Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 19. apríl 2012 Napísal: Dominik
Dátum uverejnenia Prečítané: 1493x
Vytlačiť

dominik

5. Veľkonočná nedeľa, Jn 15, 1-5

Aj keď v mnohých ohľadoch si život uľahčujeme, predsa sa nedá povedať, že život človeka je ľahší a ľahší. Prečo je tomu vlastne tak? Je to už v samom živote, už to je chyba, že sme sa vôbec narodili? Nedá sa s tým už nič robiť? Ak by to tak bolo, tak potom by všetko naše snaženie bolo zbytočné a všetky dary, schopnosti, telesné i duševné, všetky i dobré túžby kliatbou. My kresťania hovoríme celkom vážne, že život je dar, dar nie hocijaký, dar Boží.

Hlavný problém nie je v živote, ale skôr v postoji človeka k nemu. S tým správnym postojom k životu sa človek nerodí, to sa musí naučiť, a ešte k tomu do toho musí jednoducho dozrieť.

A dnes počuté slovo o viniči a ovocí, dobrom čí zlom viniči nás navádza na myšlienku, že je možné nájsť i narásť do takého postoja k životu, že bude možné i napriek jeho tienistej stránke, aj napriek tomu, že by sme sa už aj neraz sklamali, ho prežívať ako prinášajúci dobré ovocie, ako zmysluplný.

A Ježiš aj hovorí tým, ktorí mu uverili vtedy i dnes, ako sa to človeku môže stať. Tieto slová o viniči zazneli v jeho rozlúčkovej reči. Tieto slová sú ako odpoveď na strach učeníkov, ako to ďalej bude. A Ježiš odpovedá, že ak si zachovajú spojenie s ním, tak dokážu viac ako si myslia. A hneď im aj pripomína, že to spojenie bude možné skrze jeho slovo. Skrze jeho slovo, ktoré počuli, ktoré porozumeli, ktoré prijali, skrze to slovo, ktoré nielen prijali, ale aj premenili na konkrétny čin, ktorý už silou Jeho slova nie je obyčajným činom, lebo sa stal základným životným postojom, základným postojom k životu, k sebe i k ostatným ľuďom.

A slovo o ovocí pripomína, že ide už o dnes, ide o našu prítomnosť, aj o našu všednosť, ale i sviatočnosť. Že aj to je dôležité podľa viery, aké ovocie ona prináša dnes, teda nie v prvom rade až o to čo bude potom raz na večnosti. Lebo ovocie nášho života robí, alebo nerobí vierohodnou aj našu vieru. Aj my máme dosť dnes možností upevňovať si svoje vlastné spojenie s Kristom skrze jeho slovo. A tým aj dosť možností dorásť do takých postojov, z ktorých by sme vládali za každých životných okolností prežívať život ako dar a nie hocijaký, ako dar Boží. A to sa nám podarí vtedy, keď budeme mať Ježiša, ako koreň svojho života. A potom nám nebude chýbať potrebné poznanie, čo a ako a kedy, ale ani sila, to spoznané správne aj uskutočniť.

4. Veľkonočná nedeľa, Jn 10, 11-18

 Kto je Ježiš? Čo znamená jeho život a jeho posolstvo pre človeka? Čo on môže a dáva tomuto svetu? Toto sú základné otázky, na ktoré sa pokúša dávať odpoveď aj evanjelista Ján. Jeho evanjelium je jedna odpoveď v mnohých variáciách, aspektoch a tiež v striedajúcich sa literárnych formách. Často práve Ján používa literárnu formu podobenstva. Používa a rozvíja práve túto formu skôr v asociatívnom zmysle, ako v logickom.Tieto obrazy Kristovým poslucháčom boli bez akéhokoľvek vysvetľovania zrozumiteľné. Obraz o dverách do ovčinca, strážca vchodu, prístupu k ovciam, to bola bežná predstava a skúsenosť.

Bolo dovolené vojsť len známemu pastierovi. Toho aj strážca aj ovce poznali, lebo ovce majú zvláštnu schopnosť podľa hlasu rozpoznať kto ich má rád a kto im chce dobre. Potom ovce idú bez násilia, ochotne za pastierom.

Ak by prišiel do ovčinca cudzí, ktorého hlas nepoznajú, vystrašené budú utekať od neho.

Keď Ježiš o sebe v tomto obraze tvrdí, že on je dvere do ovčinca, tak vyslovuje neslýchaný nárok, neslýchané tvrdenie, že len on môže sprostredkovať to, čo uschopňuje človeka žiť. Že len on sám môže darovať možnosť skutočne ľudského života a že bez neho je človek tejto možnosti uzavretý. Nie je to príliš odvážne tvrdenie?

Čí tí ľudia, ktorí Krista nemajú za svoj vzor a svojho učiteľa, čí tí sú nutne všetci zlí?

Aj tí, ktorí sa necítia byť kresťanmi a sú dobrí, tak potom sú dobrí preto, že žijú podľa Kristových zásad aj keď oni sami už ani nevedia, odkiaľ tieto zásady pochádzajú a tak sa potvrdzuje Kristove, až príliš radikálne znejúce, tvrdenie, že on je akoby dvere, cez ktoré sa vstupuje do možností skutočného ľudského života.

Dnes si skúsme posilniť odvahu aj pomocou tohto obrazu nájsť odpoveď na otázku: "Čím môže byť Kristus aj pre nás dnes." Obraz sa mení, ale výpoveď obrazu, ako možného porozumenia zostáva aktuálny aj dnes.

Ide o základnú otázku i základnú odpoveď Jánovho evanjelia : Kto je Kristus? Čo znamená jeho posolstvo pre človeka? Čo môže dať toto posolstvo dnešnému svetu?

Ja som presvedčený, že nájsť odpovede na tieto a im podobné otázky, pomôže urobiť náš život krajší, lebo môže byť aj zmysluplnejší.

3. Veľkonočná nedeľa, Lk 24, 35-48

Veľa kníh sa o Ježišovi popísalo, a píšu sa stále nové, ale rovnako sa veľa ľudí zamýšľalo a stále zmýšľa nad tou udalosťou, ktorú nám prvotné spoločenstvo cirkvi, traduje ako najzákladnejšiu skúsenosť a ktorú ako kresťania slávime ako svoj najväčší sviatok. Všetko, na čo sa pozeráme, ako to budeme vidieť, a ako to videné budeme i rozumieť záleží aj od zorného uhla pohľadu.

Pri tomto sa mi vidí , že je dôležité si uvedomiť kde stojíme a druhé, čo sa mi vidí veľmi dôležité je do svojho zorného uhla vedieť pribrať životnú situáciu, v ktorej boli tí, ktorých svedectvo prijímame.

 

     A/ Zorný uhol - udalosť zmŕtvychvstania nie je výsledok prirodzeného chodu vecí života.

 

     B/ Situácia života - tej doby - všeobecné vedomie vyčerpanosti ľudskej múdrosti a ľudskej sily.

 

Až keď začali vnímať Ježišov život od Jeruzalema /od udalostí, ktoré sa tam stali/a nie od Betlehema, začali Ježišovi rozumieť, začali rozumieť o čo mu vlastne išlo a stále i ide. Začali pomaly chápať, že sa v ňom stretlo staré s novým. Staré a nové. Oboje je treba. A aj oboje staré i nové navzájom súvisia. Žiadne staré neprežije, ak neprejde do nového, ale aj nič nové nemôže vzniknúť bez starého.

 

A ľudia okolo Pána Ježiša zrazu pod vplyvom veľkonočných udalostí zostali akýsi zmätení.

 

Prežívali tieto udalosti ako nepripravení. Nevedeli celkom pochopiť, že v týchto udalostiach sa stretlo staré s novým. Muselo sa to všetko stať s Ježišom, alebo nemuselo? Oni, ako deti Starého zákona boli vychovávaní skôr vedomím nutnosti. Na vedomí, že na vôli, chcení samotného človeka až tak veľa ani nezáleží, že rozhodujúce je viac pochopiť čo sa musí. A z Ježišovho života zrazu zbadali, že v jeho živote sa nestávalo len to, čo sa musí, ale aj to, čo sám chcel. A že aj to rozhodujúce sa nestalo preto, že sa muselo, ale že sa chcelo, že to tak sám Ježiš aj chcel. A že práve preto, že to aj chcel, to mohlo mať takú cenu.

 

Nemáme aj my tento problém, problém starého a nového, problém nutného a chceného?

 

Starý zákon vychovával človeka skôr k nutnosti, Ježiš skôr k chceniu.  

 

Je to až taký veľký rozdiel?

 

Nie je rozdiel, v hodnote toho, čo vykonáme len z nutnosti a medzi tým, čo vieme urobiť aj a hlavne z vlastného chcenia ?

 

Nie je to rozdiel, keď sa niekto stará o svoju rodinu

 

z nutnosti a z povinnosti, a keď sa niekto stará o svoju rodinu pretože to aj sám chce, aj bez ohľadu na to, čí je to jeho povinnosť, alebo nie je. Nie je to rozdiel, keď sa žiak učí len preto, že sa to musí, a keď sa žiak učí preto, že pochopil, o čo ide a učí sa bez ohľadu,   či je to jeho povinnosť, alebo nie je. A rovnako je dôležité si takúto otázku starého a nového, nutného a chceného aj vo vzťahu k nášmu kresťanskému životu. Aj tu je rovnako veľmi dôležité si zistiť, čí žijem ako kresťan, pretože sa to z nejakej príčiny musí, alebo, že to taj aj chcem. Modlím sa, že sa to musí? Chodím do kostola, preto, že sa to musí?

 

A len preto, a pre nič iné? Ak by to len tak bolo, tak by to nemalo ten najvlastnejší rozmer, tak by to neviedlo k pochopeniu o čo vlastne Ježišovi pri tom všetkom vlastne išlo.

 

A ani by sme nezažili , že žiť ako kresťan, je i možnosť žiť novým krajším, bohatším životom.

 

Učme sa skôr konať z toho, že chceme, ako z toho, že musíme. Nehovorme preto, že sa musíme modliť, že musíme hodiť do kostola, ale skôr sa snažme pochopiť aj o čo ide, aby sme dokázali konať viacej , že chceme ako musíme, a keď aj musíme, tak preto, že aj chceme.

 

A potom aj my dnes budeme rozumieť úlohu, ktorú dal Ježiš svojim učeníkom, úlohu byť svedkami pre iných ľudí na svete, svedkami toho, prečo sa to vlastne všetko stalo, a aký to má význam

 

a dôležitosť pre nás dnes.

 

A každé svedectvo pre iných, každé svedectvo je svedectvom aj pre nás samých.

 

Dnes si skúsme trocha viac uvedomiť aj túto úlohu byť svedkami,   a tak uľahčovať aj iným rozhodnutie žiť podľa modelu Ježiša Krista.

 

Veď aj my, ktorí sme uverili, sme uverili aj vďaka svedectvu iných. A vlastným svedectvom aspoň trocha splácame svoj dlh.

 

2. Veľkonočná nedeľa. Jn 20, 19-31

Každoročne slávením dnešnej liturgie, sa dotýkame postavou apoštola Tomáša našej základnej duchovnej výbavy. Nové kresťanské spoločenstvo sa rodilo svojim vzťahom ku Kristovi po veľkonočných udalostiach. Začína sa formovať nie vierou v Krista, ale vierou Kristovi. Kresťanstvo nie je v prvom rade otázka po teórii, ale po praxi, otázkou po praktickom živote. Pravda sa stáva pravdou, keď cítime, že nás nesie životom, a ono sa to stáva vtedy, keď je pravdou pretrpenou, hľadajúcou, očakávajúcou.

Viera a rozum nie sú až taký nepriatelia, ako sa zdalo tak dvadsať rokov dozadu. Dnes, keď už vieme zrozumiteľnejšie hovoriť i o viere   i o rozume, ako Božom dare, tak ľahšie pre oboje nachádzame miesto v našom živote, ale i to, že obe nám môžu priniesť svoje hodnoty pre náš každodenný život.

A tak s Tomášom i pochybovať i hľadať môže aj pre nás byť cestou k väčšej dôvere v Ježišovo slovo a tak mať v jeho mene bohatší, plnší život. Viera sa stala súčasťou nášho života v dvoch základných podobách.

1/ Viera gréckeho tipu - vopred daná skutočnosť, ktorej povieme svoje intelektuálne áno.

2/ Biblická - zo židovsko-kresťanskej tradície - viera niekomu, nie v niekoho, a jej ovocie príde ako dôsledok viery.

V gréckom chápaní viery verím v muža , v ženu, v priateľa, že je, alebo verím, že nie je.

V biblickom ponímaní viery, verím mužovi, žene, priateľovi, že za každých okolností to myslí s nami dobre. A že je to tak, to skúsi len ten , kto uverí. Bez uverenia sa nedá zakúsiť ovocie viery a ani to, čo vlastne viera je.

Takáto biblická viera predpokladá lásku. Ak má dieťa rado svoju matku, otca, potom im ľahšie uverí, že to s ním myslia dobre aj vtedy keď sa mu to nezdá. Tak ako láska má mnoho podôb vo vedomí a prežívaní ľudí, tak aj viera. A potom je poctivé sa pýtať, ktorá viera je správna, a teda aj lepšia? Tá, ktorá vedie k väčšej vzájomnej láske a to dokonca bez ohľadu na naše vlastné predstavy o človeku, bez ohľadu na naše vzájomné rozdiely, čí svetonázorové orientácie. V našich kresťanských dejinách , ale i pri našej osobnej formácii človeka - kresťana sme viacej boli formovaní gréckym chápaním viery, ktorá nepredpokladá lásku, ale len intelektuálny súhlas. Návrat k biblickému ponímaniu viery, nám aj dnes môže ľahšie napomôcť k skúsenosti, že je aj dnes možné vierou v Ježišovo meno mať život, lebo dáva silu k životu aj tam, kde chýbajú takzvané logické argumenty.

A veď nakoniec v Biblickom posolstve o iné ani nejde. Ide o život tvoj, môj, detí, rodičov, životného partnera. O život nás všetkých ! O reálnu možnosť prežívať svoj život ako dar aj v takých ťažkých chvíľach, keď sa nám zdá, že udalosti nášho života už nemajú žiadnu logiku. A viera bez lásky plodí peklo.

Ostatná aktualizácia: utorok, 22. máj 2012, 08:18
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2012Veľkonočné myšlienky brata Dominika