A zas je tu november... Prší, fúka vietor, hmly... K tomu kvety na hroboch, svetlá sviečok zažaté v kahancoch... Každý to pozná – je to čas „dušičiek“. Podaktorí raz, iní viackrát do roka si spomenú na tých, ktorí odišli do duchovného sveta.

Často sa skôr bojíme už len slova smrť, nie to ešte toho samotného faktu. Ale prečo? Verím, že život pokračuje i za hranicami nášho fyzického zmyslového vnímania. Veď o tom svedčia mnohé výskumy a dôkazy. Skôr by sme sa mali zamerať na prípravu na odchod do druhého sveta a pracovať na prepojení tohto „nášho“ fyzického s tým „druhým“ duchovným. Potom by podľa mňa strach vymizol, keby sme videli reálnu realitu celého univerza.

A dušičky by boli sviatkom živých.

Vo svojich životoch sa často stretávame s kritikou. Kritizujeme my, kritizujú nás druhí. Ako to však je s tým, ako si za svojimi názormi stojíme? Často nás druhí pritlačia k múru tlakom na našu existenčnú otázku. Tých, ktorí sú dobre zabezpečení, zas dokážu ničiť tlakom na ich hrdosť a sociálne postavenie. Videli ste už, ako pod takýmito tlakmi druhí upustia od svojich ideálov, ktoré do tej doby hlásali? A hoci by ich pôvodne dobre mierená snaha zmeniť svet bola po čase i účinná, efektívne namierené bubu zo strany mocných urobilo z ideálov len prázdnu bublinu, ktorá zanikne... Alebo to všetko slúži len na to, aby sa jednotlivci zviditeľnili, dostali na výslnie a netúžia po lepšom svete?

Ľudia už nevedia, čo by zobrali. Aj to priviazané zrazu zmizne. A potom sa niet čudovať, že na to doplatia tí najmenší. Môžeme chodiť s deťmi na prechádzku, no nemusíme sa s nimi aj domov vrátiť. Bohužiaľ, stalo sa... Niekto ten poklop z kanála ukradol, no nie je to naša vina. Je mi ľúto, že ste prišli takýmto spôsobom o vaše dieťatko... A Zem sa točí ďalej a tí, čo kradli, kradnú... (reakcia na smrť dievčatka, ktoré v Nitre spadlo do kanála)

Dnešný deň sa bude niesť v duchu spomínania na rímskokatolíckeho emeritného biskupa, Jeho Excelenciu Františka Tondru. Jeho pozostatky uložia na cintoríne v Spišskej kapitule.

Osobne som sa s ním nikdy nestretla, no z rozprávania nášho biskupa viem, že si ho veľmi vážil a aj sám pán biskup Tondra pri stretnutiach s nim bol priateľský a hlavne ľudský.

Smrťou sa život nekončí a to vedel aj on. Preto v modlitbách na neho myslíme, aby sa čo najlepšie adaptoval na svoj nový posmrtný život.

When I was 5 years old, my mother always told me, that happiness was the key to life. When I went to schol, they asked me what I wanted to be when I grew up. I wrote down „happy“. They told me I didn´t undestand the assignment, and I told then they didn´t understand life.

Keď som mal 5 rokov, moja matka mi vždy hovorila, že šťastie je kľúčom k životu. Keď som šiel do školy, pýtali sa ma, čo by som chcel byť, keď vyrastiem. Napísal som "šťastný". Povedali mi, že som sa nepochopil zadanie a ja som im odpovedal, že nechápu život.

John Lennon

Často bojujeme sami so sebou, kde sú hranice Darwinovej teórie a kde sa začalo tvorenie Boha. Prelína sa to? Je to oddelené? Dopĺňa sa to? Odpoveď bola krásnym spôsobom načrtnutá v dokumentárnom filme Planéta Zem na STV2, kde síce len jednou vetou autori naznačili vplyv „vyššej moci“, no sústredili sa na úžasný vonkajší aspekt stvorenia. Myslím si teda spolu s autormi dokumentu, že keď budeme postupne objavovať svet, ktorý nás obklopuje, nevyhnutne sa musíme skôr či neskôr stretnúť aj s tým, ktorý dal tomuto svetu a aj nám samotným vznik a zmysel našej existencie.