Drahí bratia sestry. Na toto evanjelium sa nehodí to odvážne tvrdenie, alebo fráza, ktorú kazatelia niekedy používajú. Je to vyjadrenie, že dnes sme si prečítali evanjelium zlých správ. Evanjelium zlých správ je samo o sebe oxymoron. Sú to slová, ktoré znamenajú opačný význam. Ked o niečom povieme, ze je to originálna kópia, alebo, že to bolo spálené mrazom. Rovnako tak evanjelium, ako samotné slovo, predsa znamená dobrú zvesť. Tak ako to môže byť evanjelium zlých správ? Ale tak, ako z tých predchádzajúcich pojmov vieme, čo chceme povedať, dokonca podtrhujeme týmto spôsobom význam, tak je to aj v tomto prípade. Čo iné môžem povedať, keď sa mi zvestuje, že deti povstanú proti rodičom. Keď otec vyženie svoje dieťa. Čo iné by v takomto prípade mal kresťan, ako ja, čakať. Ak neurobím správne veci, správne kroky, môže sa mi to vraj stať. Ale, kde sú tie správne kroky, správne činy? Kde je tá úvaha, aby sa diali veci správnym spôsobom a prinesú ľuďom Božiu slávu a spravodlivosť.

Prechádzal som večerným mestom a hoci som mal namierené domov, nijako som sa neponáhľal. Plnými dúškami som totiž do seba nasával atmosféru blížiacich sa sviatkov, ktorú bolo doslova až hmatateľne cítiť z každej ulice, obchodu i okna domácnosti.

Zaujal ma jeden z obchodných výkladov a tak som sa pri ňom zastavil. Uprostred totiž stála nádherná živá jedľa vyzdobená na ľudový spôsob, pod ňou bol rozprestretý pôvabný a živo pôsobiaci betlehem; úplne hore tmavá umelá obloha z množstvom žiariacich hviezd a priamo v jej strede veľká kométa namierená svojim chvostom priamo doprostred betlehema, kde stáli jasličky. Čím viac som pozoroval túto scenériu, tým viac sa kdesi z mojej hĺbky vynáral pocit, ktorý som kedysi ako dieťa vždy intenzívne prežíval počas Vianoc.

Prvý krát sme sa stretli vo dverách a ja som s búšiacim srdcom sklonila hlavu. Videla som ho ako žiariacu postavu so žiarivým srdcom. Potom sme sa stretávali a ja som bola každým okamihom viac a viac po uši zaľúbená. Za celý rok ma však neviedol za ruku, ani raz ma nepobozkal ani len na líce. Spoznávali sme sa vnútorne. Modlili sme sa spolu v parku pod stromom, snívali sme v konároch stromov o našom budúcom domove, predstavovali sme si spoločnú budúcnosť. Náš vzťah mohol vonkajším svetom nerušene rásť. Naše šťastie prekvitalo.
Priblížil sa čas našej svadby. V tom čase ma vzal za ruku a ja som pocítila elektrinu lásky. Bolo to tak úžasné, že i dnes po osemnástich rokoch nášho manželstva cítim ten pocit.
Že sme boli čudní? Že sme nenormálni? Každý môže mať svoj názor. Spoznávať sa navzájom takýmto spôsobom bolo naše spoločné rozhodnutie, ktoré by sme opäť zopakovali. Prečo?

Kedy sa zmení svet? Kedy bude dobre? Kedy...?
Niekedy sa prichytíme, že očakávame, kedy za nás niekto urobí rozhodnutie, ktoré je na našich pleciach. Niekedy očakávame, že niekto vykoná nejaké skutky namiesto nás. Proste niekedy očakávame, že niekto za nás prevezme zodpovednosť.
Čudujeme sa, že sa svet nemení. Lenže on sa sám zmeniť nemôže. V prvom rade sa totiž musím zmeniť ja. Uvedomiť si, že ja som ten, kto mení svet. Ja som ten, v koho srdci horí Božie svetlo lásky.

„Neplač, lebo ti na to dám dôvod!“, „Dejú sa aj horšie veci“, „Niekto tam vo svete je na tom horšie ako ty, tak sa vzchop!“

Niet viery bez modlitby a niet skutočnej a úprimnej modlitby, ak chýba viera. Typický začarovaný kruh. Takže, kde začať? Snáď len tam, kde začal Ježiš, keď ho učeníci poprosili, aby ich naučil modliť sa – „Otče náš". Je predsa viera náročným a zložitým aktom? Je výsledkom nejakej sofistikovanej techniky určenej len pre vyvolených a osvietených? Nie, je to ten najbežnejší a najľudskejší prejav dôvery voči niekomu, kto mi so srdcom na dlani ponúka celý svoj život. A modlitba? Len nepatrná odpoveď na Slovo lásky, ktoré ma sprevádza každou chvíľou života už od môjho narodenia.