Ročník 2007

Je manželstvo prekonanou a prebytočnou inštitúciou?

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 03. jún 2009 Napísal: Mgr. Vlastimil Šulgan
Dátum uverejnenia Prečítané: 4102x
Vytlačiť

Upútala ma raz v rádiu istá relácia, kde dvojica moderátorov vyzvala poslucháčov, aby pomocou SMS správ zareagovali na otázku – je potrebný „papier“ k tomu, aby dvaja ľudia dokázali žiť v šťastnom a naplnenom partnerskom vzťahu? Len na upresnenie, pod tým „papierom“ sa nerozumelo nič iné ako manželská zmluva. Jedno príslovie hovorí, že ako sa do hory volá, tak sa z nej aj ozýva. V tomto prípade platilo – aká otázka, taká odpoveď. Veď na takto položenú otázku bolo možné odpovedať len jediným spôsobom – k žiadnemu krásnemu a prirodzenému vzťahu realizovanému medzi dvoma úprimnými ľuďmi, nie je potrebné pridať nič umelé a nič formálne – žiaden papier, žiadne verejné divadlo, nič zbytočné, nič, čo ľudia robia len preto, aby zadosťučinili nejakým zvykom a tradíciám.

Asi v tomto duchu sa logicky niesli nasledovné odpovede poslucháčov. Až na jednu jedinú. A práve tá udrela klinček po hlavičke. V nej sa istý poslucháč (alebo skôr poslucháčka) vyjadril asi takýmto spôsobom (nebudem citovať, pretože presné znenie si nepamätám): Ježia sa mi všetky chlpy na tele, keď počujem, ako niekto hovorí o manželstve ako o nejakom papieri. Veď predsa v manželstve si dvaja ľudia dávajú slovo, že budú spoločne niesť svoje životné bremeno a stáť pri sebe v dobrom aj zlom. Tu si obaja pred svedkami prisahajú, že neutečú od seba pri prvých problémoch, keď vyprchá romantický opar zaľúbenia, alebo keď sa objavia prvé výzvy, ktoré nútia človeka prekonať vlastný egoizmus. Ak si ľudia nedokážu dať takéto slovo, budú schopní obstáť v životných ťažkostiach a krízach, ktoré zákonite raz prídu?Uvedomil som si, že konečne sa zrejme našiel niekto, kto si uvedomil, o čo v skutočnosti tvorcom tejto relácie išlo. Zámerom určite nebolo skúmať názor poslucháčov a dať im priestor, aby sa slobodne vyjadrili. Otázka totižto nebola otvorená, ale priamo v nej sa už nachádzala aj odpoveď a šlo len o to, aby si túto odpoveď osvojili aj poslucháči – manželstvo je len zbytočnou formalitou a úbohým „zdrapom“ papiera, je niečím, čo je už dávno prekonané a preto by sa mu mal rozumný človek vyhnúť. To je typický prípad manipulácie s ľudskou mienkou, jeden príklad z tisícich, aké sa na nás denne hrnú z obrazoviek televízorov, z novín, časopisov a iných médií. Na ňom je dobre badateľné, ako sa ľudia dajú ľahko ovplyvniť. Veď predsa tá istá otázka by sa dala položiť úplne iným spôsobom. Predstavme si, že by sa v tej istej relácii objavil takto formulovaný problém: Rozhodli by sme zveriť svoj život do rúk partnera, ktorý by nebol ochotný pred rodinou, známymi, celou obcou a pred Bohom dať poctivé slovo, že vás nikdy nezradí a neopustí ani v tých najťažších chvíľach? Ako by potom vyzerali odpovede poslucháčov – ktorý rozumný a hodnotám otvorený človek by dokázal na túto otázku odpovedať áno? Ale v tejto relácii však nešlo o podporu manželstva a o poukázanie na jeho význam a nenahraditeľnosť, ale cieľom bolo vyvolať voči manželskej inštitúcii averziu a pripraviť tak cestu pre nezáväzné a krátkodobé vzťahy. Je smutné, že len jedna osoba dokázala vybadať v tejto otázke manipuláciu a pevne si stáť za svojím názorom. Zvyšok sa ako stádo nechal slepo viesť tam, kam ho chcela táto relácia dostať. Avšak problém spochybňovania manželstva je oveľa širší a nebolo by preto správne, keby sme zostali len pri jednej rozhlasovej relácii. Súvisí s tým, čo začalo ovplyvňovať myslenie európskeho človeka už od 18. storočia. Ide o osvietenstvo a o jeho ideály rozumného, emancipovaného a slobodného človeka. Jeho veľký význam spočíval v jasnom deklarovaní rovnosti všetkých ľudí a v zdôrazňovaní, že akékoľvek spoločenské rozdiely sú umelého pôvodu. Z toho dôvodu má každý človek svoju dôstojnosť a z nej vyplývajúce právo slobodne si určovať zásady a pravdy, podľa ktorých chce realizovať vlastný život. Pri voľbe životných pravidiel sa má človek riadiť len vlastným rozumom a skúsenosťou a odmietať tak autoritu pre autoritu a tradíciu pre tradíciu. Je potrebné odvrhnúť všetko, čo neprejde sitom racionality, aj keby to malo mať oporu stáročných tradícií. No osvietenecká viera v ľudský rozum bola otrasená po bolestivej skúsenosti s nasledujúcou európskou históriou. V európskom myslení sa preto vytratili otázky po rozumnom, objektívne správnom a dobrom a u bežných ľudí sa ich vlastná dôstojnosť už nespája so slobodou voľby správneho a rozumného, ale toho, čo je uspokojivé a naplňujúce. Pripomínam, že daný vývoj nekritizujem, práve naopak, je dôležité, aby si človek uvedomoval svoju hodnotu a povinnosť viesť svoj život slobodne vyvoleným a chceným smerom. Avšak problém nastane vtedy, ak sa pri určovaní vlastného života dostanú do konfliktu kritéria rozumného a správneho s tým, čo je uspokojujúce, ak človek začne vnímať, že akékoľvek pravidlá obmedzujú jeho osobnú slobodu, sú vonkajším a cudzorodým prvkom brániacim človeku vychutnávať život v jeho spontánnosti. Mnoho ľudí sa tak dostáva do absurdnej situácie. Predstavme si lodivoda, ktorý by si natoľko svoju slobody, že by odmietol viesť svoju loď konkrétne vytýčeným kurzom, pretože by cítil, že ho zbytočne spútava a bráni mu vychutnať si plavbu po mori, a preto sa rozhodol, že svoju loď ponechá len náhodným vplyvom. V tej chvíli by si musel uvedomiť, že aj keď sa môže tešiť vlastnej voľnosti a neobmedzenosti, jeho loď k žiadnemu brehu nedopláva a ostane tak uväznený na šírom mori. Teda, ak človek odmieta osvojiť si akékoľvek pravidlá, znamená to, že v jeho živote absentuje akýkoľvek cieľ a zmysel. Každý cieľ totiž človeka nutne musí obmedziť v jeho činnostiach a čím je ten cieľ vyšší, tým tie obmedzenia musia byť striktnejšie a nekompromisnejšie. Študent vie, že ak sa chce poctivo pripraviť na skúšku, musí sa obmedziť v zábavách a koníčkoch a v mnohom tom, čo mu je príjemné, ctižiadostivý športovec si zas dobrovoľne musí voliť bolesť a námahu a zrieknuť sa mnohých pôžitkov, ktoré si možno bežný človek neodoprie. Môžeme dokonca povedať, že len vďaka cieľom skutočne žijeme, zdokonaľujeme sa a rastieme. Ak niet cieľa a životného zmyslu, niet zajtrajška, niet nádeje a niet dôvod žiť. Slobodu, po ktorej všetci túžime, a bez ktorej nemožno hovoriť o autentickom živote, musíme vedieť správne pochopiť. Sloboda má totiž dva aspekty – pasívny a aktívny. Pasívny aspekt spočíva v odmietaní všetkého toho, čo nám stojí v ceste za šťastím, za naším snom a cieľom. Aktívny aspekt má základ v pozitívnej voľbe toho, čo nás k týmto skutočnostiam približuje. Väčšina ľudí problém s pasívnym aspektom nemá, avšak to ešte nie je sloboda. Nestačí len všetko odmietať a popierať, je potrebné sa aj aktívne podieľať na voľbe, avšak to si už vyžaduje úsilie a námahu. Nie je problém stretnúť sa s ľuďmi, ktorí dokážu všetko kritizovať a zosmiešňovať a dívať sa na to z „nadhľadu“, ale ak ich požiadame o pozitívne riešenie, ich ústa, ktoré predtým vychrlili toľko kritických a ironických slov zrazu ostanú prázdne, tak ako aj ich vlastný život. Sloboda nespočíva len v neustálej manifestácii nezávislosti, ale musí byť aj pevným vôľovým aktom, ktorým človek buduje seba a svoje sny a vie im byť verný. To isté platí aj ohľadne vzťahov, ktorými sa realizuje tá najpodstatnejšia hĺbka ľudskosti. Práve tu musí mať priestor sloboda s oboma svojimi aspektmi. Človek tu musí odmietať všetko umelé, nanútené, všetko to, čo nevychádza z jeho srdca a túžby. Ale to nestačí. Ak človek objaví v inom Ty svojho partnera pre živú komunikáciu lásky a pocíti, že ho s ním začína spájať pevné vzťahové puto, je chybou myslieť si, že postačí to ponechať na náhodu a spontánnosť. Láska je výzva a tá vyžaduje celého človeka. K skutočnej láske teda nestačia len city a emócie, ale musí k nim pristúpiť aj rozumová a zvlášť vôľová stránka. To znamená, že k láske patrí pevné rozhodnutie – práve s týmto partnerom chcem budovať spoločný život a tomuto zámeru chcem zostať verný. Presne to v sebe obsahuje inštitúcia manželstva. Je chybou myslieť si, že manželstvo je len vonkajším a strnulým zákonom, ktorý je v priamom protiklade so spontánnosťou a bezprostrednosťou lásky. Je kurzom, ktorý si človek vo svojom živote vytýči, aby dosiahol to, čo od neho pravý manželský vzťah požaduje – prechod od egoizmu k láske, alebo povedané evanjeliovo – prechod od smrti k životu. A to si naozaj vyžaduje pevné stanovenie cieľa, vôľu neodchýliť sa od stanoveného kurzu, pretože v opačnom prípade niet záruky, že sa človek nenechá zlákať „sladkastými" cestami egoizmu, ktorými zahubí akýkoľvek zárodok vyrastajúceho vzťahu. Jedine v manželskej inštitúcii si je človek vedomý, že vzťah k partnerovi je nielen o tom, že ja chcem brať, a keď mi ten druhý už nemá čo ponúknuť, tak ho už nepotrebujem. Ale spočíva hlavne v tom, že chcem dávať čoraz viac a to všetko raz musí vyústiť až do okamihu, keď si poviem, že ja sa chcem slobodne v prospech môjho partnera obetovať. Začal som síce trochu v pesimistickom duchu, ale rád by som to všetko na záver posunul k radostnejšej vízii. Je pravda, že manželstvo býva dnes spochybňované, ale na druhej strane to nie je žiadna novinka. To, čo od začiatku ľudských dejín spochybňovalo túto posvätnú inštitúciu bol egoizmus, pýcha a hriech a možno dnes sa to všetko nazýva len pravým menom a ľudia sa k tomu otvorenejšie hlásia. Ale myslím si, že vždy sa nájdu tí, ktorí pochopia, že dávať je viac ako brať a že milovať je viac o zodpovednosti ako o príjemných pocitoch. A verím, že aj väčšina z nás si uvedomuje, že bez vernosti a oddanosti v manželstve zostane zo vzťahu len mŕtve rumovisko a z našich životných túžob len prázdne prízraky.

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49