Pokušenie sebectva, kompromisu a popularity

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 14. február 2016 Napísal: Štefan Záhradník
Dátum uverejnenia Prečítané: 449x
Vytlačiť

Čo vlastne určuje hodnotu vecí? Situácia na ilustráciu. Boli sme s našou rodinkou u mojich rodičov napríklad gratulovať dedovi na narodeniny. Za gratuláciu dostali deti od deda nejaké eurá na prilepšenie. Náš malý Jožko si napríklad ešte donedávna radšej vybral možnosť dostať za hrsť centových mincí než napríklad desať eurovú bankovku. Kôpka ligotavých mincí mala pre neho väčšiu hodnotu ako jeden farebný papierik.

 

Rovnako si podľa mňa každé malé dieťa vyberie radšej kôpku čokolády, než nejaké euríčka. Pretože dieťa chce v každej chvíli viac čokolády než niečo za čo si ju môže kúpiť hoci reálne vo väčšom množstve.

Tak čo pre nás vlastne určuje hodnotu?

Predsa, každý z nás má svoj pohľad na veci, ktoré pokladá za cenné. Keby sa u nas doma chitil horieť stolík s počítačom, myslím že by som sa nesnažil aj za cenu zranenia zachrániť ten starý počítač ako vec. Ale riskoval by som, aby sme neprišli o všetky rodinné fotografie čo na ňom máme. Aj keď reálne by aj teraz niekto za ten počítač dal možno 100 euro, kdežto za naše rodinné fotografie by mi nikto nedal asi ani cent. Tak ešte raz, ako si teda budeme určovať hodnotu vecí?

Pred časom sme v niektorom z čítaní počli, že v liste Galaťanom sa píše: „5:22 No ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie."

Čo napríklad dobrota? Je to niečo, čo má hodnotu? Je idea dobroty stále niečím cenným pre dnešného človeka? Kým láska, radosť, pokoj sú skutočne stále nespochybňované, cnosť ľudskej dobroty sa stáva ohrozeným druhom. Pre mnohých už dnes nie je dôležitá možno je dokonca nežiadúca.

Jeden z najväčších problémov dobroty je rovnaký s láskou. Je to to ako tieto slvá užívame. Milujeme svoje manželky, ale milujema aj jablkový koláč so šľahačkou a milujme krásu prírody. Ale každá z týchto „lások" je úplne odlišná.

A podobne je to aj so slovom „dobro". Jedli sme dobré jedlo, stretli sme dobrého človeka, dobre sme si pospali. Sú to predsa úplne odlišné veci, nie?

Ale poďme sa teraz pozrieť ako sa slovo „dobrý" používa v Biblii. Napríklad, v úvodných kapitolách Genesis čítame, že Boh stvoril nebesia a zem, a potom sa stvoril život v mori a vo vzduchu a na zemi. Po každom stvorení sa píše „A Boh videl, že je to dobré." Čo to znamená?

No, myslím, že to znamená, že keď Boh pozrel sa na to, čo urobil, bol s tým spokojný. Takže možno by sme mohli povedať, "Dobrota niečo znamená, že sa To páči Bohu." A možno by sme mohli ísť o krok ďalej až k tomu čo nás zaujalo a povedať: "Dobrý človek je človek, ktorý sa páči Bohu."

Iste sme na správnej ceste, teraz ale bez ďaľšieho rozvíjania vám priblížim ešte jednu definíciu dobra. Je veľmi jednoduchá a ľahko konfrontovateľná s naším zmýšľaním a konaním. Dobrota v človeku je jednoducho to čo nás núti robiť správne veci zo správnych dôvodov.

A čo sú správne veci a správne dôvody? Kde sa naučíme byť dobrými ľuďmi? Priatelia, rovnako ako keď sa učíme dokonalej láske, keď hľadáme radosť a pokoj. Pozrieme sa na Ježiša Krista. Aj on žil v tele rovnako ako mi, rovnako ho Satan pokúšal. V dnešnom čítaní sme počuli ako ho pri jeho 40 dňovom pobyte na púšti Satan trojako pokúšal. Prvým z nich je pokušenie sebectva. Druhým je pokušenie kompromisu. A tretím je pokušenie popularity.

Tu mu diabol povedal: „Ak si Boží Syn, povedz tomuto kameňu, aby sa stal chlebom."

Dnešná kultúra má normy, podľa ktorých ak máme dostatok dobrého jedla, pekných šiat a množstvo materiálnych prostriedkov sme úspešnými ľuďmi a mali by sme byť na seba pyšní. Vraj nie je dôvod aby sme nesiahli a nezobrali si niečo čo môže alebo dokonca má byť naše a slúžiť nám ku komfortu. Ale aj nás aj Ježiša tým len Satan zvádza sústrediť sa na seba. Pokúša nás i naše vlastné telo. Aby sme robili správne veci, napríklad poctivo pracovali, ale iba pre nesprávne dôvody aby sme naplnili len vlastné potreby a robili veci len jednoducho pre seba.

Druhým pokušením bolo pokušenie ku komporomisu. Potom ho diabol vyzdvihol, v jedinom okamihu mu ukázal všetky kráľovstvá sveta a vravel mu: „Dám ti všetku ich moc a slávu,

"Tu to máš, Ježiš," hovorí Satan," ja mám kontrolu nad ľuďmi tohto sveta. Oni mi slúžia. Takže poďme sa dohodnúť. Stačí ak trochu zjemníme Božie požiadavky. Urobíme spolu malý kompromis a všetko toto môže byť aj tvoje.

Rovnaké pokušenie dolieha aj dnes na nás. Zahrávame sa rýchlo a voľne s pravdou, osekávame hrany, robíme kompromisy, ktoré sú vo výsledku zlým ovocím? To všetko len preto, že tak môžeme získať viac a viac?

Tretím pokušením je pokušenie popularity. „postavil ho na vrchol chrámu a povedal mu: „Ak si Boží Syn, vrhni sa stadeto dolu, veď je napísané: ‚Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa chránili,' a ‚vezmú ťa na ruky, aby si si neuderil nohu o kameň.'"

Láka Ježiša urobiť niečo veľkolepého, aby ohromil davy ukázal svoju silu. Prečo sa obťažovať 3 rokmi strávenými putovaním po krajine, zbierať učeníkov a presadzovať sa Božím slovom a jeho múdrosťou? Stačí spraviť veľkolepú scénu s anjelmi a úspech príde okamžite.

Po takomto neúspešnom pokúšaní Satan odchádza ale nie na dlho. I neskôr Ježiša pokúša. Nemyslime si, že bolo pre Ježiša jednoduché zostať dobrým. Ale robil správne veci zo správnych dôvodov. Aj mi musíme často bojovať s pokušeniami a dôležité je aby sme obstáli rovnako ako Ježiš a tak sa stali v Božích očiach dobrými. A nemyslime si, že u nás za každým pokušením stojí niekto tretí, úspešná intervencia stačí raz a ďaľšie pokušenia si už formujeme a živýme sami, pretože je často tak príjemné im podľahnúť.

A ešte jednu rozprávku na záver:

Ropucha si raz upiekla koláčiky. "Tieto koláčiky voňajú veľmi dobre," povedal si ropucha. Tak jeden zjedla. "A chutia ešte lepšie,". Ropucha utekala do domu žabky. "Žaba, žaba," vykríkla ropucha, "ochutnaj tieto koláčiky, ktoré som urobila."

Žaba teda zjedla jeden koláčík: "To sú tie najlepšie koláčiky, ktoré som kedy jedla!".

Žaba a ropucha začali jesť koláčiky, jeden po druhom. "Vieš, ropucha," povedal žaba, s plnými ústami, "myslím, že by sme mali prestať jesť. Čoskoro nám bude zle."

"Máš pravdu," povedal ropucha. "Zjedzme posledný koláčik, a potom už prestaneme." Žaba a ropucha zjedli posledný koláčik. V miske ale stále zostalo mnoho koláčikov.

"Žaba," povedal ropucha, "zjedzme ešte jeden naozaj posledný koláčik, a potom už dosť." Žaba a ropucha teda začali jesť naozaj posledný koláčik.

"Ale teraz už naozaj musíme prestať jesť!" vykríkla ropucha keď sa pristihla, že už má v ústach ďaľší.

"Áno, áno" pritakávala žaba, keď sa naťahovala pre koláčik, "potrebujeme pevnú vôľu."

"Čo je to vôľa?" spýtala sa ropucha.

"Sila vôle je keď sa usilovne snažíš nerobiť niečo, čo v skutočnosti robiť veľmi chceš," odpovedal jej žaba.

"Myslíš ako snažiť sa úporne nejesť všetky tieto koláčiky?" spýtal ropucha.

"Správne," povedal žaba.

Žaba zobrala zostávajúce koláčiky a dala ich do krabice. "Tak!" povedala. "Teraz už nezjeme žiadny ďalší koláčik."

"Ale môžeme krabicu otvorť," povedal ropucha.

"To je pravda," povedala žaba, tak vyšla na rebrík a položial krabicu sa na vysokú policu.

"Tak," povedala žaba. "Teraz už nezjeme žiadny ďalší koláčik."

"Ale môžeme vyliezť po rebríku a vziať škatuľku z poličky otvoriť ju a jesť," povedal ropucha.

"To je pravda," povedala žaba.

Žaba vyliezla po rebríku a vzala škatuľu z poličky. Otvorila ju, vyniesla von a začala hlasno kričať. "Hej, vtáčiky, máme dobré koláčiky, podte si zobrať!" Vtáky prileteli zo všetkých strán a o chvíľku z krabice zmizli všetky koláčiky.

"Teraz už nemáme žiadne koláčik na jedenie," povedal smutne ropucha. "Ani jeden."

"Áno," povedala žaba, "ale máme pevnú vôľu."

"Aha to je super pocit, žabka," povedal ropucha. "Poďme už domov, upečieme si nejakú tortičku."

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 14. február 2016, 13:42