„A nenamýšľajte si, že môžete usmerňovať tok lásky, lebo, ak vás uzná za hodných, sama vám určí smer. Láska má len jedno želanie, aby sa naplnila.“

Ch. Džibrán 

Iste ste si všimli, že mám rovnaké priezvisko ako náš kňaz Vlastimil. A keďže súrodenci ani menovci určite nie sme, je jasné, že som manželkou kňaza. Ono, byť kňazovou manželkou možno znie pre niektorých ľudí trošku, povedzme- „inak“- ako keď poviete, že váš manžel je lekár, právnik alebo pracuje v tej a tej firme. A pre niektorých je to určite „pohoršujúce“, keďže náš príbeh začal, keď ešte môj manžel pôsobil ako rímsky kňaz viazaný celibátom. Ale ak sme chceli zostať spolu - a to sme chceli - a aby on mohol vykonávať svoje povolanie kňaza, o ktorom bol presvedčený; boli len dve možnosti. Riešiť to ako jeho „kolegovia“ (je to bežná prax a je to aj ticho tolerované) - pred ľuďmi hrať celibát a stretávať sa so mnou, to však pre nás oboch bolo neprijateľné. Druhou možnosťou bolo vstúpiť do cirkvi, v ktorej kňažstvo nie je podmienené celibátom a ktorej učenie sa zhoduje s naším presvedčením. A tak sme sa stali členmi Starokatolíckej cirkvi na Slovensku, kde sme našli svoj domov a sebarealizáciu.

„Lebo tak ako vás láska korunuje, tak vás aj križuje.“ Ch. Džibrán

Samozrejme, že po tomto našom rozhodnutí sa spustila lavína odhovárania, ohovárania, vyhrážok a varovaní, ako keby sme sa rozhodli spáchať ten najťažší zločin na svete. Zaručených správ a informácií o nás, a hlavne o mne, bolo z každej strany podávaných od horlivých farníčok viac ako dosť. Vraj sa stalo aj to, čo sa nestalo. Z manžela sa stal najväčší zločinec v našom meste a z toho nadšeného „Hosana!“ sa zrazu stalo „Ukrižuj Ho !“- hoci on bol stále ten istý človek, len si dovolil ľúbiť ženu a postaviť sa k tomu podľa svedomia.  A akoby mávnutím prútika zrazu tí, ktorí sa „bili“ o jeho spoločnosť, na ulici odvracali hlavy, aby sa nemuseli pozerať na toho „zradcu.“ Priznám sa, že vtedy mi to bolo nepríjemné a nepochopiteľné, dnes je mi to smiešne a vlastne mi je tých ľudí ľúto a tak trochu ich aj chápem. Zoberme si našu spoločnosť, v ktorej prevláda strach o vlastnú kožu a človek kričí to, čo všetci, len preto, že im to niekto prikázal. Mali by sme robiť a hovoriť len to, čo sa patrí a nie to, čo si naozaj myslíme, aby sme si nerobili zbytočne problémy.

Myslím si, že ľudia ani nemajú záujem vedieť pravdu, lebo tá by im mohla poprehadzovať ich vlastný svet, v ktorom sa cítia dobre. Ak človek nevybočí z radu, neupozorňuje na seba a má pokoj. Ja som z toho radu vybočila a stala som sa manželkou kňaza. A som presvedčená o tom, že je to povolaním od Boha. A naše životy má právo a bude súdiť jedine BOH - láska.

„Keď vás láska zavolá, nasledujte ju, hoci jej cesty sú ťažké a strmé. A keď vás ovanú jej  krídla , poddajte sa jej, hoci meč ukrytý v jej perí vás môže poraniť. A keď k vám prehovorí, uverte jej, hoci jej hlas možno rozvíri vaše sny ako severák, pustošiaci záhrady.“

                                                                                                              Ch. Džibrán