Máš sa rád? Máš sa rada? Tak úprimne – bez akýchkoľvek posudzovaní, porovnávaní, bez komplexov, preceňovania sa či podceňovania.
Niekedy je to ťažké. Mať sa rád. Okolie nám hovorí niečo – chváli nás, alebo haní. Môžeme sa cítiť stratení, nepochopení, nedocenení alebo naopak – preceňovaní s obrovským nákladom zodpovednosti na svojich pleciach, o ktorom si myslíme, že ho už neunesieme. Mnohí v dnešnej dobe tento tlak veľmi pociťujú a preciťujú a nevedia si s ním rady. V extrémnych prípadoch končia s depresiami alebo samovraždami. Končia s obrovskou bolesťou v srdci.
Kde je pomoc?
Boh ako náš Nebeský rodič všetko pripravil pre svoje deti, pre nás, s dokonalou láskou. Stvoril vesmír s nádherne žiariacimi hviezdami a inými nebeskými telesami, ktorých krásu môžeme vnímať predovšetkým v tichu tmy. A tak sa tma stáva našou žiariacou priateľkou.

Vianočné sviatky bývajú nerozlučne spojené s deťmi. Zaiste, sú to práve deti, ktoré z príchodu týchto sviatkov prežívajú najviac nadšenia a radosti. Hovorí sa, že aj prvý adventný veniec zostrojil evanjelický duchovný Johann Henrich Wichern ešte v roku 1839, aby nedočkavým deťom, o ktoré sa staral, postupným zapaľovaním sviečok na veľkom kolese názorne ukazoval, ako sa ich túžobne očakávaný deň sviatkov postupne blíži.
No napriek tomu podstatu prepojenia Vianoc s deťmi treba vidieť v inej skutočnosti – mocný a nekonečný Boh v histórii človeka definitívne prehovoril tak, že svoje slovo zviditeľnil do podoby nepatrného, krehkého a zraniteľného dieťaťa. Aký to paradox pre tých, ktorý význam a zmysel hľadajú v okázalosti, pompéznosti a sláve. A tak tí, ktorí celé veky očakávali znamenie z neba, zostali zoči-voči samotnému prichádzajúcemu Bohu slepí a nevšímaví.

Nehodil by sa vám taký budík, ktorý by zabezpečil vaše duchovné prebudenie? Aby sme takýmto jednoduchým spôsobom dokázali aktivovať niečo, čo v našom vnútri – našom srdci – spôsobí skutočné prebudenie a vzťah k nášmu Nebeskému otcovi? Viete, mnohí, ktorí hovoria o tom, že sa duchovne prebudili a našli cestu k Bohu, častokrát hovoria o tom, že v ich mysli prúdi určitá kontinuita myšlienok, pocitov, rozhovorov samých so sebou o tom, ako majú žiť svoj život. Ako majú žiť vzťah s inými ľuďmi. Na počiatku takýchto myšlienok ale býva hlas Boha, ktorý nám hovorí: Je čas spomaliť, zamyslieť sa nad tým, ako som sa správal. Tento hlas v hlave ešte ale nie je samotným myslením. Myšlienka je všemocná. V Písme sa hovorí, že sme boli stvorení myšlienkou.

Možno sa vám zdá, že sa svet príliš nemení. Že je stále taký istý. Dobrý či zlý, podľa situácií, v ktorých sa najčastejšie nachádzate. Alebo sa mení príliš rýchlo. Novinky vo svete technológií, katastrofy vo svete zapríčinené ľuďmi alebo spôsobené prírodnými zmenami apod.
Ale v podstate je to s nami ako s maličkými deťmi. Deti majú totiž jedinečnú schopnosť napodobňovať svoje vzory. Sú ako zrkadlá. Zrkadlá nášho – rodičovského – správania. Svet je takým naším dieťaťom. My sme jeho rodičmi. Podľa toho, akí sme, taký je obraz sveta, v ktorom žijeme.

„Bol si v Edene, Božej záhrade, pokrývali ťa rozličné drahokamy" (Ezechiel 28,13).
Premonštrátsky kňaz a bývalý novinár Karol Lovaš, známy predovšetkým z „mečiarovského" obdobia, pred časom napísal: „Po Dušičkách príde vytriezvenie. Pestrofarebné chryzantémy zvädnú, niekoľkokilové sviečky vyhasnú, hroby ako z čínskej tržnice zafúka lístie. Zostane iba zlosť. Na Boha. Na cirkev. Na mŕtvych. Kto z nich však stál o tento dušičkový cirkus, ktorý nás opäť raz oberie o stovky eur? Ani Boh. Ani cirkev. Ani mŕtvi nie." Môj niekdajší kolega z katedry žurnalistiky v komentári ďalej pokračuje: „Čo tak aktuálne nepodľahnúť tlaku obchodníkov či porovnávaniu sa so susedmi? A hlúposti, ktorá velí mať chryzantémy ako detské hlavy a sviečky – tiež čo najväčšie."

„Na Pána hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou" (Žalm 34, 6).

V období tzv. pandémie sme boli konfrontovaní s niečím nevídaným a tristným: človek bol nútený chodiť s prekrytím tváre, ktorá je výrazom jeho jedinečnosti a neopakovateľnosti. Z druhej strany, akoby sa nám niekto vysmieval: tieto dni boli sprevádzané novou televíznou nadnárodnou reality-show zábavného priemyslu Zlatá maska. Na údajnom (podľa liberálnych ideológov) civilizačnom vrchole, na vrchole sociálneho blahobytu došlo k takému stavu, že tvár nám na politické pokyny bola zahaľovaná rúškom – maskou. Psychologický tlak maniackeho establishmentu nás nútil hrať role, v ktorých sme sa nepoznávali. Blasfémia zasiahla aj sakrálny priestor: kapucíni v Bratislave prekryli rúškom tvár Ukrižovaného. Starozákonný výrok o „mlátiacom volovi, ktorému nezaviažeš papuľu", zmienený aj samotným apoštolom národov (1Kor 9,9) popreli samotní profesionálni hlásatelia Božieho slova.
V permanentnom širokospektrálnom zmätku a nepokoji šírených v masmediálnom „všehomíre" umný človek pátra po príčine a hlbších súvislostiach tohto stavu. Ako si máme udržať zdravý rozum a vieru? Ako ostať človekom a zachovať si vlastnú tvár?
Filozof Mikuláš Lokbowicz pri príležitosti udelenia čestného doktorátu na Karlovej univerzite pred vyše dvadsiatimi rokmi predniesol tieto slová: „V našom zmätenom čase sme ako vtáci, ktorí bez obtiaže lietajú v noci; vidia horizont, ktorý musia dosiahnuť, ale ťažšie vedia posúdiť krajinu, cez ktorú práve letia. Aby sme však rozpoznali svetlo na obzore, musíme mať určité zásadné presvedčenie; koniec-koncov je to iba náboženská viera, dôvera v bezprostrednú blízkosť tak vzdialeného absolútna, ktorá takéto presvedčenie môže ponúknuť." V Akatiste k Životodarnému Svätému Duchu vyznávame, že sme ako pútnici, ktorí v nočnom zmätku v lese zablúdili a vyčkávajú rannú zornicu, túžime po blahodarných lúčoch Božieho Ducha, aby sme nezahynuli, ale našli cestu večného života. Odpoveď hľadajme v starobylom veľkonočnom chválospeve Exultet: „Tá zornica, ktorá nikdy nezapadá je tvoj Syn Ježiš Kristus." Obráťme k nemu svoju pozornosť.
Prv ako ukážem význam sily Kristovej tváre a načrtnem umenie nazerania na jeho obličaj, je potrebné urobiť exkurz o tom, kto je človek a čo znamená tvár.