Som len hruda alebo piesok

Drahé sestry a bratia, poznáte ma, viete, že nie veľmi často viem hovoriť veľmi filozoficky a dávam vám múdra a citáty z kníh, ale skôr z filmového pásu a podobne. Tak mi dovoľte, aby som aj dneska týmto začal, že či uhádnete, z ktorého filmu je táto hláška? Nepoviem vám ju celú, lebo to by bolo moc ľahké. „Kde si? Neveria mi!" Pacho. Presne tak, keď išli ozbíjať tie vozy, „Tristo hrmených! Stoj! Tisíc hrmených! Čo si hluchý? Nevidíš, že som zbojník? Pacho, kde si? Neveria mi!" Taká veľmi úsmevná, ale prvá čo ma napadla, slávna hláška o tom, keď sa niekto sťažuje na to, že mu neveria. Ale poďme trošku do reálneho života.

U nás v práci, keď sa to vyostruje a šéf vám zavolá a pýta si report z toho, čo robíte, tak veľakrát má tendenciu povedať: „Vy ma balamutíte. Takto to vôbec nie je." Ako keby hovoril: „Vy mi neveríte, vy mlžíte, rozprávate mi hlúposti, každý niečo iné." U nás, keď sa rieši nejaký problém v softvérovej firme, alebo presnejšie to je keď sa robí nejaká nová úloha, najprv sa urobí analýza toho. Šéfovi sa odhadne, že koľko táto práca pre zákazníka bude trvať. On to pekne premyslí, nacení a použije všetky schopnosti ekonomicko-podnikateľské čo má, aby vydobyl od zákazníka čo najviac peňazí za to, čo mu ideme robiť. Ale musí sa to odovzdať do daného termínu. Potom to dostanú programátori. Tí to programujú a buď priebežne, alebo ak je to malá vec, na konci, keď to urobia, to dostaneme my testeri, ktorí to potom otestujeme, že či to je dobre napísané, aby sa to dalo dostať k zákazníkovi. Ale keď to nejde, keď v tejto časti príde k nejakým prestojom, že už sa to má zajtra reinštalovať a dať zákazníkovi a ja to vrátim do programovania naspäť, lebo sú tam nejaké chyby, hneď zavolá a pýta sa prečo? Vysvetľujem objektívne dôvody, ale niekedy je pravda, že keď nepochopím aké boli šéfove priority, že toto je dôležité, že sa to musí už zajtra odovzdať, lebo to on takéto parciálne informácie nezdieľa, len vám to pridelí do úlohy, niekedy to počká niekedy nie a keď nie, tak začne nervačiť, začne sa hnevať. „Balamutíte ma, však ten mi povedal, že už to je hotové, že to bude takto." „Ale Jožko, tuná ešte tieto veci vznikli, takto to nemôžme dať von" toto a toto. Takže má problém. Má problém, že mu neveríme a má pocit, že ho klameme. Balamutíme, vymýšľame si veci, ktoré mu potom znemožňujú robiť biznis a zarábať pre nás peniaze, aby sme mali do výplaty. Ale o tomto neverení a nedôverovaní nemusíme chodiť ďaleko. Povedzme si, čo je pre nás dôležité, aké sú priority človeka? Ako my neveríme nášmu Bohu, ako sa reálne vytrhávame z jeho rúk a tak trochu ho balamutíme, lebo niečo pokladáme za dôležitejšie. Niečo sa nám zdá dôležitejšie ako jemu alebo niečo nepochopíme, že je také dôležité. Povedzme si takto, dám nám dve také otázky, na ktoré si v tichosti zodpovedajte a najmä manželia a potom si po omši možno ak budete mať záujem, povedzte, aký bol výsledok. Zoberme si, aký dôležitý je pre tento svet taký prostriedok, ktorý by zabránil vypadávaniu vlasov. No pozor, nemachrujme, netvárme sa veľmi duchovne a veľmi vyspelo. Ja som skoro presvedčený, že napríklad moja Anička, ak som ju dobre pochopil, tak skôr znesie, že mám veľké brucho ako to, že nemám skoro žiadne vlasy, ak by sa všetci ľudia na svete zhodli, že dajú 10 percent zo svojho niektorého mesačného platu na to, aby sa vyriešil tento problém, prostriedky, sila, synergia, všetci dôležití vedci sa zaplatia na mesiac na to, aby prišli na vyriešenie tohoto problému. Stálo by to za to? Súhlasili by ste s takýmto projektom? Veď je tam aj časť vedy, ak teda hustota vlasov je malicherná záležitosť, tak potom to musí byť aj pre pána Boha jednoduchý problém a nemôže byť pre neho starosťou ak tomu venujeme nejaký čas, ak sa spojíme ako ľudstvo, trošku sa s tým pohráme, trošku skúmavky zavrtíme a dobre, nech vlasy nepadajú. Povedzte si v tichosti, aká by bola odpoveď. Vaša odpoveď na to, či by ste súhlasili alebo nesúhlasili s takým projektom. A druhá vec, možno trošku zaujímavejšia. Nedávno som opäť videl iný seriál kórejský, kde v princípe išlo o to, že bol starý manželský pár. Najprv zomrel ten muž, celý život sa o neho tá žena starala, ale bol invalida a potom zomrela aj ona a celý ten príbeh, ten seriál je o tom, ako ide do duchovného sveta. A tam jej kladú dve základné otázky, najprv s kým by ste chceli stráviť svoj život v duchovnom svete? „Ale pozor," upozorňuje tá recepčná na hranici duchovného sveta, „Ak ten človek, ktorého označíte vy neoznačil vás, tak s ním nebudete, budete sami". Nepochybujem. Toto nie je tá druhá otázka pre vás, to by sme si to rozhádali, keby sme povedali, že to nie je ten náš manželský partner, ale je tam ešte jedna otázka, ktorú v tom seriáli položili. „A v akom veku chcete do duchovného života vojsť?" Aké sú teda priority? Zaoberáme sa častejšie problematikou a stretáme sa vo svete s problematikou podobnou otázke, či sa dá spoločnými silami ľudstva prísť na to, aby ľuďom nevypadávali v takej miere vlasy? Alebo sa oveľa častejšie, viacej dôslednejšie a do hĺbky zaoberáme tým, aké to bude v duchovnom svete? Preberali ste niekedy so svojím manželom, v akom veku by ste sa tam mali stretnúť, ak je to tak ako to je naznačené v tomto príbehu, že sa vás na to spýtajú? Čo sú teda priority človeka? Vieme dobre, že vstávame z prachu, sme len prachom, neraz si to pripomíname. A otvorene a jasne treba povedať, že Boh, živý Boh sa dotýka mŕtvoly, keď nás volá do svojho duchovného života, do svojej priazne. Keď nám dáva milosť viery, keď nám dáva milosť odpustenia, je to zázrak ako vzkriesenie, ktoré urobil Ježiš na nejednom, počas evanjelia. To znamená skutočne živý sa dotýka mŕtvych. Živý sa dotýka mŕtveho človeka. Až vtedy dospejeme k životu. A ak sme prachom zeme, no poďme si povedať, koľkí z nás, koľkí tam vonku sa vidia hodnostní a prínosní pre tento život len za to „však pozrite do mňa padá semienko trávy, do mňa padá semienko kvetu. Ja mu dávam vzrast, zo mňa vyrastá. Pozrite, aký som ja zlatý prach, aká som ja zlatá hruda nad dne priezračného potoka, ako sa lesknem, ako dávam radosť, aký som nádherný." Nie, prach a hlina sa stáva nástrojom iba v rukách božích, keď Boh prichádza ako hrnčiar a zdvíha hlinu z prachu zeme a dáva ju na svoj hrnčiarsky kruh a formuje ju do niečoho, čo je užitočné pre ostatných. Či už to má byť krčah, ktorý niekomu dáva vodu, či už to má byť popolník, v ktorom sa zahasí posledná cigareta, mysliac akákoľvek závislosť niekoho blízkeho na tomto svete, máme byť popolníkom, ak potrebujeme utíšiť niekoho závislosť, ktorá ho ničí, máme byť krčahom, ak chceme utíšiť a naplniť živou vodou niekoho vôkol seba, naučiť deti duchovným radostiam. A preto je potrebné si uvedomiť, že niekedy naše mrnčanie nad starosťami a bolesťami tohoto sveta je ako keby sa hrnčiarska hlina sťažovala na to, že je na hrnčiarskom kruhu, že ona radšej chcela sedieť niekde v tráve a nie sa nechať takto božími rukami formovať. Mali by sme kričať, „ak sa ma nedotkneš Bože, spadnem z tvojho kruhu do prachu zeme. Opäť sa navrátim do prachu a budem ničím. Zlatým práškom možno. Možno úrodnou zemou, ale ničím, čo v skutočnosti samé o sebe a vplyvom Boha slúži iným. Ak sa ma nedotkneš, zostanem len neužitočnou hmotou, len formou, hrudou vyzdvihnutou zo zeme." Doprajme si teda radosť z toho, že Boh nás berie do svojich rúk a formuje nás. Že hlina neostáva tým čím je, ale aj napriek slobode, ktorú dostala, sa nechá formovať nebeskými rukami, jeho láskou a pravdou do niečoho, čo bude slúžiť inému, pretože to je základ a poslanie nášho života. To je moja starosť, ktorú vždy mám, aby som vám dokázal nejako vypovedať, poďme a slúžme iným. Buďme nástrojom božím na to, aby sa pravé hodnoty v tomto svete skutočne dostali do popredia.