Polovica vyrúbaného lesa

 V našom štáte sa  totiž musí každý  priznať k tomu, aký mal zisk a platiť dane. Na tom by nebolo nič nesprávne. Ale povedzme si úprimne. Koľkí z tých, ktorí by dane platiť mali, túto povinnosť voči štátu neplnia? A koľkí z tých, ktorí na spolu s prílohami asi tak 50-tich listoch, kde vypíšu sotva 6 strán - aj tie s nulami, priznávajú svoju nulu, len aby nedostali pokutu za to, že vďaka nim prežil jeden strom? Že existuje daňové priznanie podávané cez internet? Hádam každý sa nad tým pouškrnie – veď koľkým takto podané tlačivá neprešli? A tak rúbeme lesy ďalej a ďalej. Prosto tomuto systému hovoríme byrokracia.Dá sa tu nájsť niečo pozitívne? Niečo, z čoho by sme si mohli vziať hoci len malú perličku múdrosti do života? Dlho som nad tým rozmýšľala a nič ma nenapadalo. Ani teraz si ešte nie som istá tým, či je môj záver správny. Je totiž ešte stále čas pôstu – čas odriekania, čas prípravy na niečo krásne, vyššie ako náš obyčajný život plný naháňačiek a stresov.A tak sa dá na vyššie položené otázky odpovedať iróniou. Veď o nej sa stále tvrdí, že je korením života. Potom by sme mohli poznamenať, že vypĺňanie daňových a iných byrokratických priznaní spojených s výrubom lesov je vlastne len odriekanie si čerstvého vzduchu, ktorý sme z tých niekoľkých stromov mohli mať. Ale chýba mi tu ten pozitívny, vznešený význam  Veľkej noci.Tak teda z iného pohľadu.  Žijeme v spoločnosti, v systéme, ktorý nie je ani z ďaleka dokonalý. Veď ho tvoríme my – nedokonalí ľudia, a predsa platí, že výtvor  umelca sa podobá na svojho tvorcu. Odráža jeho myšlienky, postoje, životný štýl...  V prípade spoločenského zriadenia to samozrejme nemôže byť ináč.  Máme sa s tým zmieriť? Máme možnosti, ako ovplyvňovať vedenie štátu, v ktorom žijeme, či svoje každodenné okolie? No priznajme si, že sa dnes neoplatí byť infantilný. Zhora sa nám zmeniť spoločnosť nepodarí, pretože mocní hrajú s mocnými a osobne neverím tomu, že je tam hoci len jediný človek, ktorý by od začiatku do konca veril, žil, uplatňoval a rozširoval pravé morálne zásady. Tlak jeho okolia mu to minimálne neumožní.  Treba začať od seba. Od svojich domovov. Od svojich obcí, v ktorých žijeme a potom sa postupne prerodí nový spoločenský poriadok – taký ten ozajstný, ktorý dá slobodne dýchať každému človeku.  Aby k takémuto mohlo dôjsť, musíme sa všetci stať zodpovednými za svoje životy, životy svojich rodín, kmeňov... Musíme sa stať dobrými ľuďmi v plnom, význame týchto slov.