Ročník 2009

Interwiev s Mgr. Vlastimilom Šulganom

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 16. jún 2009 Napísal: Mgr. Alena Šulganová
Dátum uverejnenia Prečítané: 10532x
Vytlačiť

Ako si sa dostal k práci väzenského duchovného? Mal si skúsenosti s pastoráciou odsúdených aj pred tvojim vstupom do zboru väzenskej a justičnej stráže?

V prvom rade musím povedať, že celkovo som sa k duchovnej službe v rámci ústavov na výkon trestu odňatia slobody dostal „náhodou“. Totižto na naše ústredie nám istá pani, ktorá vykonávala dobrovoľnú pastoračnú činnosť v Ilave,  poslala žiadosť, čí by sme nemohli odslúžiť bohoslužbu na oddiele výnimočných trestov v Ilave, pretože tam vraj žiaden duchovný  nechodí.

Treba si uvedomiť, že to bolo v roku 2004 a vtedy ešte služba profesionálnych duchovných v rámci zboru väzenskej a justičnej stráže ešte v každom ústave rozšírená nebola. Aj s pánom biskupom sme v tom videli nie náhodu, ale Božie volanie. Preto som ani chvíľu nerozmýšľal a do Ilavy som sa vybral bez toho, aby som vedel čo ma čaká, čo táto práca obnáša a už vôbec nie, že sa tejto práci budem venovať aj profesionálne. Neskôr, roku 2006, na jednom zasadnutí ekumenickej rady cirkví  na Slovensku sa robil konkurz na obsadenie miest duchovných do ozbrojených síl a ozbrojených zložiek SR v rámci ekumenickej pastoračnej služby. Keďže som už mal viac ako dvojročnú skúsenosť pastoračnej práce vo väzenských zariadeniach, pán biskup mi ponúkol, či by som to nechcel skúsiť. Túto ponuku som prijal, konkurzom som prešiel a od decembra roku 2007 som začal pracovať ako väzenský kaplán ERC pre oblasť východ. Táto funkcia bola neskôr premenovaná, zrejme kvôli odlíšiteľnosti od kaplánov rímskokatolíckej cirkvi, na väzenský pastor.

Musel si prejsť nejakou špeciálnou prípravou pre túto prácu? Predsa ide o špecifickú cieľovú skupinu – ľudia vo väzbe a vo výkone trestu majú osobité podmienky existencie. Veľa krát ide o ľudí, ktorí spáchali najťažšie zločiny.

Žiadnou špeciálnou prípravou som neprešiel a v tom vidím veľký nedostatok. V rámci zboru som síce absolvoval špeciálny odborný výcvik, ale ten bol adresovaný všeobecne všetkým príslušníkom zboru, no pre prácu  duchovných je v každom prípade nepostačujúci.

Máš pravdu, práca vo väzenských zariadeniach má svoje špecifiká. Trestané osoby, ako aj osoby vo výkone väzby, sú vystavené permanentnému psychickému tlaku, ktorý je spôsobený stratou vlastného súkromia, narušením vlastného intímneho priestoru, uniformitou, neistotou a obavou z budúcnosti, čo všetko vedie k pocitom bezradnosti, zvýšenej citlivosti na bežné dianie, čo sa prejavuje vyššou agresivitou v tomto prostredí. V prípade závažných zločinov, obzvlášť ak ide o vraždu, dochádza vo vedomí páchateľa k zmenám, ktoré sú dôsledkom snahy o psychické vyrovnanie sa s týmto skutkom vo vlastnom živote. Prejavuje sa to tzv. emočným sploštením – človek po ľudskej stránke doslova otupie a nie je schopný reagovať na vyššie ľudské city. S týmto všetkým je potrebné pri duchovnej práci rátať a ak človek nie je s týmto všetkým patrične oboznámený, urobí potom množstvo chýb, ktoré ho stoja veľa času a energie.

Teda príprava je potrebná, no na druhej strane som nepočul o tom, že by možnosť takéhoto vzdelania na Slovensku existovala. Chcel by som však upozorniť na aktivity občianskeho združenia „Maják“, ktoré sa snaží túto dieru zaplniť a organizuje kurzy pre pracovníkov, ktorí sa venujú sociálnej ako aj duchovnej práci s trestanými osobami. Sám som sa takéhoto kurzu zúčastnil a musím povedať, že ma to veľmi obohatilo.

 Mohol by si nám priblížiť v čom spočíva práca duchovného  vo väznici?

 Mojím osobným vzorom je istá udalosť, ktorú nám podávajú Skutky apoštolov. Keď Ján a Peter stretli chromého od narodenia, Peter ho vyliečil, pričom mu povedal: „Zlata a striebra nemám, ale čo mám, to ti dám, v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď.“

Vo väzenských zariadeniach nájdeme množstvo tragických osudov, ľudí s hlbokými duševnými poraneniami a títo potrebujú pomoc. Tým skutočným liekom je láska, avšak nie tá ľudská, lebo tá je v mnohých prípadoch bezmocná, ale Božia. Duchovný má byť tým, ktorý stojí v tej kritickej chvíli, akým výkon trestu či väzby je, po boku tohto človeka, je ochotný ho vypočuť a s pomocou Božieho slova mu pomôcť, aby dostal odvahu riadne žiť a dokázal vystavať z trosiek vlastného života „Boží chrám“. Táto práca je z veľkej časti misijnou prácou, pretože sa tu stretávame s množstvom ľudí, ktorí majú nedostatočné alebo skreslené predstavy o viere a Evanjeliu a je našou veľkou úlohou podať im celú pravdu o Božom slove.

 Aký je záujem odsúdených o služby kňaza? Stretol si sa aj so zneužitím svojej práce, resp. pomoci väzňami?

 Záujem odsúdených je pomerne vysoký. Súvisí to s tým, že výkon trestu odňatia slobody je veľkým zásahom do života trestaných osôb, najmä u prvotrestaných. Vtedy sa vynára množstvo otázok a to aj existenciálnych a u duchovného zvyknú hľadať odpovede a to dokonca aj takí, ktorí počas bežného života o duchovné záležitosti nikdy nejavili väčší záujem.

Iste, dochádza tu aj k zneužívaniu pomoci. Treba si uvedomiť, že vo výkone trestu je nedostatok všetkého a to, čo my považujeme za samozrejmosť, tam má cenu zlata, či už ide o fajčivo, kávu, čaj alebo aj obyčajný cukor. Nájde sa vždy veľa tých, ktorí navštevujú duchovného len preto, lebo dúfajú, že za svoju „zbožnosť“ budú nejako odmenení.

Máš svojich „ obľúbených“ klientov?

Obľúbený, to nie je to správne slovo.  Iste, nájdu sa takí, s ktorými si po ľudskej stránke rozumiem viac a máme si veľa, čo povedať, ale to tu nezohráva žiadnu úlohu. Som v prvom rade poslaný k tým, ktorí potrebujú pomoc, bez ohľadu na sympatie.

 Čo by sa  podľa teba dalo zmeniť, alebo vylepšiť na štruktúre práce s odsúdenými? Je príprava duchovných dostatočná?

 Ťažko hovoriť o zmene štruktúry, pretože systém práce si tu koniec koncov určuje každý duchovný sám.  V tom má určitú slobodu. Avšak je dôležité, aby duchovná práca bola zameraná na dve oblasti: po prvé, ide o individuálny rozmer – hlásanie abstraktných právd a hodnôt bez vzťahu ku konkrétnym životným problémom a situáciám, sa tu takmer míňa účinku a po druhé – misijný rozmer, ktorý som už v podstate spomínal.

O príprave duchovných som už takisto hovoril – je v každom prípade nedostačujúca a duchovný je tu mnohokrát odkázaný len sám na seba.

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49