Ročník 2009

Príhovor arcibiskupa Augustína pri príležitosti Gorazdovho dňa

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 30. júl 2009 Napísal: Augustín Bačinský
Dátum uverejnenia Prečítané: 15364x
Vytlačiť

Bratia a sestry,

pripomeňme si dnes - aspoň stručne - život nášho oslávenca, ako ho poznáme na základe starobylej literatúry.

Sv. Gorazd je náš prvý známy slovenský svätec. Pochádza práve z okolia našej Nitry. Bol vzdelaným mužom a jeho duchovné kvality ocenil sám jeho učiteľ, arcibiskup Metod, ktorý ho tesne pred svojou smrťou ustanovil za svojho nástupcu. Podľa vtedajších dobových merítok bol to muž, ktorý bol spoločensky uznávaný s veľkým morálnym kreditom. Avšak žiaľ, takíto ľudia majú aj závistlivcov a neprajníkov, ktorí túžia ich zdiskreditovať a zaujať ich miesto.

To sa stalo i v prípade sv. Gorazda. Totiž, vtedajšiemu nitrianskemu biskupovi Vichingovi sa nepáčila voľba sv. Metoda, a preto hneď po jeho smrti odchádza do Ríma, kde dosiahol u pápeža Štefana V. odstavenie Gorazda a jeho vedúcu pozíciu v rámci cirkevnej provincie si získal práve pre seba. A tak v dôsledku rozhodnutia pápeža dochádza dokonca ku exkomunikácii Metodových učeníkov, vrátane sv. Gorazda, a to až s tragickými následkami. Navyše pápež zakázal i našu slovenskú liturgiu. Tak vlastne bola zlikvidovaná úžasná cyrilometodská misia. Tu treba podotknúť, že k žiadnej obnove tejto misie už nedošlo. Na čele cirkevnej provincie po sv. Metodovi, ako sme už povedali, stal biskup Viching a ten bol prolatinský, profranský, a nie proslovenský. Po smrti kráľa Svätopluka, za jeho syna Mojmíra II., cirkevná provincia takisto už nebola v duchu sv. Metoda, pretože zákaz slovenskej liturgie pápež nezrušil, a preto, ak by v tom čase sv. Gorazd na Slovensku ešte žil, určite by nezmenil svoj postoj a vernosť k svojmu predchodcovi sv. Metodovi, čo znamená, že by nestal na čele takejto cirkevnej provincie. Kto takéto hypotézy hlása, ten chce iba svoje zbožné želanie povýšiť na pravdu. Lepšie by však bolo priznať si historické zlyhanie a v duchu rehabilitácie exkomunikovaných žiakov sv. Cyrila a Metoda začať písať novú, lepšiu cirkevnú históriu, ktorá bude zjednocovať, a nie rozdeľovať.

Toľko z histórie. Ale má vôbec dnešný človek záujem o tieto skutočnosti?  Má to vôbec súvis a dopad na jeho súčasný život, ktorý je zmietaný rôznymi krízami a katastrofami?

Dnešná doba, vďaka vedeckým poznatkom a technickým výdobytkom je úžasnou dobou. V dôsledku globalizácie sa vytvára nové ľudstvo. Vzniká svet obopínajúce a stále jednotnejšie ľudstvo s kultúrou, ktorá objíma všetko a všetkých. Tomuto vplyvu nemôže trvalo uniknúť ani jeden aspekt ľudského myslenia a konania a to platí aj pre náboženskú oblasť. Nastáva koniec konvenčného kresťanstva. Čo však s národnou identitou? Má dnes vôbec význam? Určite má - a preto sa znova vrátim k histórii a tradícii nášho národa. Aj preto lebo História magistra vitae – história je učiteľkou života. Ako aj preto, že Tradícia má taktiež v živote národa nesmierne dôležité miesto. Nesmie však ale brzdiť vývoj a pokrok spoločnosti. Preto musíme byť ako ten dobrý hospodár z evanjelia, o ktorom hovorí Pán Ježiš, že dokáže zo svojej komory vynášať staré i nové dobré veci. A ja verím, že i naši slávni predkovia by určite i dnes dokázali byť v prvej línii nového rodiaceho sa spoločenského života a kultúry. Veď misia solúnskych vierozvestcov a ich žiakov prekročila hranice vlasti našich predkov. Ríša kráľa Svätopluka totiž siahala až do časti dnešného Nemecka, podobne i Rakúska, Panónie – terajšieho Maďarska a Slovinska. Okrem toho, a to chcem zvlášť dnes podčiarknuť i do dnešného Poľska – Vislanska, až po Krakov.

A preto v tejto súvislosti by som chcel spomenúť i nášho ďalšieho svätca, ktorého sme slávili 17. júla, a ktorý je – ja si to osobne myslím – určitou odmenou, blahodárnym ovocím tejto dávnej misie, svätec Svorad, ktorý prišiel z Poľska, za čo naším bratom a sestrám zo sesterskej Poľskej národnej katolíckej cirkvi, ktorú tu dnes zastupujú, v mene našej cirkvi – a ak môžem povedať i národa – srdečne ďakujem. Chcem zdôrazniť: To nie je náhoda, že nás osud dal dohromady, že sme tu dnes pospolu. My vlastne pokračujeme na misii našich predkov. A preto verím, že im našou spolupatričnosťou naozaj robíme radosť.

Teraz prosím, dovoľte mi, predstaviť i spomínaného sv. Svorada a to na základe spisu od päťkostolského biskupa Maurusa:

 V čase, keď za vlády uhorského kráľa Štefana bola na Slovensku priaznivá situácia pre duchovný život kňazov a mníchov, prišiel z vnuknutia Ducha Svätého do tejto vlasti z krajiny Poľanov aj Svorad. Od opáta Filipa, ktorého kláštor zvaný Zobor na počesť svätého mučeníka Hypolita stál na nitrianskom území, prijal rúcho a pod menom Andrej rozhodol sa viesť pustovnícky život. Ja, Maurus, teraz z Božej milosti biskup, vtedy však novic, som toho dobrého človeka videl, no ako žil, neviem z vlastnej skúsenosti, ale iba z počutia od jeho učeníka blahoslaveného Benedikta. Ten hovoril o veľkej skrúšenosti Andrejovho srdca a o jeho prísnom telesnom odriekaní.

Napríklad, keď nadišiel čas štyridsaťdňového pôstu, podľa vzoru rehoľného poriadku, dostal od otca Filipa, od ktorého prijal rehoľné rúcho, štyridsať orechov a spokojný s týmto pokrmom s radosťou očakával deň svätého vzkriesenia. V tieto, ale aj v iné dni, hoci jedlo nielenže nestačilo ani na posilnenie tela, nikdy, okrem času modlitby, nevynechal pridelenú prácu.

Áno, velikáni dávnej doby, ku ktorým rozhodne v našom priestore patria i sv. Gorazd a sv. Svorad sú pre náš národ, našu spoločnosť naozaj duchovnými stĺpmi, ktoré dnešná doba tak veľmi potrebuje. A preto na záver tohto príhovoru by som chcel ešte zdôrazniť skutočnosť, že sv. Gorazd i napriek exkomunikácii zo strany Ríma, nezradil  vieru starej katolíckej ortodoxnej cirkvi, nezradil svoje presvedčenie založené na učení svojich učiteľov sv. Cyrila a sv. Metoda. A preto i pre nás musí byť dôležitá pravda ako taká - samozrejme založená na láske - ale bez strachu z mocných, či už svetských alebo cirkevných panovníkov. Potrebujeme však najskôr túto pravdu zažiť, ba osobne sa s ňou stretnúť na spôsob tých, ktorí uverili v Ježiša Krista v Samárii. Tí, ktorí povedali samaritánskej žene po svojej vlastnej skúsenosti: veríme nielen pre to, že si nám to povedala, ale preto, že sme sa sami presvedčili, že On je Mesiáš. K tomu ale nevyhnutne potrebujeme i odriekavý život sv. Svorada.

Nech nám v tom pomáhajú aj naši svätci, ktorí nás už predišli do nebeskej vlasti. Amen.

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49