Ročník 2009

Bezvzťahové kresťanstvo

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 29. máj 2009 Napísal: Mgr.Martin Spišiak
Dátum uverejnenia Prečítané: 13904x
Vytlačiť
Veľa teológov si už lámalo hlavu so skutočnosťou, ktorú opísal evanjelista v dnešnom úryvku. Prečo bolo na počiatku Slovo. Prečo nie Pravda? Prečo nie Láska? Ľahšie by sa kazateľom hľadali „dojímavejšie“ interpretácie, ktoré by nenechali ani jedno oko poslucháča suché. Ľahšie by sa vyčaril vianočný sentiment,ktorý síce poteší dušu, ale zároveň je krokom ku stagnácii. Tu by sme mohli rozobrať tvrdenie jedného slovenského kňaza, ktorý hovorí, že ľudia sa do kostola chodia dojímať. Neprichádzajú konať pokánie, vykonať radikálny obrat vo svojom myslení a konaní. Chodia sa utvrdiť vo svojej viere, ktorá často predstavuje karikatúru skutočnej viery. Prichádzajú hľadať potvrdenie svojho životného nasmerovania. Chcú počuť, že je všetko v poriadku, netreba robiť rázne rezy v živote. A trochu ironicky tento kňaz dodáva: „Ak má slovenský kresťan rád nejaké rezy v živote, tak len punčové.“
Príliš sme si zvykli na konvenčnú predstavu, ktorá náboženstvo chápe ako prostriedok k nadobudnutiu pokoja. Dôležité je pripomenúť, že toho falošného. Pokoja, ktorý braní človeku ísť ďalej, nezotrvávať vo svojom svete, ktorý je rezervovaný pre mňa a Boha, ktorý plní v mojom živote funkciu utišujúceho, upokojujúceho prostriedku.
V dedinskom kostolíku je vianočná „pastierska“ omša. Prvé slnečné lúče sa nesmelo dotýkajú okien a ako šípy sa pridávajú k elektrickému osvetleniu. Podčiarkujú vianočnú výzdobu kostola. Deťom žiaria oči, niečo si šepkajú. Určite si porovnávajú darčeky, ktoré našli pod stromčekom.
Anna je vychudnutá, celá v čiernom. Ako obyčajne si sadá do druhej lavice, hneď za deťmi. Pôsobí akosi nepatrične. Kontrastuje s okolím, s ktorým by tak rada splynula. Vnútorným rozpoložením aj vonkajším oblečením patrí inde. Nie do sveta vianočnej radosti. Všade sa to trbliece, vyžaruje radosť. Anna stelesňuje bolesť. Nespracovanú bolesť.
Pohľadom neustále hľadá svetlé vlasy svojej dcéry. Keď ich nenachádza, precitne, uvedomí si, že jej niet. Že už ju v kostole, ale ani nikde inde neuvidí. Uzavrie sa do seba, obrní sa, nepripustí do svojho srdca iný cit, okrem bolesti a žiaľu. Už dávno si vytvorila svoj vlastný svet, bezvzťahový. Od tej doby, čo jej umrela dcéra v rozbehu života, nedokázala sa ani pomodliť. Namiesto toho Bohu adresovala výčitky: „Prečo si to dopustil? Prečo práve ja? Ako mám bez nej žiť?“
Necítila k Bohu dôveru. Aj dnes prišla len zo zvyku. Sú predsa Vianoce. V mysli sa jej vynárali pokarhania, ktorými ju manžel doma častoval: „Spamätaj sa, kým nie je neskoro. Máš pred sebou ešte značnú časť života. Mysli na ostatné tri deti. Tie ťa predsa potrebujú. Boh vie, prečo to urobil.Vždy vie, čo robí.“
Odvrkla mu vždy podráždene: „Ty si ju asi nikdy nemiloval!“
Neprítomná duchom, oslabená bolesťou srdca, skláňa hlavu na kostolnú lavicu. Susedka sa starostlivo opýta, či jej netreba pomôcť. Anna nesúhlasne kývne hlavou. Práve prebieha kázeň, v ktorej zachytí kňazove slová: „Nech Vás naplní Nebeský Otec svetlom a silou svojho ducha v Ježišovi Kristovi. Chce život každého jedného z nás naplniť svojím svetlom. Radosť z Kristovho narodenia nech je vašou silou a nádejou. Sú okamihy v živote človeka, kedy je ťažko prežívať radosť, ale žiaľ a bolesť nesmú byť dominantnými silami v živote človeka. Kristus nám priniesol plnosť života, ku ktorému patrí hlavne radosť. Boh robí všetko pre naše dobro. Preto sa dnes radujme a veseľme...“
Anna cíti, ako sa do jej života dostáva nová sila. V tichosti sa snaží sformulovať modlitbu: „Ďakujem Ti, Bože, že po dlhých a smutných mesiacoch si radosťou rozochvel moje srdce. Akoby sa do môjho života vrátilo svetlo. Odpusť mi, že som zabúdala na Teba, ale uprednostnila som žiaľ a smútok, ktorý ma začal nahlodávať. Na dcéru nikdy nezabudnem, ale verím, že je pri Tebe, nič jej nechýba a prihovára sa za nás. Raduje sa, a preto ani ja nebudem smútiť.“
Na sviatok svätého Štefana už sedí Anna v kostole vzpriamená a pestrofarebné šaty vyjadrujú jej vnútorné prežívanie.
Drahí bratia a sestry, na mnohých z nás čaká pokušenie bezvzťahového kresťanstva. Človek si vystačí sám so sebou, svojím žiaľom, deformovaným bohom. Ale pravé kresťanstvo je konfrontácia so Slovom, ktoré bolo na počiatku a je tu s nami až do skončenia sveta. Amen.
Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49