/ 0
V jeden letný, slnečný, víkendový deň sme sa vybrali na bicykloch po potulkách osadami Malej Fatry. Denno – denne človek často v zhone myslí na základné potreby prežitia, bez toho, že by si uvedomoval, že je to dar, ten nový deň opäť žiť. Úplne samozrejme berie, že ráno vstane – zobudia ho teplé slnečné lúče-pozdvihne mu to náladu, klope ne okno dážď, ešte nevstal z postele a už je mrzutý, beží na autobus, do práce, za povinnosťami a ... plní povinnosti jednu za druhou, niekedy priam mechanicky, čo sa od neho očakáva. Berie život ako samozrejmosť. Keby sme tak mechanicky a zároveň tiež mysleli i na povinnosti v našom duchovnom postupe. Všetko berieme ako samozrejmosť a na našu budúcnosť zabúdame. Stále v zhone.
Až tam, v krásnej prírode Malej Fatry som si uvedomila a pochopila, čo všetko máme ako dar, čo všetko sme dostali. Nemohla som len tak šľapať do pedálov a nezastaviť sa, aby som nepoďakovala za ten úžasný svet tu pre nás. Vidím Rosutec, Stoh, v pozadí Veľký Kriváň, vzduch vonia bylinkami a pokosenou trávou, vtáci spievajú a niekde vnútri človek cíti neskutočný pokoj, radosť, vďačnosť. Naozaj vďačnosť – verím, že nezabúdame ďakovať, keď je situácia taká, ako som tu opísala. Vďačnosť vytryskne priamo zo srdca, ale my máme ďakovať aj za ťažkosti. To sa nám už darí menej, ba čo viac, na to zabúdame. Zastaví nás až „tragédia – nečakaný zlom v živote". Nedávno som stretla jednú mladú ženu. Poznám ju dlho. Vždy usmiata, radostná, ochotná pomôcť. Dozvedám sa, že ju prikvačila veľmi vážna choroba. Keby som ju nevidela krívať, ani by som nepoznala, že je chorá. Stále je usmiata, radostná. Odkiaľ berie silu, pri tak ťažkej diagnóze? Vraj, keď sa dozvedela pravdu o svojej chorobe, bolo to nesmierne ťažké prijať. No zároveň tvrdí, že práve prežíva najkrajší rok života. A to všetko cez ťažkosti, ktoré odovzdáva.
Stúpame do strmého svahu, slnko páli, vzduch je prehriaty, je to námaha. Námaha, ktorá dáva radosť. Hlavou mi víria myšlienky, čo všetko Boh pripravil pre tých, ktorí ho milujú. Ako bude vyzerať môj duchovný svet? Čo robím dnes preň...
Boh stvoril celý svet s láskou a z lásky pre človeka, aby mal radosť a spolu ju mohli prežívať. Tak, ako sa rodič teší z každej maličkosti, ktorá urobí radosť jeho dieťaťu. O čo viac nás (rodičov) teší, keď vidíme v očiach našich ratolestí ozajstnú radosť z darov. Hneď sa chcú s novou bábikou, či autíčkom s nami hrať. Chceme aj my spolupracovať na tomto úžasnom Božom pláne s Bohom? Pýtame sa, počúvame svoje svedomie? Môžeme si predstavovať tie najkrajšie miesta na celej Zemi, no verím, že v duchovnom svete na nás čaká svet nepredstaviteľný.
Vidíš ten úžasný svet, čo máme?
Zaujíma Ťa, čo bude potom, aký svet nás čaká? Svet, ktorého základy pokladáme tu. A verím, že všetci chceme, aby bol čo najúžasnejší, preto pracujme na sebe, aby sme si ho taký pripravili.
Mgr. Beáta Krajčíková