Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 10. máj 2012 Napísal: Mgr. Jana Pavlová
Dátum uverejnenia Prečítané: 1144x
Vytlačiť

jana bMôže to znieť akoby som sa chystala písať o problémoch na Blízkom východe, ale nie, nemusíme chodiť až tak ďaleko, aby sme pocítili trpkosť týchto slov na vlastnej koži. Ani nejde dokonca o fanatických veriacich, ako sa môže zdať, ale o zlobu cirkevných hodnostárov. Chcem len v krátkosti napísať skúsenosť, ktorú mám z posledných dní.

Hoci som bola vychovávaná od mala v starokatolíckej rodine, nemala som problém isť na bohoslužbu hociktorej inej cirkvi, vrátane tej počtom najväčšej na Slovensku. U krstnej počas letných prázdnin som sa každú nedeľu tešila, že sa zúčastním omše, ktorá na mňa pôsobila tak veľkolepo...veľa ľudí, pekne spievajúci zbor, nádherné maľby na stenách, všetci oblečení v nedeľnom oblečení. Neskôr ako som vyrastala, zostal vo mne len ten dojem z vonkajších „krás“ a bohužiaľ, to duchovno sa vytratilo. Veľa ľudí, ktorí sa stretnú v síce krásnom, ale chladnom kostole, kde káže nervózny kňaz o tom, že nemá dosť peňazí na údržbu farnosti a že chodí do kostola čoraz menej ľudí, ľudia pozerajúci sa na hodinky dúfajúc, že už to všetko skonči a oni si splnia svoju nedeľnú povinnosť, rozmýšľajúci nad svojimi problémami, o ktorých sa radšej ani nepokúsia poradiť sa s kňazom zo strachu odmietnutia, poprípade zavrhnutia. Výsledok takejto omše je často krát pocit „zabitého“ času nedele, jediného dňa voľna a pokoja, ktorý by si vedeli predstaviť aj lepšie strávený. No zvyk je zvyk a strach z ohovárania babiek sediacich v prvom rade, je veľký. Toť môj pocit z takých omší.

Čo je však pre mňa najviac nepochopiteľné, prečo tí, ktorí by sa nás mali snažiť viesť k Bohu, učiť nás ako sa máme tešiť zo života popri našich každodenných problémoch, pomáhať nám riešiť naše rodinné krízy s manželom, manželkou a deťmi, oni to nevedia a nemajú záujem to vedieť. Ľahšie je pre nich sa na nás pozerať ako na tých, čo nezvládli svoje pudy a založili si rodiny. Nezvládli sme to, nedokážeme byť natoľko disciplinovaní a oddaní Bohu, že by sme dokázali žiť v samote – celibáte. Sme takí neschopní, že musíme žiť ako dvaja, ako manželia, nevieme sa o seba sami postarať, musíme sa spoliehať na druhých. Je nám podsúvané si toto všetko o sebe myslieť a vzhliadať na celibátnych kňazov ako na „nadčlovekov“, dokonalé bytosti obetujúce sa pre celé ľudstvo.

Aby som priviedla na správnu mieru svoje rozhorčenie a ozrejmila ho, tak poviem dôvod tohto výlevu mojej duše. Mne a môjmu manželovi bola ponúknutá funkcia byť krstnými rodičmi. Je to pre nás česť a zároveň záležitosť, ktorú berieme vážne a zodpovedne. Krst bude v rímskokatolíckom kostole, kde bude krstiť starší farár. Pomyslela som si, že už to bolo pomerne dávno kedy som bola v tom kostole, naposledy pri krstení bračeka bábätka, ktoré sa má krstiť v týchto dňoch. S manželom sme v tom čase ešte len pomýšľali na našu svadbu a tešili sme sa zo zodpovednosti, ktorá nám bola zverená. Krstiaci kňaz vedel, z akej cirkvi som a myslím, že s tým nemal väčší problém. Náznaky problémov prišli až keď si manžel išiel vypýtať svoj rodný list kvôli našej pripravovanej svadbe. Už vtedy mu bolo naznačované z kňazovej strany, že si týmto rúca dobré vzťahy s ich cirkvou. Napokon sme sa aj tak bez váhania zosobášili u nás, v starokatolíckej cirkvi. Teraz pri vybavovaní krstu druhého bábätka mojej švagrinej už kňaz zamietol návrh nás ako krstných rodičov. Dôvod – sme zosobášení v inej cirkvi. Pritom problém s evanjelikmi alebo inými cirkvami podľa mojich informácií nemajú. Alebo aspoň ho nedávajú verejnosti na vedomie. Ospravedlňovanie jeho zatrpknutosti vekom či životnými skúsenosťami je bezpredmetné. Je to kňaz. No práve popravil moje nádeje v spoluprácu s ním. Ale aspoň som konečne pochopila, prečo rímska cirkev nie je členom, ale len pozorovateľom ekumenickej rady cirkví. Všetky ich snahy o zjednotenie sú len na oko. Česť výnimkám. No napriek tomu dúfam, že raz stretnem človeka, kňaza, ktorý ma presvedčí o úprimnosti ich slov na kázňach.

Ostatná aktualizácia: štvrtok, 10. máj 2012, 09:08
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2012V mene Boha vraždíme sa...