Ročník 2009

Kde je ten uzdravujúci Ježiš, v ktorého sme uverili?

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 28. máj 2009 Napísal: Štefan Záhradník
Dátum uverejnenia Prečítané: 9213x
Vytlačiť

Včera, keď som si dokončoval myšlienky, ktorými sa k vám teraz chcem prihovoriť, prišlo mi to oveľa ťažšie ako inokedy. Sami ste počuli ako nám evanjelia opisuje udalosť keď Ježiš uzdravuje chromého človeka. V jedinom momente sníma z chorého človeka telesné utrpenie. Ako kontroverzne mi bolo rozjímať nad týmto svedectvom, keď moje deti trápil škaredý kašeľ. Ten ich čoraz viac zmáhal a znel akoby mali v tých malých pľúcach železný šrot. Viem, že mnohí veľmi dobre poznáte ten pocit, keď našich najbližších trápi bolesť či choroba. A my máme pocit, že nedokážeme pomôcť, už vôbec nie svojimi schopnosťami a naša modlitba? Tá akoby tiež nemá ten efekt ako by sme chceli.
Je hriechom sa v takýchto chvíľach pýtať, kde je ten uzdravujúci Ježiš, v ktorého som uveril? Nevidíme žiaden hriech na týchto trpiacich ľuďoch, častokrát su to deti alebo ak aj dospelý tak dobrý ľudia. Tak prečo tak trpia? Alebo sú to hriechy rodičov za ktoré platia deti? V každom prípade sa nám natíska varianta, že je tu Boh, ktorý má buď krutý zmysel pre zadosťučinenie alebo je tu Boh, ktorý nás nevylieči ani na úpenlivú prosbu, tak ako to očakávame z príbehov ktorím sme uverili. Mnoho ľudí nám ale vydá svdectvo, že pán Boh ich zázračne vyliečil tak ako ochrnutého v dnešnom príbehu. To nás ale aj tak vráti na začiatok. Som azda horší alebo až taký hriešny, že mne a mojej rodine Boh nepomôže. Pravdou je, že niečo na tom skutočne asi je. Veď zvesťou ktorú nám dnes Ježiš priniesol je odpustenie hriechov a z toho uzdravenie tela po ktorom túžime. Možno sa pri hľadaní odpovede na tieto otázky uberáme nesprávnym smerom. Otázkou je či vôbec veríme vzniku choroby a utrpenia ako následku hriechu. Mnohokrát to navidomoči neobstojí. Potom sa nám teda natíska otázka, či napríklad utrpenie našich detí môže byť zapríčinené mojim hriechom? Je mi veľmi ľúto, ale na tieto otázky vám neviem dať jednoznačnú odpoveď. Môžeme sa ale pokúsiť hľadať paralely vo svete, ktorému rozumieme. Pri takomto pohľade by sme si mali uvedomiť, že to spomínané ochrnutie človeka, ktorého príklad nám biblia prináša, je v podstate prerušnie komunikácie medzi hlavou a končatinami. A takto predsa popisujeme aj hriech. Človek ako úd Kristovho tela prerušuje svoju závislosť od Boha ako hlavy. V tomto mystickom tele sa teda stáva mŕtvim údom-chromou končatinou. Len obnovenie vzťahu s Bohom nás zbavuje hriechu a my môžeme opäť napĺňať účel svojho stvorenia, svoje poslanie. Preto napríklad úspešná operácie krčnej chrbtice môže spôsobiť, že nohy chromého človeka sa opäť hýbu. A prečo si vlastne myslýme, že zomierajúci, chorý alebo podľa ľudských definíci postihnutý človek z pohľadu Božieho trpí. Nehrá tu znova úlohu len naša nepresná predstava o tom, kedy je človek šťastný? Iste je nanajvýš nesprávne zľahčovať prejavy fyzyckej bolesti. Keď vidíme obrovskou bolesťou zvíjané dieťa alebo akéhokoľvek svojho blížneho, iste nás neposilní len myšlienka: Že raz tá bolesť skončí. Berme si príklad z toho čo sme v tej chvíli ochotný urobiť. Blízkeho ískame a láskame, prejavujeme mu toľko lásky koľko len dokážeme. Sme ochotný odsunúť prácu alebo majetok len aby sme mu pomohli. Modlíme sa častejšie a úprimnejšie ako inokedy, sľubujeme Bohu poslušnosť a skutočne aj menej hrešíme. P: Dôležité však je aby sme sa takýto snažili byť stále. Aby nám srdce poskočilo ľútosťou nielen keď vidíme reportáž o tragickej smrti ľudí z autobusu na železničnom priecestí, ale aby sme na blížnich a ich právo na život mysleli vždy keď si sami sadáme za volant auta alebo keď dávame moc zákonodarcom, ktorí dovolujú brať život nenarodenýho deťom. Žime tak aby sme mi a naši blízky boli tak pripravený na prípadnú utrpenie, že aktuálny rozmer a kvalita vzťahov a vzájomnej lásky ďaleko prevýši všetko bolestivé čo nás stretne. Pozrime sa napríklad na to čo s nami robí smrť blížneho človeka. Ak to príjmeme správne, smrťou sa nám blízky človek nestratí. Niekedy sme ale schopní pánu Bohu vyčítať prečo to nášmu blížnemu urobil, pritom keď budeme zomierať mi budeme očakávať vstup do Božieho kráľovstva pokoja a blaženosti. Kde niet bolesti a nespravodlivosti, kde sa stretneme so svojimi predkami ale hlavne tiež budme očakávať, že nestratíme kontakt so svojími potomkami, ktorí žijú svojim pozemským životom. Tak prečo to takto neberieme keď zomrie niekto z našich blízkych. Pravdou však je, že celkom také jednoduché to nie je. A to preto, že stále nie sme očisteným Božím obrazom na ktorý sme boli stvorení. Vieme, aký je tento svet. Vieme z vlastnej skúsenosti, že súčasťou našich životov je aj nepohoda, bolesť či smútok. Vieme určite aj to, že súčasťou našich životov je aj hriech. Čo ale nevieme, s čím nemáme skúsenosť, je to ako by vyzeral náš život bez hriechu. Poď me to skúsiť, počúvnime hlas nebeského Otca a nehrešme. Veď sľúbil, že nás tak zbaví všetkého zla. Poďme si spoločne pre všetky Božie prisľúbenia, ktoré sme dostali. Nasledujúcu udalosť opísal Donald Barnhouse, ktorý bol misionárom v Zaire. Malý syn misionára sa hral na dvore misijnej stanice, kde bývali. Náhle zaznel silný hlas otca z verandy: „Filip, okamžite ma počúvni! Ľahni si rýchlo na brucho!“ Chlapec bez otázky poslúchol a zaľahol. „Teraz sa čo najrýchlejšie doplaz sem!“ Chlapec urobil bez slova to, čo mu otec povedal. Zadýchaný sa hodil do otcovho náručia. Keď sa potom obzrel, videl na konári stromu, pod ktorým sa hral, visieť veľkého hada menom boa boa, ktorý je schopný zadusiť ovcu a prehltnúť ju. Chlapec mohol na prvý príkaz zaváhať, to deti aj obyčajne robia, alebo povedať: „Počkaj chvíľu, teraz nemôžem.“ alebo „Prečo to odo mňa žiadaš, otec? Filip poslúchol okamžite a zachránil si tým život. Zamyslyme sa ešte na chvíľu nad tým v akej úlohe sa vidíme v dnešnom evanjeliu. Nemusíme byť len tým ochrnutým-hriešnym človekom, ktorý potrebuje odpustenie a uzdravenie. Pripomeniem vám pár slov, ktoré ste počuli: „Keď Ježiš videl ich vieru, povedal ochrnutému: „Synu, odpúšťajú sa ti hriechy.““ Keď Ježiš videl ICH vieru. Teda vieru tých, ktorý ochrnutého aj napriek ťažkostiam prinielsi až k nemu. Spomeňme si na to, keď by sme najbližšie mali nutkanie pýtať sa Boha prečo toto a toto dopustil. Či na základe sily našej viery a teda čistoty nášho života, mohol dať inému človeku spásu a uzdravenie.

Autor:

Pasáže v mojom príhovore sa môžu v rôzne veľlkej miere zhodovať s prácami iných autorov. Začal som vpisovať zdroje až od istého času, pretože materiál pôvodne slúžili len na homiletické účely mojej farnosti. Ďakujem za porozumenie.

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49