Prinášame Vám tretie pokračovanie z doktorandskej práce Mgr. Augustína Bačinského o dejinách našej cirkvi.
I.VI Koniec Metodovho života
Rok 885 je rokom smrti sv. Metoda. V spise Život Metoda sa o tom píše: „A tak, keď odvrátil všetky obvinenia zo všetkých strán, a zavrel ústa veľavravných, beh dokončil, vieru zachoval, očakávajúc veniec spravodlivosti (2 Tim 4,7).... Pred svojím skonom dostáva však ešte veľmi dôležitú otázku v súvislosti s budúcnosťou jeho misie: "Koho pokladáš, otče a učiteľ ctihodný, za súceho medzi svojimi učeníkmi, aby ti bol nástupcom v tvojom učení? " I ukázal na jedného zo svojich známych učeníkov, nazývaného Gorazd, hovoriac: "Tento je vašej zeme slobodný muž, učený dobre v latinských knihách a pravoverný. To buď Božia vôľa a vaša láska, ako i moja." (ŽM, kap. XVII.).
Bolo to pred Veľkou nocou v spomínanom roku 885. Na Kvetnú nedeľu sa na bohoslužbu zhromaždil tamojší všetok ľud a arcibiskup Metod, hoci veľmi zoslabnutý, vošiel do chrámu, kde podľa modlitebnej byzantskej praxe a svojho zvyku požehnal carihradského cisára i knieža Svätopluka, ako i duchovenstvo a všetok ľud. Potom prorocky riekol: "Strežte ma, deti, do tretieho dňa!" Ako sa i stalo. Keď svital tretí deň, povedal naposledy: "Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha" - Lk 23,46 (ŽM). Zomrel na rukách kňazov. Jeho učeníci dôstojne vykonali pohrebné obrady a to v jazyku latinskom, gréckom a slovenskom. Jeho pozostatky uložili v katedrálnom chráme, ktorý sa doposiaľ nepodarilo zistiť, v ktorom mieste sa nachádzal.
Na záver tohto oslavného literárneho diela „Život Metoda“ je už len vrúcna prosba k svätému a vynikajúcemu pastierovi Slovenov, ktorá je aktuálna aj v našej dobe: „Ty však z výsosti, svätá a ctihodná hlava, hľaď na nás, túžiacich za tebou, svojimi modlitbami, vysloboď svojich učeníkov z každého nebezpečenstva a rozširuj (pravé) učenie, bludárstvo však prenasleduj, aby sme, žijúc tu dôstojne podľa svojho poslania, stáli potom s tebou, tvoje stádo, po pravej strane Krista, nášho Boha, a prijali od neho večný život. Lebo jeho je sláva i česť na veky vekov. Amen“ (ŽM).
Hrob sv. Metoda je stále ešte neobjavený. Z dávnej slovenskej minulosti je treba ešte veľa toho objasňovať, ale vďaka archeologickému skúmaniu a objavom sa postupne dozvedáme v tomto smere stále o nových doplňujúcich skutočnostiach.
Po smrti arcibiskupa Metoda sa naskytá otázka, ako to bolo ďalej s unikátnou misiou bratov zo Solúna. Ako sme už spomenuli, Gorazd bol sv. Metodom určený za jeho nástupcu. Podľa určitých indícii Gorazd pochádzal od Nitry. V jej blízkosti, už v spomínanej farnosti Močenok, je osada Garazda (pomaďarčené slovo Gorazd). Gorazd ovládal niekoľko jazykov a bol mimoriadnym talentom a usilovným žiakom solúnskych vierozvestcov, tak ako o ňom vydal svedectvo sám sv. Metod.
Avšak po smrti arcibiskupa Metoda začal nitriansky biskup Viching, pravdepodobne na základe poverenia kráľa Svätopluka, vyjednávať s pápežom Štefanom V. o usporiadaní cirkevných záležitosti na území Veľkej Moravy. Pápež delegoval biskupa Dominika a kňazov Jána a Štefana, aby starostlivo overili správy o tamojšej náboženskej situácii a preskúmali učenie Metodových žiakov. Štefan V. totiž, pod vplyvom Vichingových informácií odsúdil slovenskú liturgiu a vo veci Metodovho nástupcu rozhodol, že „Nástupcovi, ktorého sa Metod opovážil určiť po sebe napriek ustanoveniam všetkých svätých otcov, z našej apoštolskej moci zakážte vykonávať úrad, kým nepríde k nám osobne a svoju vec živým slovom nevysvetlí“ (Komonitorium pápeža Štefana V. pápežským legátom).
V liste pápeža Štefana V. kráľovi Svätoplukovi, Rím, 885, sú viaceré závažné rozhodnutia. Najskôr pápež uisťuje Svätopluka, že ako kráľ je pod jeho ochranou a vyzýva ho držať sa viery, ktorú vyznáva Rímska cirkev. V tomto smere vyzdvihuje biskupa Vichinga a poveruje ho riadením všetkých cirkevných záležitosti. Ten bol vlastne nútený prísť do Ríma, nakoľko podľa spisu „Život Klimenta, biskupa Bulharov“, kap. VII. 24, arcibiskup Metod ho exkomunikoval. Ďalej pri prešetrovaní tejto záležitosti, pápež riešil i otázku arcibiskupa Metoda, pretože došli na neho do Ríma udania, že vraj hlása bludy, a preto ich pápež, v prípade, že je tomu tak, odsudzuje. Takže celá vec sa otočila, Viching omilostený a Metod podmienene odsúdený.
Najzávažnejšie rozhodnutie pápeža však padlo v otázke slovenskej liturgie: „Bohoslužby, posvätné obrady a omšové slávnosti, ktoré sa ten Metod odvážil slúžiť v slovenskom jazyku, hoci prísahou nad najsvätejším telom blahoslaveného Petra ubezpečil, že to nebude činiť, hroziac sa jeho previnenia krivou prísahou, božou a svojou mocou, zakazujeme pod hrozbou uvalenia kliatby, aby sa toho od tejto doby nikto viac nedopustil...“ (List pápeža Štefana VI. kráľovi Svätoplukovi, Rím, 885). V prípade, že by niekto neuposlúchol toto nariadenie, v dôsledku exkomunikácie pápež rozhodol, aby ich uväznili a potom vyhnali z krajiny.
List pápeža Svätoplukovi je uvedený ako list pápeža Štefana VI. Avšak tento pápež je vo všeobecnosti menovaný ako Štefan V. To preto, lebo po pápežovi Štefanovi II., ktorý zomrel, v roku 752 krátko po svojom zvolení, jeho nástupcu Štefana III., ktorý po ňom bezprostredne nastúpil, označovali aj ako Štefana II. A preto aj my Štefana VI. uvádzame vo svojich komentároch ako Štefana V.
Pápež Štefan V. v dôsledku tejto kauzy posiela na Moravu biskupa Dominika a duchovných Jána a Štefana ako pápežských legátov, ktorí mali celú záležitosť vyriešiť na mieste určenia. V listovom napomenutí, ktoré prostredníctvom nich posiela, sa uvádza: „Keď prídete k vodcovi krajiny, povedzte mu: navštevujú vás kniežatá apoštolov, blahoslavený Peter, kľučiar nebeského kráľovstva, a Pavol, učiteľ národov. Navštevuje vás potom pán Štefan, najsvätejší kňaz svätej všeobecnej a apoštolskej Rímskej cirkvi a pápež, teda váš duchovný otec...“ (Komonitorium pápeža Štefana V. pápežským legátom, Rím, jeseň 885 – jar 886). Ďalej pápež odkazuje Svätoplukovi, že ho pozdravuje a myslí na neho spolu s celým duchovenstvom vo svojich modlitbách. Opäť sa tu pripomína zákaz slúženia bohoslužieb v slovenskom jazyku, okrem určitých výnimiek. V XIV. kapitole tohto listu zakazuje pápež výkon služby Gorazdovi: „Nástupcovi, ktorého Metod sa odvážil ustanoviť proti všetkým ustanoveniam svätých otcov, zakážte našou apoštolskou mocou vykonávať úrad, dokiaľ sa nám sám osobne nepredstaví a svoju záležitosť nevysvetlí živým slovom“ (Tamtiež).
Komonitorium je iba zlomok inštrukcií, ktoré odovzdal pápež Štefan V. svojim legátom. Zaujímavá je v ňom zmienka o Gorazdovi a o jeho zákaze výkonu arcibiskupského výkonu služby, z čoho vyplýva, že tento úrad v čase vydania inštrukcií ešte zastával. A jeho predvolanie do Ríma potvrdzuje jeho biskupskú hodnoť, pretože iba záležitosti a spory biskupov riešil v tom čase príslušný patriarcha.
K objasneniu celej situácie prispieva i Theofylakt „Avšak drzý a opovážlivý zástup heretikov nezniesol, aby mal Metoda i po smrti živého protivníka“ (Theofylakt, Život Klimenta, biskupa Bulharov). Hovorí sa tu podľa vzoru Knihy múdrosti?: „Poďte, potlačíme Gorazda a prichystáme mu úklady, pretože jeho život je nám nepodobný, odchýlený jeho cesty a vyčíta nám hriechy“ (Tamtiež). Ďalej sa s obavami pripomína, že ak sa ponechá Gorazd nažive, ožije Metodovo učenie. Preto ho zbavili biskupského stolca a miesto neho dosadili heretického biskupa Vichinga, ktorý bol Metodom exkomunikovaný.
Keď Gorazd a Kliment pozdvihli svoj hlas na svoju obranu, ich nepriatelia reagovali, opäť podľa biblickej udalosti, tentokrát, ako je to opísané v prípade novozákonného mučeníka, diakona Štefana, zapchali si uši, začali kričať a dokonca ich chceli aj fyzicky napadnúť. Avšak, keď nedokázali Gorazdovi a Klimentovi oponovať, obrátili sa na Svätopluka o podporu. Ten si potom zavolal Metodových učeníkov a navodiac zmierlivú situáciu im hovorí: „Čo nie ste všetci bratia a súčasťou kresťanstva? Prečo sa teda medzi sebou neznášate a nesnažíte sa o jednotu?“ (Tamtiež).
Slova sa ujali Gorazd a Kliment. Ale panovník ich duchovnému príhovoru veľmi málo rozumel, pretože nemal preto duchovné dispozície kvôli svojim teologickým znalostiam, ako aj v dôsledku svojho nezdržanlivého života. A preto jeho výrok je naozaj diletantský: „Kto pristúpi a prvý odprisahá, že verí správne a ortodoxne, je podľa môjho súdu tým, ktorý sa ničím neprehrešuje proti správnosti viery, a tomu odovzdávam i cirkev, a ako sa patrí, zverím úrad predstavenému cirkvi..“ (Tamtiež).
Franskí kňazi boli ochotní zložiť hneď prísahu a nečakali ani na koniec Svätoplukovej výzvy. Potom už len Svätopluk vydal rozkaz. „Ak by bol niekto... usvedčený, že neverí v súlade s učením Frankov, bude im vydaný, aby s ním učinili, čo chcú“ (Tamtiež).
A tu prichádza „v mene Božom“ k národnej tragédii Slovenov: „ Jedni boli nútení, aby sa pripojil ku lživému učeniu, druhí sa odvolávali na vieru Otcov. Jedni sa pripravovali učiniť všetko, druhí všetko trpeli...“ (Tamtiež).
Potom nasleduje tragické prenasledovanie učeníkov sv. Cyrila a Medtoda. Gorazda, Klimenta, Laurentia, Nauma, Angelára a ďalších významných mužov zatvorili v okovách do väzenia, kde ich trýznili a nedovolili nikomu z ich príbuzných a blízkych ich ani navštíviť. Theofylkt vo svojom spise hovorí bráni Svätopluka, že vraj o tomto týraní nevedel, a i napriek tomu, že sa veľakrát postavil na stranu Frankov, kvôli rešpektu pred silou a veľkosťou svätých mužov, ako i samotného Boha, nebol by to dovolil.
Napokon učeníkov vydali nemeckým vojakom, ktorí ich vyviedli z mesta (podľa všetkého to bolo mesto Nitra) a odviedli ich nahých za mrazivého počasia k Dunaju a podľa nariadenia pápeža vyhnali z krajiny.
O Gorazdovi, po jeho násilnom zosadení a uväznení, niet už ďalších hodnoverných správ. Na cestu do Ríma buď rezignoval alebo nemal už možnosť ju uskutočniť.
O ďalšom osude iných Metodových učeníkov sa dozvedáme aj zo správy učeníka Nauma: „Heretici niektorých kňazov a diakonov veľa mučili a druhých predali Židom za peniaze. Židia ich vzali a odviedli do Benátok. A keď ich predávali, božím riadením prišiel vtedy do Benátok z Konštantínopola cisárov muž, poverený cisárovými záležitosťami. Akonáhle sa o nich cisárov muž dozvedel, hneď ich vykúpil a jedných i druhých vzal a priviedol do Konštantínopola a povedal o nich cisárovi Bazilov“ (Život Nauma). Vďaka tomuto zásahu učeníci boli opäť uvedení do svojej kňazskej a diakonskej služby v Carihrade, iní v Bulharsku, kde boli prijatí s veľkou poctou.
V roku sa 890 kráľ Svätopluk angažuje vo veci pápeža, ako to zaznamenávajú Fuldské letopisy: „V polovici štyridsaťdňového pôstu usporiadal potom kráľ (Arnulf), ktorý tiahol do Panónie, obecný zjazd s vojvodom Svätoplukom na mieste, ktoré sa ľudovo nazýva Omuntesberg. Tam medzi inými pripomínal uvedený vojvoda kráľovi žiadosť pápeža (Štefana), aby v meste Rím navštívil chrám sv. Petra a aby Italské kráľovstvo, ktoré bolo uchvátené zlými kresťanmi a dotierajúcimi pohanmi, pripojil ku svojmu údelu a začal ho spravovať. Avšak kráľ bol zaujatý rôznymi spormi vzrastajúcimi v jeho kráľovstve a žiadosti, hoci nerád, nevyhovel...“ (Fuldské letopisy k roku 890). Táto udalosť poukazuje na významné postavenie Svätopluka pravé v dôsledku jeho úzkeho vzťahu s Rímom.
O významnom akte, ktorý sa uskutočnil v tomto roku, hovorí zasa Regino z Prumu vo svojej „Kronike“: „Roku 890 od Vtelenia Pána kráľ Arnulf postúpil kráľovi moravských Slovenov, vojvodstvo Čechov, ktorí až do tej doby mali nad sebou vládcu svojho rodu či národa a kráľom Frankov zachovávali bez porušenia zmluvy sľúbenú vernosť“ (Regino z Prumu, Kronika).
Arnulf so Svätoplukom boli i v duchovnom príbuzenskom vzťahu. Totiž, kráľ Svätopluk sa stal krstným otcom Arnulfovho nemanželského syna, ktorý dostal meno práve po ňom – Svätopluk. Odovzdanie panstva nad Čechmi Svätoplukovi vyvolalo u nich nespokojnosť a rozbroj, lebo dovtedy Česi boli lojálni voči Frankom. Túto situáciu využil „Svätopluk v presvedčení, že pripojením druhého kráľovstva získal nemalé sily, nafúkol sa spupnou pýchou a pozdvihol proti Arnulfovi boj. Keď sa to Arnulf dozvedel, vtrhol do kráľovstva Moravanov a zničil všetko, čo našiel mimo mesta. Napokon, keď i zostalé ovocné stromy boli vyvrátené z koreňa, Svätopluk ponúkol mier a dal syna ako rukojemníka. Neskôr ho získal“ (Tamtiež).
Tento zásah Arnulfa potvrdzuje aj Regino z Prumu. Hovorí, že „sa kráľ Arnulf zdržiaval na pomedzi Bavorska, aby potláčal spupnosť Slovenov“ (Regino z Prumu, Kronika, k roku 891). Aj v Letopisoch Bavorov sa konštatuje, že keď sa Arnulf dopočul o porážke svojho vojska, sám vytiahol na čele vojenskej výpravy proti Svätoplukovi (Letopisy Bavorov IV, XX-17,2O). Potom však poslal svojich vyslancov k Moravanom, aby obnovili mier (Fuldské letopisy k roku 891).
Po jednaniach vytiahol kráľ Arnulf z mesta Ulmu „počiatkom roku (892) na východ, dúfajúc, že mu vojvoda Svätopluk príde v ústrety. Avšak ten podľa svojho zvyku odmietol prísť ku kráľovi a poprel vernosť, i všetko, čo predtým sľúbil. Rozhnevaný kráľ mal preto v Hengistfelde rozhovor s vojvodom Braslavom, kde medzi iným zisťoval dobu, miesto a spôsob, ako by mohol vpadnúť do krajiny Moravanov. Uzniesli sa potom, že do tohto kráľovstva vtrhnú tromi ozbrojenými zbormi. Keď kráľ vzal so sebou Frankov, Bavorov a Alamanov, naozaj prišiel v mesiaci jún na Moravu. Tam sa zdržiaval štyri týždne s takým množstvom – s výpravou tam prišli tiež Uhri – až celé to územie požiarmi obrátil na pustinu“ (Fuldské letopisy).
I v roku 893 podnikol Arnulf výpravu proti Svätoplukovi a vyplienil najväčšiu časť jeho územia, ale jeho návrat do svojho sídla v Bavorsku nebol ľahký, lebo musel prekonať veľké nástrahy (Tamtiež).
I.VII Koniec ríše Slovenov
Traduje sa legenda, že v dôsledku vyhnania učeníkov sv. Cyrila a Metoda, Slovensko bude tisíc rokov prekliate. A v súčasnosti sa táto legenda interpretuje v tom slova zmysle, že Slovensko naozaj stratilo svoju štátnosť a bolo tisíc rokov pod nadvládou Maďarov.
Kronikár Regino z Prumu tento koniec veľkej ríše Slovenov opisuje takto: „Asi v túto dobu (okolo roku 894) zomrel tiež Svätopluk, kráľ moravských Slovenov, muž medzi svojimi najrozvážnejší a duchom najbystrejší. Jeho kráľovstvo držali nešťastne po krátku dobu jeho synovia, lebo Uhri všetko až do základu spustošili“ (Regino z Prumu, Kronika k roku 894).
Prvá zmienka o Maďaroch, ktorí sa spomínajú ako Uhri, sa objavuje v r. 862 v Bertiniánskych letopisoch, druhýkrát v Juvávskych najväčších letopisoch v r. 881 a potom až k roku 892 vo Fuldských letopisoch.
Regino z Prumu ich príchod opisuje slovami: „V roku 889 od Vtelenia Pána vytiahol najdivokejší národ Uhrov, nad všetky obludy krutejší a v minulých vekoch neznámy, a preto nemenovaný, zo skýtskych kráľovstiev a močiarov, ktoré svojím tokom do nedozierna zaplavuje Don...“ (Regino z Prumu, Kronika).
Uhri podľa Regina Pruma boli vyhnaní zo svojej pravlasti susednými národmi, ktoré sa nazývali Pečeňovia, pretože - a tu je určitá starozákonná analógia s izraelským národom a Egypťanmi – Uhri tie národy predčili veľkosťou obyvateľstva i statočnosťou. Po násilnom vyhnaní sa Uhri rozlúčili so svojou vlasťou a vydali sa na cestu, aby vyhľadali krajiny, ktoré by mohli obývať (Tamtiež).
So správou Regina z Prumu korešponduje aj Nestorov údaj, ktorý hovorí o pochode Maďarov okolo Kyjeva smerom na západ do Atelkuzy, kde s nimi okolo roku 893 jednal o vpáde do Bulharska byzantský veľvyslanec Niketas Skleros (Nestorova kronika).
Vo „Fuldských letopisoch“ k roku 892 sú Uhri spomínaní, ako boli použití kráľom Arnulfom proti Svätoplukovi:
V dôsledku napätia a nepokojov medzi Svätoplukom a Arnulfom, opúšťa biskup Viching Nitru a stáva sa vstupuje do služieb Arnulfa. Keď v roku 891 posiela kráľ Arnulf svojich vyslancov na Moravu, aby obnovil mier (Fuldské letopisy), medzi vyslancami bol i biskup Viching (L. Havlík, 1992).
V Santgallenských (väčších) letopisoch k spomínanému roku 892 sa píše, že „Arnulf tiahol proti Moravanom a uvoľnil Uhrov, kde boli uzavretí“. O akýchsi zátarasách, ktoré bránili Uhrom postupovať ďalej, a ktoré im odstránil Arnulf, keď ich pozval ako spojencov proti Svätoplukovi, sa hovorí i v celej rade ďalších prameňov: v Liutprandovej „Odvete“, Widukindových „Saských dejinách“, v „Kronike“ Sigiberta z Gembloux, vo „Svetovej kronike“ od Ekkeharda, v „Kronike presbytera Magna“ a v iných (Tamtiež).
Hrôza z príchodu Uhrov, ako ju opisujú Fuldské letopisy, bola veľká: „Avari, ktorých nazývajú Uhri, podnikali v týchto dobách nájazdy za Dunaj a spôsobili veľa biedy. Lebo ľudí a staré ženy väčšinou zabíjali, mladice však ako dobytok pre ukájanie svojich rozkoší odvádzali so sebou. Celú Panóniu zničili až do vyhladenia“ (Fuldské letopisy k roku 894).
V tom čase, v roku 894, zomrel Svätopluk. Pred smrťou však rozdelil svoju ríšu medzi svojich synov na tri časti s tým, že mladší dvaja uznajú nad nimi zvrchovanosť najstaršieho. Podľa Konštantína Porfyrogennétosa Svätopluk vyzval svojich synov, aby držali pospolu, a znázornil im to na príklade troch prútov: „Vzal a zviazal tri prúty a podal ich prvému synovi, aby ich zlomil. Keď tomu nestačili sily, dal ich opäť druhému a podobne i tretiemu. Potom rozdelil tie tri prúty a ich trom po jednom. Oni ich vzali a na príkaz, aby ich zlomili, ihneď ich prelomili“ (Konštantína Porfyrogennétosa, „O spravovaní ríše“, kap. 41). Týmto výstižným príkladom poukázal na dôležitosť jednoty medzi nimi, ako aj na druhej strane v dôsledku nejednoty na zničenie ríše.
Po tomto dedičskom usporiadaní kráľ Svätopluk, tak sa medzi ľuďmi rozprávalo, v duchu pokánia odchádza nikým nepoznaný do kláštora, ktorý bol na úpätí hory Zobor pri Nitre, kde sa dal spoznať svojím mníšským spolubratom až tesne pred svojou smrťou (Kosmas, Kronika Čechov I., kap. 14).
Avšak želanie Svätopluka o jednotnej ríši pod vládou jeho synov sa čoskoro rozplynulo. „Fuldské letopisy k tomu poznamenávajú, že v roku 898 medzi jeho synmi Mojmírom a Svätoplukom vznikol veľký spor, ktorý ríšu veľmi zoslabil, takže musel situáciu riešiť až cisár Arnulf.
V roku 899 sa opäť vynára na cirkevnej scéne bývalý nitriansky biskup Viching. Fuldské letopisy k tomuto roku o ňom hovoria, že keď zomrel Engilmar, biskup pasovský, „na jeho miesto nastúpil proti všetkým ustanoveniam Otcov s kráľovským súhlasom akýsi Alaman Viching, prv určený pápežom za biskupa moravského. Avšak onedlho potom bol salcburským arcibiskupom Theotmarom a ostatnými jemu podriadenými biskupmi kanonickým rozsudkom zosadený...“ (Fuldské letopisy, k roku 899).
Po konsolidácii pomerov na Morave, obracia sa v roku 898 Mojmír II. na pápeža Jána IX. So žiadosťou o obnovenie moravskej cirkevnej provincie a o vyslanie legátov. Pápež menoval nového arcibiskupa a ďalších troch biskupov, ale ich mená sú neznáme (Lexikon slovenských dejín, 1997). Táto udalosť vyvolala na strane bavorských biskupov veľmi negatívnu reakciu. Poslali pápežovi list, v ktorom mu pripomínajú svoju oddanosť, a zároveň vyslovujú svoju neľúbosť nad tým, že práve pápež posiela do krajiny Slovenov, ktorá bola pod ich cirkevnou správou iných biskupov. Tvrdia, že krajina patrila do diecézy biskupa z Pasova, ktorý tam konával synodálne zhromaždenia a so svojimi duchovnými sa staral o tamojších veriacich. Z listu cítiť, že tu ide aj o finančný problém, pretože Sloveni im prestali platiť dane. Bavorskí biskupi poukazujú na zaujímavú skutočnosť, že keď predchodca vtedajšieho pápeža na žiadosť Svätopluka vysvätil biskupa Vichinga, ten nešiel k pasovskému biskupovi, ale bol Svätoplukom poslaný k novo pokrstenému národu. Je to zvláštny náznak, že už pred cyrilometodskou misiou mohla existovať nitrianska cirkev, ktorá nejakým spôsobom patrila pod pasovského biskupa. List má aj silne politický podtón, pretože sú tu narážky na spojenectvo s vtedajším uhorským vojskom, ktoré bolo zaiste pohanské, a v súvislosti s ním je tu vzájomné obviňovanie z využitia ich služieb za peniaze proti jednej či druhej strane, teda proti Frankom alebo Slovenom (Petícia bavorského episkopátu pápežovi Jánovi IX., Reisbach, jún 900).
Z pohľadu cyrilometodskej misie je to však pokrytecký list bavorského episkopátu, ktorý mal za úlohu obhájiť domnelé nároky franských panovníkov a hlavne pasovských biskupov založené na zásluhách christianizácie Slovenov. Je aj odpoveďou na káravý list Jána IX. a prezrádza vzťah Mojmíra II. k rímskemu pápežstvu, ktorého patronácia nad Moravou sa zrejme nezmenila. Takisto z neho presvedčivo vyplýva naprostá samostatnosť Moravy voči Franskej ríši.
Vplyv pasovského biskupstva sa určite uplatňoval už pred rokom 852, pred príchodom byzantskej misie. Avšak Morava, ako aj Panónia potom spadali pod rímsku supremáciu, i keď zriadenie samostatného moravského arcibiskupstva nechcel bavorský episkopát zobrať na vedomie. Predsa stanovisko a postoj Ríma musel dobre poznať.
Úsilie bavorského episkopátu podporil zvláštnym listom mohučský arcibiskup Hatho, ktorý oznamoval pápežovi úmrtie Arnulfa a voľbu nového východofranského kráľa Ľudovíta IV. Spomína opätovné boje medzi Moravanmi a Frankmi v tom slova zmysle, že vojnu vyvolali Sloveni. Vraj sa vychvaľujú, že sú už cirkevne samostatní a majú svojho metropolitu, ktorého im vymenoval pápež. Predtým však žiaden metropolitný stolec na ich území nebol, ale patrili k franskej provincii. Takisto sú tu Sloveni obviňovaní, že uzatvorili mier s pohanmi, ktorí na ich popud činili hrozné veci.
Mohučský arcibiskup tiež oslovuje pápeža v otázke Slovenov: „Preto, ak sa môžeme v tomto odvážiť, nabádame Vás, aby ich Vaša autorita priviedla pokárhaním na cestu pokory..., aby konečne poznali , čiej vláde sa majú podrobiť... Pokiaľ ich však Vaše napomenutie nenapraví, či chcú alebo nechcú, sklonia šiju pred franskými vladcami. Veríme, že sa to môže podariť bez prelievania krvi a vzájomného vraždenia na oboch stranách...“ (List mohučského arcibiskupa Hathona pápežovi Jánovi IX.).
Predpokladá sa, že i napriek vyhrážkam zo strany nemeckého kléru, pápež obnovil cirkevnú provinciu na Morave, pretože rímski legáti tu prišli už v roku 899. Tiež by tomu nasvedčoval i spis – hoci falzifikát – pripisovaný pasovskému biskupovi Pilgrimovi, ktorého autorom mal byť pápež Eugen II. a je určený, ako sa v ňom píše Tutundovi a Mojmírovi, kniežatám a veľmožom, vojskám a ľudu Hunie, ktorá sa tiež nazýva Avaria a Morava. Spomínajú sa tu štyri biskupstva, ktoré mali existovať už v prvej tretine 9. stor., a ktoré boli opäť obnovené v 10. stor. (L. Havlík, 1992).
V liste biskupa Pilgrima pápežovi Benediktovi VI. sa hovorí: „I prv za doby Rimanov a Gepidov mala táto východná Panónia a Mesia sedem vlastných biskupov, podriadených mojej svätej Laureáckej cirkvi, ktorú ja nehodný spravujem. Z nich štyri zostali tiež na Morave – ako sa v súčasne dobe spoznalo – ešte keď Uhri napadli kráľovstvo Bavorov (List pasovského biskupa Pilgrima pápežovi Benediktovi VI.).
Ako hypotéza v tomto smere môže nám poslúžiť i katalóg popredných biskupov Moravy k roku 916“: „Keď bola krajina Morava trochu usporiadaná, nasledoval po blaženom Metodovi v biskupskom úrade, ako prvý Ján, biskup moravský a sídlil dvadsaťpäť rokov v chráme svätého Petra pri Velehrade, ktorý bol kedysi metropolitným sídlom“ (Jadro katalógu popredných biskupov Moravy).
Ako je však možné, že sa tak ignorantsky správal vtedajší vysoký franský klérus k historickým rozhodnutiam Ríma voči Slovenom žijúcim na Veľkej Morave? Nebola to dvojaká politika vtedajšej mocnej Európy: Ríma a Frankov ku Slovenom, ktorí túžili byť plnohodnotnými členmi tejto kresťanskej rodiny? Nemá to byť analogickým mementom i pre dnešnú dobu v Novej Európe? Koniec prvého historicky významného štátneho útvaru Slovenov nás varuje a poučuje.
Dobyvačné útoky Uhrov-Maďarov na Európu sa začali stupňovať. V roku 906, ako sa o tom zmieňuje prameň „Saský letopisec“, síce ešte: „Uhri boli porazení Moravanmi“, čo potvrdzuje aj „Kronika“ Ekkeharda z Aury, ale tieto pramene tiež spomínajú, že v tom istom roku Uhri spustošili územie Saska (L. Havlík, 1992).
Najhoršia a rozhodujúca bitka sa pre Veľkú Moravu udiala pri Bratislave (pri Brezalauspurc) v roku 907. V tejto bitke zvíťazili Uhri nad Bavormi, čo však v dôsledku toho spôsobilo rozklad ríše Slovenov, hlavne na území dnešného Slovenska, ktoré bolo postupne zaberané, ale aj integrované do Uhorska. Slovensko tak stratilo svoju samostatnosť podľa už spomínanej legendy na tisíc rokov.