Už sme tam?

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 16. august 2021 Napísal: Mgr. Mária Pauková Kategória: Ročník 2021
Prečítané: 103x
Vytlačiť

Stúpame na Kriváň – symbol Slovenska. Cesta je nádherná, v nižších polohách plná stromov, voňavého lesa, vyššie sú doslova pláne kosodreviny, po boku vidíme Krivánsku kopu, zopár pasúcich sa nedotknuteľných kamzíkov na dosah ruky a už len pláne kameňa. Občas strmé stúpanie, občas prameň čistej vody, kvety, tráva, mraky... Človek sa cíti ako v nebi a doslova v nebi je – veď sa prechádzame v oblakoch. Výstup je náročný. Len niekde je chodník z obrovských skál podobný schodom. Nachádzame miesta, ktoré tvoria len obrovské platne skál, kde sa cítime ako horolezci. Hľadáme štrbiny, kde vložíme svoje prsty a podoprieme aspoň sčasti rozochvené nohy. Strach, nádej, túžba dosiahnuť vrchol, to všetko je vôkol nás a dostáva sa nám pod kožu. Napriek ťažkostiam so štyrmi väčšími i menšími deťmi, so psom a prekonávaním vlastného strachu z výšok, napriek plaču a slzám v očiach sa dostávame na vrchol nášho štítu.


Sadáme si pod kríž. Sme tíško. Ticho je všade vôkol nás. Ticho je i v nás. Hoci je zima a my máme na sebe len mikiny, fúka chladný vietor, z výhľadu na okolitú krajinu nemáme pre obyčajného človeka túžiaceho po výnimočnosti svetskej krásy nič, pretože sedíme v mori bielučkých oblakov, v srdci máme radosť, vďačnosť a pokoj. Radosť z prekonaných ťažkostí, vďačnosť za náš rodný kraj a Božiu krásu nášho sveta a pokoj – pokoj, ktorý so sebou prináša pokora. Sme takí maličkí a predsa sme Božími deťmi. Sme takí drobnučkí v porovnaní s vesmírom a predsa smieme vstúpiť na vrchol vysokej hory a priblížiť sa nebu/Nebu. Smieme sa priblížiť k Božej Láske. Smieme sa s Božou Láskou zjednotiť. Som nesmierne vďačná a slzy, ktoré stekajú po mojich lícach, sú tento raz slzami šťastia. Vďaka Ti, Nebeský Rodič, za Tvoju Lásku, Pokoj a Krásu, ktorými napĺňaš naše srdcia a tento svet!
No poznáte tú otázku vašich detí: Už sme tam? Verte, neverte, moje vtedy ešte osemročné dieťa sa ma ju často pýtalo. Aj ja som si ju kládla z času na čas tiež. Počas cesty hore - stúpame, potíme sa, musíme prekonávať rôzne nástrahy i samých seba a chvíľami sa nám zdá, že vrchol – ten krivý špic, ktorý z Hybe nevyzerá až taký strašne vysoký, ako by si určite i Pacho Hybský zbojník pomyslel, je už na dosah ruky. No takmer vzápätí vidíme, že cieľ je ešte ďaleko. Akoby pred nami utekal. Tak to vidia v ťažkých okamihoch naše oči. Už sme tam? Pýtame sa na rázcestí i na vrcholčeku Malého Kriváňa. Nie, ešte treba s vypätím posledných síl pokračovať, ak chceme naozaj dosiahnuť svoj Kriváň.
V živote je to dosť podobné. Už sme tam? Nie, stále sme na ceste. Či skôr – áno, už sme TU. Sme TU a TU sa snažíme žiť naplno. TU sa snažíme zo všetkých síl plniť si svoje povinnosti voči Bohu a svetu. TU sme a náš cieľ je blízko. No máme na výber - môžeme si sadnúť na zadok a vzdať sa. Môžeme prestať stúpať do strmého kopca. Môžeme sa vzdať, keď prídu v živote ťažkosti. Môžeme sa otočiť a vrátiť sa naspäť do tepla útulnej chatky. Môžeme zabaliť svoj život a len ho prežiť. Môžeme to urobiť kedykoľvek počas svojej cesty – na túre i v živote. No aký budeme mať z toho pocit? Viete, čo som cítila po všetkých útrapách ja, keď som vyšla na Kriváň? Cítila som všetko obklopujúcu Božiu Lásku. A hoci by som ju cítila i inde, to, že som zašla doslova až za hranice svojich schopností, pretože sa mi na niektorých úsekoch cesty do písmena triasli kolená od strachu, to, že som spoločne s celou mojou rodinou naplnila cieľ svojej cesty, ktorý sme si vytýčili, to ma naplnilo spomínaným šťastím a pokorou.
Áno, bola som v každom okamihu TU. A tým, že som so zaťatými zubami a vierou, že prídeme do cieľa, pokračovala v ceste, to všetko v objatí Božej ochrany nás na vrchole Kriváňa nežne rodičovsky poláskalo. To všetko momentálne TU a splnenie si svojej zodpovednosti nám všetkým umožnilo pocítiť silný duchovný zážitok.
V živote je to rovnaké. Naše TU, náš prítomný okamih a splnenie si všetkého, čo na nás na ceste k Bohu dolieha, nás posúva bližšie k Nemu. Do Jeho Srdca. Do Božieho kráľovstva. Nemusíme sa báť. Na ceste totiž nie sme sami. Idú s nami naše rodiny, naši priatelia, celý svet – fyzický i duchovný. Môžeme sa tešiť z výhľadov, ktoré nás napĺňajú radosťou pri výstupe na našu horu života. Musíme sa prekonávať, keď máme strach o seba či o svoje okolie. No nevzdávajme sa.
Nepýtajme sa, čo je naším cieľom. Všetci to vieme. Je to bez akýchkoľvek debát šťastný Boží svet mieru a lásky. Tých pravých hodnôt, kde nemá žiadne miesto strach, sebectvo, nenávisť, povyšovanie sa, násilie ani zlo. Je to svet, po ktorom v srdci túžime všetci bez rozdielu. Vytrvajme na tejto ceste, či je niekedy nádherná a naše srdcia prekypujú vďačnosťou za krásu, ktorá nám bola dopriata. Vytrvajme na tejto ceste s vďačnosťou, hoci je niekedy ťažká a my máme pocit, že nám naše nohy a srdcia oťažievajú a už nevládzeme ani zdvihnúť zrak od prežitej bolesti.
Verím, že tento čas je koncom sveta. Je to čas, kedy sa zlý svet končí a rodí sa ten Boží. Ako by mi dali za pravdu ženy, ktoré rodili, ani pôrod nie je ľahký. No dieťa, ktoré sa narodí, je pokladom a šťastím pre každú matku naplnenú láskou k drobnému životu v očkách svojho dieťatka. Nový svet, Boží svet, ktorý prichádza, nie je na rozdiel od bábätka bezbranný, je to Boží svet a tento svet je svetom Dobra, ktoré pod svojou ochranou Lásky ovládne celý svet a šťastie, pokoj a mier budú vôkol nás i v nás už naveky. Tak poďme ďalej! Dvíhajme nohy, zodvihnime svoj zrak, buďme vďační, pokorní a odovzdaní Božej Láske! Pomôžme Dobru zvíťaziť v posledných a zároveň prvých dňoch Nebeského kráľovstva! Študujme a nasledujme Božie Slovo a tak budeme mať istotu, že naša cesta vedie do Božieho kráľovstva.