorý disponuje energiou na reálnu premenu toho, čo súhrne nazveme pasivitami nášho umenšovania.
Pri Ježišovom znamení zohrala mimoriadnu úlohu jeho matka – Bohorodička Mária. Ona je Bohonosná, presnejšie Kristonosná. To znamená, že dala súhlas na to, aby tajomstvo vtelenia Druhej Božej Osoby sa na svete realizovalo cez ňu, a preto je celkom pochopiteľné, že sprostredkovala ľudom aj záchranný skutok svojho Syna na svadbe. Evanjelium začína naráciu týchto udalosti tak, že najprv spomína Máriu a až tak Ježiša: „Bola tam aj Ježišova matka."

Počuli sme vo veľmi známom evanjeliu, že máme milovať nepriateľov. Nastaviť líce, keď dostaneme facku. Pozdravovať tých, čo nás nenávidia. Ono sa to dobre počúva. Môže to vieme aj logicky pochopiť, zamyslieť sa nad tým, ale vieme sa s tým aj stotožniť? Vieme to aj na príkladoch zo svojho života. Je to dosť ťažké. Viete, na toto človek potrebuje veľmi, veľmi dlhú skúsenosť sám so sebou. Uvedomiť si v pokore sám, že vlastne ja som zlý človek. Nie som lepší ako ty. A ja veľakrát potrebujem počuť od iného človeka: odpúšťam ti.