Prvý krát sme sa stretli vo dverách a ja som s búšiacim srdcom sklonila hlavu. Videla som ho ako žiariacu postavu so žiarivým srdcom. Potom sme sa stretávali a ja som bola každým okamihom viac a viac po uši zaľúbená. Za celý rok ma však neviedol za ruku, ani raz ma nepobozkal ani len na líce. Spoznávali sme sa vnútorne. Modlili sme sa spolu v parku pod stromom, snívali sme v konároch stromov o našom budúcom domove, predstavovali sme si spoločnú budúcnosť. Náš vzťah mohol vonkajším svetom nerušene rásť. Naše šťastie prekvitalo.
Priblížil sa čas našej svadby. V tom čase ma vzal za ruku a ja som pocítila elektrinu lásky. Bolo to tak úžasné, že i dnes po osemnástich rokoch nášho manželstva cítim ten pocit.
Že sme boli čudní? Že sme nenormálni? Každý môže mať svoj názor. Spoznávať sa navzájom takýmto spôsobom bolo naše spoločné rozhodnutie, ktoré by sme opäť zopakovali. Prečo?

Kedy sa zmení svet? Kedy bude dobre? Kedy...?
Niekedy sa prichytíme, že očakávame, kedy za nás niekto urobí rozhodnutie, ktoré je na našich pleciach. Niekedy očakávame, že niekto vykoná nejaké skutky namiesto nás. Proste niekedy očakávame, že niekto za nás prevezme zodpovednosť.
Čudujeme sa, že sa svet nemení. Lenže on sa sám zmeniť nemôže. V prvom rade sa totiž musím zmeniť ja. Uvedomiť si, že ja som ten, kto mení svet. Ja som ten, v koho srdci horí Božie svetlo lásky.

„Neplač, lebo ti na to dám dôvod!“, „Dejú sa aj horšie veci“, „Niekto tam vo svete je na tom horšie ako ty, tak sa vzchop!“

Niet viery bez modlitby a niet skutočnej a úprimnej modlitby, ak chýba viera. Typický začarovaný kruh. Takže, kde začať? Snáď len tam, kde začal Ježiš, keď ho učeníci poprosili, aby ich naučil modliť sa – „Otče náš". Je predsa viera náročným a zložitým aktom? Je výsledkom nejakej sofistikovanej techniky určenej len pre vyvolených a osvietených? Nie, je to ten najbežnejší a najľudskejší prejav dôvery voči niekomu, kto mi so srdcom na dlani ponúka celý svoj život. A modlitba? Len nepatrná odpoveď na Slovo lásky, ktoré ma sprevádza každou chvíľou života už od môjho narodenia.

Keby som vám len mohol povedať, ako veľmi vás mám rád,
Nepochopili by ste to, neprecítili by ste to tak ako ja zakaždým, keď vás vidím sa smiať či plakať.
Nie, nie je to vaša chyba a nie je čas na trápenie sa nad tým.
Veď prečo aj? Prečo žiť v smútku a sebatrýznení za to, čo vás neposúva vpred?
Prečo sa neustále pozeráte na svoje chyby a utvrdzujete sa v nich, že ste slabí a nevládzete to zmeniť?
Prečo cítite potrebu neustáleho pripomínania si zlého, čo vás v živote postihlo?
Obviňujete sa, pýtate rozhrešenie a nevidíte, že som vám už dávno odpustil?
Ako sa na vás môžem hnevať, keď vidím ako veľmi túžite byť šťastní?
Nie, nesúdim vás. Nevidím dôvod usvedčovať vás za činy, o ktorých aj tak viete.
Môj plač a bôľ je skrytý vo vašich každodenných problémoch.
Nie, nie som tam, aby som vás karhal. Stojím pri vás, aby som vám dával chuť žiť.

Čo je to svedomie a aký je jeho význam? Klasická otázka niektorých detí, keď prídu na hodinu náboženstva. Odpoveď sa zdá byť vždy jednoduchá, ale čo nám ukazuje život?
Svedomie je ako zem, ktorú keď silno udupeš, nič z nej nevyrastie. Ani tá burina, ktorá by dala nášmu duchovnému srdcu aspoň trošičku kyslíka z „fotosyntézy" Božieho Slova. Alebo môže byť ako úrodná zem, z ktorej vyrastie obrovský strom. V ňom spievajú vtáky ľúbezné piesne a strom prináša chutné ovocie.
Aj my sa, keď počúvame Božie Slovo a naše svedomie, môžeme občerstviť v tieni Božej lásky a nemusíme sa trápiť v páľave hriechu, ktorý ničí náš život.
Bože, prosím, prekop moje srdce. Prekop starosťami a vlastnými konceptami udupanú zem, v ktorej má rásť Tvoje Slovo, aby bol môj život plnohodnotný a šťastný. Nauč ma pravej pokore a láske. Premeň moje srdce, aby som žila pravý život podľa Tvojho Slova.