Veľká noc 2019

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 22. apríl 2019 Napísal: Augustín Bačinský Kategória: Ročník 2019
Prečítané: 1069x
Vytlačiť

„Keď sa spoločenstvo, malé či veľké, stane vyjadrením vzájomnej lásky, určite bude možné uveriť evanjeliu" (Roger Schutz).

Jedno z možných vysvetlení, prečo boli prví kresťania práve takými fenomenálnymi evanjelizátormi a prečo sa teda kresťanstvo, napriek mnohým prenasledovaniam v ranom období tak šírilo, ponúka vo svojej knihe V jiném rytmu Scott Peck (1995). Podľa neho to nebolo ani vďaka osobnej charizme týchto ľudí, ani preto, že by kresťanstvo bolo takou prijateľnou doktrínou (naopak, patrí medzi tie najnáročnejšie alebo najnepríjemnejšie doktríny, ktoré svet pozná), ale hlavne preto, že objavili tajomstvo komunity, spoločenstva. A vraj nemuseli potom kvôli evanjelizácii ani pohnúť prstom.

 

Scott Peck ďalej hovorí: „Predstavte si nasledovnú hypotetickú situáciu: niekto ide akousi vedľajšou uličkou v Korinte alebo v Efeze a všimne si skupinku ľudí sediacich pohromade a rozprávajúcich sa o akýchsi podivných veciach – čosi o mužovi, poprave a prázdnej hrobke. Tomuto prizerajúcemu sa, to nedáva žiaden zmysel. Ale na spôsobe, akým spolu títo ľudia hovoria, ako sa k sebe správajú, ako sa na seba pozerajú, a ako sa spoločne smejú, v tom je niečo veľmi príťažlivé. Totiž, títo raní kresťania vydávali „vôňu lásky". Okoloidúci už aj chcel ísť ďalej svojou cestou, ale bol touto skupinkou akýmsi zvláštnym spôsobom priťahovaný. Chvíľu sa započúval, a keďže stále nerozumel, opäť sa mal k odchodu. Ale zasa ho akoby niečo pritiahlo späť. Uvedomil si, že hoci nemá ani poňatia o tom, čo títo ľudia rozprávajú, že mu to až tak nevadí, pretože chce byť pritom, chce sa toho tiež zúčastniť, chce to tiež prežívať (Júlia Halamová, Zážitok komunity v cirkevných skupinách a komunitách).

Máme i my, bratia a sestry, hlavne počas Veľkej noci takýto pocit? Pocit, že sa v dejinách čosi neuveriteľné uskutočnilo a fascinuje nás to aj po dvoch tisíc rokoch? Poznáme takú entuziánsku, zapálenú skupinu ešte i dnes? Alebo len na základe výchovy, stereotypu, cyklicky počas roka si pripomíname slávne skutky Mesiáša Ježiša?

Alebo si kladieme aj otázku, a čo sa vlastne zmenilo? Má vôbec Veľká noc dopad na náš každodenný život? Ježiš vstal z mŕtvych! Aleluja! Tak znejú spevy v kresťanských chrámoch počas týchto dní. Ježiš svojou smrťou premohol smrť! Ale ako? Veď ľudia stále zomierajú! Kedy bude vlastne to vzkriesenie nášho tela, ktoré deklarujeme vo vyznaní viery? Až raz, keď skončí tento svet, a príde posledný súd? A potom aj my, keď zomrieme, povstaneme k životu? Ako? Veď naše fyzické telo už bude rozpadnuté a jednotlivé prvky z neho, budú mať v dôsledku recyklácie mnohí iní ľudia alebo zvieratá či rastliny.

Alebo sa zasa len uspokojíme s tým, že sme zažili pekné bohoslužby, vo veľkonočný pondelok vyšibali dievčatá a zajedli sme si dobré jedlo či popili chutné nápoje?

Ale Veľká noc sa naozaj stala, no poukazuje ako vektor na ďalšie naplnenia či na absolútne naplnenie dejín spásy. Avšak o takýchto veciach je možné hovoriť žiaľ iba tak, ako pred dvetisíc rokmi: v malom spoločenstve, ktoré sa o tieto veci a pravdy zaujíma. A nielen zaujíma, ale chce priložiť i ruku k dielu. A preto aj my, napojení na vzkrieseného Ježiša skrz Božie Slovo, vydávajme „vôňu lásky", aby svet uveril, že ho Boh miluje, a chce ho objať vo svojom Kráľovstve. Amen.