Ročník 2007

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 02. jún 2009 Napísal: Augustín Bačinský
Dátum uverejnenia Prečítané: 3953x
Vytlačiť

Prinášame Vám teraz druhé pokračovanie doktorandskej práce nášho arcibiskupa Augustína Bačinského. Sú v nej prehľadne opísané dejiny našej cirkvi a jej poslanie pre dnešnú dobu. Budeme ju preto po častiach uverejňovať v našich novinách. I.III Cyril a MetodPriblížme si teraz bližšie byzantských vierozvestcov, apoštolov Slovänov, sv. Cyrila a Metoda. Pozrime sa, čo o nich hovoria starobylé pramene, hlavne Život Konštantínov a Život Metodov. Sú v nich zaznamenané životopisy týchto velikánov samozrejme skôr oslavným charakterom než ich rekonštrukciou života, no i tak sú významným zdrojom pre poznanie nielen ich života, ale aj celkovej doby. Z Moravsko-panónskej legendy Život Konštantína, ktorého autorom je pravdepodobne žiak solúnskych vierozvestcov sv. Gorazd sa dozvedáme, že otec Konštantína a Metoda zastával v byzantskej ríši vysokú politickú hodnosť.

V legende je vylíčený priam biblickým spôsobom, ktorá ho prirovnáva k zbožnému Jóbovi. Podobne je to i v prípade malého Konštantína, ktorý bol najmladší zo siedmych detí. Narodil sa roku 827 v Solúne. Bol výnimočne nadaný. Už v mladosti študoval s veľkým záujmom spisy „veľkého ekumenického učiteľa“ východnej cirkvi, sv. Gregora Naziánskeho. Keď mu zomrel otec Lev, mladý Konštantín mal iba 14 rokov. Našťastie zodpovednosť za vzdelanie talentovaného mladíka prevzal kancelár byzantského dvora Teoktist. Vďaka nemu sa Konštantín dostal na carihradskú univerzitu (A. Bagin, 1970). V Živote Konštantína sa hovorí, že bol veľmi bystrý, „naučil sa gramatiku, potom začal ďalšie učenie. I naučil sa Homéra i geometrii a u Leva a Fócia dialektiku a všetky filozofické náuky, okrem toho ešte rétoriku a aritmetiku, astronómiu a všetky ostatné grécke umenia“ (ŽK, kap IV.). Po skončení štúdií, ako 22 ročný si zaslúžil čestný titul „filozof“, ktorý bol v byzantskej ríši veľmi vzácny. Jeho tútor Teoktist mu ponúkol svetskú hodnosť, bohatstvo a výhodné manželstvo. Avšak Konštantín mal iné ciele a záujmy a preto na ponuku odvetil: „To všetko je zaiste veľký dar, no pre tých, čo si to želajú. Pre mňa niet nič lepšieho než učenie, ktorým si chcem nazhromaždiť vedomosti...“ (ŽK, kap. IV). Konštantín najskôr zastával úrad tajomníka patriarchu a zároveň i knihovníka archivára pri Chráme svätej Sofie. Za kňaza bol vysvätený okolo roku 850, ale čoskoro tajne utiekol do samoty. Utiahol sa do kláštora na brehoch Bosporu. Teoktist ho dal vyhľadať a mladého Filozofa cisárovna Teodora vymenovala za profesora filozofie na Vysokej dvornej škole (A. Bagin, 1970). Ako profesor filozofie prejavil na prednáškach veľký prehľad nielen v gréckej, ale predovšetkým v kresťanskej filozofii. To dokázal uplatniť i na verejných dišputách. Predovšetkým na diplomatických cestách, či už s Arabmi, kde obhajoval vieroučné otázky týkajúce sa Trojice, alebo v dišpute s Kozármi, ktorú zaznamenal Konštantín aj písomne; Metod ju neskôr preložil do staroslovenčiny. Na diplomatickej misii ku Kozárom bol jeho spoločníkom aj jeho brat Metod. Spolu na Kryme našli ostatky sv. Klementa, rímskeho biskupa, ktorý zomrel vo vyhnanstve na Chersone, v roku 101. Metod, podobne ako Cyril sú rehoľné mena solúnskych bratov. Krstné meno Metoda bolo vlastne Michal. Bol najstarší zo súrodencov, narodil sa okolo roku 815. Študoval právo v rodnom Solúne a neskôr v Carihrade. Po štúdiách čoskoro dostal významný miestodržiteľský úrad v jednej byzantskej provincii, ktorý mu udelil cisár, avšak po niekoľkoročnom účinkovaní sa zriekol svetského života a zvolil si mníšsky život. Odišiel do kláštora na horu Olymp v Malej Ázii a tam sa venoval modlitebnému životu a vzdelávaniu. Z kláštorného života bol však vytrhnutý svojím bratom Konštantínom, ktorý ho povolal na spomínanú už misiu ku Kozárom. Po návrate z tejto misie ponúkol carihradský patriarcha Fócius Metodovi arcibiskupstvo. Metod však, aj to len na nátlak cisárskeho dvora, prijal opátstvo v kláštore Polychron, na maloázijskom pobreží. No keď prišli k byzantskému cisárovi Michalovi poslovia slovänských kniežat: Rastislava z Moravského a Svätopluka z Nitrianskeho kniežatstva s prosbou: "Vďaka Božej milosti sme zdraví. I prišli k nám mnohí kresťanskí učitelia z Vlách (t.j. z Talianska) i z Grécka a z Nemiec, učiac nás rozlične. Ale my Sloväni sme prostý ľud a nemáme nikoho, kto by nás naučil pravdu a vyložil nám jej zmysel Tak teda, vladár, pošli nám takého muža, ktorý nás privedie k plnej pravde“ (ŽM), opäť sa Metod vydal so svojím bratom na misiu na príkaz samotného cisára. Cisár Michal vyzval Filozofa Konštantína: "Či počuješ, Filozof, túto reč? Nikto to nedokáže učiniť okrem teba. Hľa, tu máš mnohé dary, vezmi svojho brata, opáta Metoda, a choď! Lebo vy ste Solúňania a všetci Solúňania hovoria čisto slovänsky." Tu, podľa slov svätého apoštola Petra, ktorý povedal: - Boha sa bojte a cisára si ctite ! - nemohli odporovať ani Bohu ani cisárovi ( 1 Pt 2, 17). A keď vypočuli tú veľkú reč, pohrúžili sa do modlitby i s inými, čo boli tohože ducha ako aj oni “(ŽM). I.IV Zostavenie slovänského písmaK podstate cyrilometodskej misii patrí zostavenie písma pre slovänský jazyk. O jeho vzniku hovorí mních Chrabr, známy ako Naum: „Ak sa spýtaš (staro)slovänských vzdelancov a povieš: „Kto vám zostavil písmená alebo preložil knihy?“, tu všetci vedia a odpovedia: „Svätý Konštantín Filozof, zvaný Cyril. On nám vytvoril písmená a preložil knihy, on a jeho brat Metod. A ak sa ešte spýtaš, kedy to bolo, vedia a povedia, že za čias gréckeho cisára Michala, bulharského kniežaťa Borisa, moravského Rastislava i blatenského kniežaťa Koceľa...“ (Zlatý věk bulharského písemnictví, Praha 1982, Mních Chrabr, O písmenách, str. 81). O význame písma hovorí aj cisár Michal v liste Rastislavovi: „Boh, ktorý chce, aby každý dospel k poznaniu pravdy a usiloval sa o vyššiu hodnosť, uvidel Tvoju vieru a snahu, učinil to i teraz za našich čias a zjavil pre Váš jazyk písmená“ (ŽK, kap. XIV.) Mať vlastné písmo, ktorým možno písať knihy vo svojom jazyku, cisár považuje za väčší a hodnotnejší dar než je všetko zlato, či iné pominuteľné bohatstvo, pretože práve takto sa môže národ priradiť k veľkým národom sveta. V oblasti filológie sa skutočne prejavila genialita Konštantína. Jeho mimoriadny talent mu umožnil rýchlo sa naučiť cudzie reči. Dokázal preniknúť do ich ducha. Perfektne ovládal gréčtinu, staroslovenčinu a latinčinu. Na diplomatických rokovaniach byzantského dvora si osvojil arabčinu, staroturečtinu, hebrejčinu i sýrčinu. „Keď došiel do Chersonu, naučil sa tu židovskú reč i písomnosť, preložil osem častí gramatiky, čím nadobudol (väčšie) vedomosti. Žil tu akýsi Samaritán... I priniesol samaritánske knihy... Filozof si ich od neho vypýtal, zavrel sa do izby... a začal čítať knihy bez chyby“ (ŽK VIII.). Solúnski bratia s početným sprievodom, nesúc so sebou ostatky sv. Klementa, sa vydali na ďalekú cestu do krajiny kniežaťa Rastislava. Rastislav ich prijal s veľkou úctou. Zhromaždil učeníkov a zveril im ich, aby ich vzdelávali. Konštantín najskôr naučil mladíkov slovänský čítať a písať a potom ich pripravoval na kňazské poslanie: „naučil ich rannú službu Božiu, hodinkám, večierni, povečernici i tajnej službe /omši/ a nechal tam /učiť/ aj iné náuky, gramatiku i muziku“ (ŽK XV.). Byzanstký sprievod určite navštívil aj Nitru, sídlo vtedajšieho významného kniežaťa Svätopluka, synovca Rastislava. Dôkazom toho môže byť i pri Nitre dnešná obec Močenok, ktorej farský kostol tejto starej obce je zasvätený práve sv. Klementovi Rímskemu, ktorého telesné pozostatky vierozvestcovia prenášali. Sv. Konštantín a Metod sa ihneď pustili do apoštolskej práce. Popri základnej misijnej činnosti a neúnavnom odstraňovaní zvyškov pohanských povier i obyčajov venovali zvýšenú pozornosť i vyučovaniu mládeže a výchove učeníkov. I.V Cesta do RímaV roku 867 sa vydal Konštantín vysvätiť svojich učeníkov. Zdá sa, že Konštantín a Metod považovali svoju misiu už za ukončenú. V spise „Pochvalné slovo blaženému Cyrilovi a panónskemu arcibiskupovi Metodovi“ sa hovorí, „že keď Konštantín a Metod dovŕšili svoje dielo, vydali sa na cestu Ríma, aby sa poklonili apoštolskému trónu“. Určite tým mysleli i odovzdanie telesných pozostatkov sv. Klementa, ktoré niesli so sebou (A. Bagin, 1970). Cestou ich prijal Koceľ, panónske knieža, ktorý si veľmi obľúbil slovänské písmo a naučil sa ho. I on zveril Konštantínovi svojich päťdesiat učeníkov. Preukázal mu veľkú úctu a odprevadil ho ďalej. A hoci mu Koceľ tak ako aj predtým Rastislav ponúkali zlato, striebro, či iné veci, nevzal si z toho nič, pretože slovo evanjelia im hlásal bez odmeny. Od oboch si vyžiadal iba deväťsto zajatcov, ktorých prepustil na slobodu (ŽK, kap. XV.). Pokračujúc do Ríma sa vierozvestcovia zastavili aj v Benátkach, kde došlo k dišpute o oprávnenosti slovänského jazyka. Latinskí biskupi, kňazi a mnísi napadli Konštantína slovami: „Človeče, povedz nám, prečo si pre Slovänov vytvoril písmená, ktoré ich teraz učíš, hoci ich nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštol, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieroným, ani Augustín? My ale vieme iba o troch jazykoch, ktorými sa patrí v knihách sláviť Boha: po hebrejsky, grécky a latinsky“ (ŽK). Konštantín Filozof v tejto dišpute im odpovedá poukazmi na Boha, ktorý zosiela dážď na všetkých ľudí, ako i slnku dáva svietiť taktiež na všetkých, čiže nerobí rozdiely medzi národmi. Ďalej Konštantín kritizuje svojich protivníkov za uprednostňovanie len troch jazykov, ktorými by sa malo slúžiť Bohu a pokračuje: „My však poznáme mnoho národov, ktoré ovládajú umenie písma a vzdávajú slávu Bohu svojím jazykom. Ako je známe, sú to Arméni, Peržania, Abasgovia, Iberi, Sugdi, Góti, Avari, Turci, Kozári, Arabi, Egypťania, Sýrčania a mnoho iných“. Potvrdzuje svoj názor i Písmom svätým: „Veď Dávid volá hovoriac: Spievajte Pánovi všetky zeme, spievajte Pánovi novú pieseň. A tiež: Zvolajte Pánovi všetky zeme. Spievajte, veseľte sa a zaspievajte. A inde zasa: Celá zem nech sa pokloní a nech ti spieva, nech spievajú tvoje meno, Najvyšší. A ešte: Chváľte Boha, všetky národy, velebte ho, všetci ľudia a všetko, čo dýcha, nech chváli Pána“ (ŽK). Takisto cituje miesta v evanjeliu, ktoré podporujú jeho počínanie a to tak presvedčivo a zanietene, že jeho oponenti boli nútení vzdať s ním slovný súboj a zahanbení odišli. Keď sa o tom dozvedel pápež Mikuláš pozval apoštolským listom Konštantína a Metoda do Ríma. Pre solúnskych bratov to bola naozaj veľká radosť, že sa im dostalo takejto pocty od Apoštolského stolca, za čo vzdávali Bohu vďaku, lenže Mikuláš na to čoskoro zomrel. Avšak i jeho nástupca Hadrián, keď sa dozvedel, že Konštantín Filozof „prináša so sebou telo blahoslaveného rímskeho biskupa a mučeníka Klementa, ktoré vlastným pričinením našiel, veľmi sa zaradoval a vyšiel im s duchovenstvom a ľudom mesta v ústrety a prijal ich s veľkými poctami... Keď teda vzdali spomenutému Filozofovi za tak veľké dobrodenie veľkú vďaku, vysvätili jeho brata Metoda na kňaza i ostatných ich učeníkov na kňazov a diakonov...“ (Rímska legenda, kap. 8,9). V Živote Metoda sa hovorí, že: „Dozvediac sa o takých mužoch Apoštolský Mikuláš, poslal po nich, želajúc si ich vidieť ako Božích anjelov. Požehnal ich učenie, položiac slovänské evanjelium na oltár sv. apoštola Petra, a blahoslaveného Metoda vysvätil za kňaza“ (ŽM, kap. VI.). To sa však nemohlo stať, nakoľko pápež Mikuláš, ktorý ich pozval, ako sme už spomenuli kým prišli do Ríma, zomrel. To, či sa stal Konštantín biskupom je veľmi nejasnou skutočnosťou. Vo Vatikánskom rukopise legendy – dnes je toto miesto porušené – sa po stáročia čítalo, že „vysvätili jeho (Konštantína) a Metoda na biskupov“. Veľmi významnou udalosťou však bolo, ako sa to opisuje v ŽK, kap. XVII., že pápež prijal slovänské knihy, posvätil ich a uložil v Chráme svätej Márie, ktorý sa nazýva Fatné. Potom nad nimi slúžili liturgiu a pápež prikázal dvom biskupom, Formosovi a Gauderikovi, aby vysvätili slovenských učeníkov. Tí potom v slovänskom jazyku slávili bohoslužbu v Chráme svätého Petra, na druhý deň v Chráme svätej Petronely a na tretí deň v Chráme svätého Ondreja, ako aj v jednu noc nad hrobom Učiteľa národov apoštola Pavla. Konštantín sa stal v Ríme populárnym a mnohí za ním prichádzali na debaty a po rôzne rady. Avšak pracovné vypätie ho veľmi vyčerpalo až veľmi vážne ochorel. Vstúpil do kláštora a prijal meno Cyril. Avšak po nedlhej dobe ako 42 ročný, dňa 14. februára 869, zomrel. Jeho telo v rakve uložili po pravej strane oltára v Bazilike svätého Klementa, v Ríme. Konštantín-Cyril zanechal u Rimanov hlbokú stopu. Za tú krátku chvíľu, čo tam bol, spoznali ho ako neobyčajne skromného, vľúdneho a láskavého a pritom intelektuálne bystrého človeka. Doslova si získal srdcia Rimanov. V predsieni baziliky sv. Klementa, kde je pochovaný Konštantín-Cyril, sa zachoval obraz „Osobný súd sv. Cyrila“, a podľa mienky archeológa prof. J. Wilperta tento obraz – freska pochádza z roku 869. Keď Rimania prichádzali si uctiť hrob sv. Cyrila, a pritom bozkávali obraz nad svätcovým hrobom, postupne zotreli latinský nápis. Prof. Wilpert rekonštruoval tento nápis na obraze, ktorý končil slovami: „Bože, daj Cyrilovi večné odpočinutie. Amen“. Sv. Cyril je tu znázornený ako muž vysokej, chudej, asketickej postavy. Má vysoké čelo, hlboký pohľad, podlhovastú, vychudnutú tvár, vážnu, ale zároveň nežnú, čo všetko prezrádza jeho hlbokú a rozjímavú dušu (A. Bagin, 1970). Metod ešte pred smrťou svojho brata naznačoval, že by sa rád vrátil naspäť do svojho kláštora. Cyril však hovorí svojmu bratovi: "Hľa brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jedinú brázdu, a ja, skončiac svoj deň, padám na oranisku. Ale ty ľúbiš veľmi Horu, /kláštornú horu Olymp/ - no neopúšťaj pre Horu svoje učenie. Lebo čím môžeš byť skorej spasený?" (ŽM, kap. VII.). Svätý Metod sa po smrti svojho brata ocitol v zložitej a bezútešnej situácii. O smrti sv. Cyrila sa ale dozvedeli i v kniežatstve moravskom, nitrianskom a panónskom. Hlavne Koceľ sa ujíma iniciatívy a posiela poslov k pápežovi s prosbou, aby mu prepustil blahoslaveného učiteľa Metoda. Na to pápež odpovedal: "Nielen tebe jedinému, ale všetkým tým slovänským krajinám ho posielam ako učiteľa od Boha i od svätého apoštola Petra, prvého nástupcu a kľučiara nebeského kráľovstva"(ŽM, kap. VIII.). Učiteľ od Boha tu znamená legát apoštolskej stolice pre slovänské kraje. A vo svojom liste Gloria in excelsis Deo pápež Hadrián II., v roku 869, píše Rastislavovi i Svätoplukovi i Koceľovi: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2,14). Dopočuli sme sa o vašich duchovných snahách... ako Pán povzbudil vaše srdcia hľadať ho a ukázal vám, že sa patrí slúžiť Bohu nielen vierou, ale i dobrými skutkami“. Pápež v liste ďalej spomína ich žiadosť, s ktorou sa obrátili o poslanie im učiteľa pre svoj ľud najskôr do Ríma, no keďže Rím to vtedy nemohol urobiť, obrátili sa na cisára Michala do Carihradu,. Neuvádza sa však prečo v Ríme nepochodili. Keď byzantský cisár poslal k nim Filozofa Konštantína, pápež v liste oceňuje, že podľa cirkevných zákonov prišiel aj so svojím bratom predstaviť sa Apoštolskej stolici do Ríma, nakoľko slovänská krajina spadala do tohto patriarchátu. Navyše sa teší, že priniesli do Ríma aj ostatky svätého Klementa. Práve vďaka takémuto postupu a úcte, odobruje pápež misiu už len Metoda aj s jeho učeníkmi, keďže sv. Cyril v Ríme zomrel. Zároveň vysvätil učeníkov solunských bratov a schválil aj preklady liturgických kníh do slovänského jazyka. Koceľ prijal Metoda s veľkou úctou. No potom ho opäť poslal k pápežovi spolu s dvadsiatimi mužmi, ctihodnými ľuďmi, aby ho vysvätil za biskupa pre Panóniu na prestol svätého Andronika, apoštola zo sedemdesiatich. (ŽM, kap. VIII.). Začiatkom roka 870 pápež Hadrián vysvätil Metoda na biskupa a udelil mu i hodnosť panónskeho misijného arcibiskupa a pápežského legáta pre oblasť Panónie a Moravy. Pred jeho návratom z Ríma nitrianske knieža Svätopluk bez vedomia Rastislava uznal franskú zvrchovanosť. Keď chcel Rastislav Svätopluka za to potrestať, ten ho predišiel, pripravil mu na poľovačke pascu a zajal ho. Potom ho vydal Karolmanovi. Rastislava odvliekli do Regesnburgu, kde ho koncom roka odsúdili a oslepili, a tam i za neznámych okolnosti zomrel. Podobne koncom tohto roka bol zajatý i Metod a taktiež v Regensburgu postavený pred súd, a potom uvrhnutý na vyše dvoch rokov do väzenia v južnom Nemecku (Lexikón slovenských dejín, 1997). Je zaujímavé, že bavorskí biskupi pred súdom obviňujú Metoda, že učí v ich oblasti. On sa však bráni: "Vskutku, keby som vedel, že je vaša, vyhýbal by som sa jej, lenže ona je svätého Petra“ (ŽM). Totiž bol si vedomý svojej jurisdickie, nakoľko Panónia aj s Moravou patrili pod znovuvytvorené sriemske arcibiskupstvo, patriace priamo pod právomoc pápeža. O uväznení Metoda upovedomil pápeža Koceľ, a pápež, už Ján VIII., „keď sa to dozvedel, uvalil na nich kliatbu (interdikt), aby všetci kráľovi biskupi nemohli sláviť omše, to jest služby, pokým ho držia vo väzbe“. Po Metodovom prepustení sa však títo biskupi Koceľovi vyhrážali: "Ak toho budeš mať u seba, nezbavíš sa nás ľahko." (ŽM, kap X.). Prepustenie Metoda z väzenia zariadil na príkaz pápeža pápežský legát biskup Pavol z Ancony. Metod sa však musel legátovi zaviazať, že nebude používať slovänský liturgický jazyk, a tiež, že nebude narúšať cirkevnú jurisdikciu Salzburgu a Pasova v Zadunajsku (Lexikón slovenských dejín, 1997). Keď sa potom o osude Metoda dopočuli Moravania, vyhnali zo svojho územia všetkých nemeckých kňazov, ktorí tam boli, lebo spoznali, že im nielenže neprajú, ale robia im aj nástrahy. A pápeža prosili: „Pretože aj prv naši otcovia prijali krst od svätého Petra, daj nám preto Metoda za arcibiskupa a učiteľa." Pápež ho hneď aj poslal a knieža Svätopluk mu zveril všetky kostoly i duchovných vo všetkých mestách. „Od toho dňa začalo veľmi rásť Božie učenie, vo všetkých mestách sa zväčšoval počet duchovných a pohania - odvracajúc sa od svojich bludov - uverili v pravého Boha. Tým sa aj Moravská oblasť začala na všetky strany väčšmi rozširovať a úspešne porážať nepriateľov“ (ŽM, kap. X.). Zaujímavá zmienka o Metodovi, ako arcibiskupovi, je v spise Život Konštantína a Metoda, ktorý je akousi obohatenou kompiláciou oboch jednotlivých „Životov“ zmienených vierozvestcov, kde sa označuje Metod ako arcibiskup Hornej Moravy, resp. Horných Moráv, čo by znamenalo územie vtedajšieho Moravského a Nitrianskeho kniežatstva. Je možné, že sa tým chcel vyjadriť protiklad k dolnej Morave na území dnešného Srbska. Tento životopis totiž ešte rozlišuje medzi príchodom do Moravskej krajiny a príchodom do mesta Moravy, kde boli zhromaždené kniežatá, aby si vypočuli posolstvo a ustanovujúci dekrét pápeža Hadriána II. Podľa „Života Klimenta“, kap. III,10 bol Metod arcibiskup Moravy v panónskej cirkevnej provincii, čo z kontextu vyplýva, že Morava sa tu myslí ako mesto (L. Havlík, 1992). V „Epilógu o pokrstení Moravy a Čiech, kap. 3. sa hovorí: „...Metod bol od kráľa Moravy, ktorý sa nazýval Svätopluk, zbožný a oddaný, ktorý v tom čase bol najmocnejší a ako cisár mal najrozsiahlejšie kráľovstvo, ustanovený arcibiskupom a mal pod sebou podriadených sedem iných sufragánov“ (Diffundente solene). Že Metod ako arcibiskup mal svoju veľkú arcidiecézu, nasvedčuje aj list Jána VIII. vojvodovi Mutimírovi. Pápež Ján VIII. tu oslovuje Mutimíra, ako vojvodu slovänskej krajiny a konštatuje, že na jeho území žijú kňazi, ktorí nedodržujú cirkevný poriadok, voľne, bez nejakého stáleho určeného miesta sa pohybujú, nerešpektujú svoju nadriadenú cirkevnú autoritu a páchajú zločiny proti božím prikázaniam. „Preto Ťa vyzývame, aby si nasledoval obyčaje svojich predkov a pokiaľ môžeš, aby si sa snažil navrátiť do panónskej diecézy. A pretože tam, vďaka Bohu, bol už Stolcom blahoslavených apoštolov ordinovaný biskup, navráť sa pod jeho pastiersku starostlivosť“ (List Jána VIII. vojvodovi Mutimírovi, Rím, 873). Vojvoda Mutimír bol označený ako vladár krajiny Sclavinica. Prevláda názor odborníkov, že šlo o srbského vojvodu Mutímira (L. Havlík, 1992). V ďalších rokoch sa politická situácia medzi Svätoplukom a franskou ríšou normalizovala. V roku 874 vyslanec Svätopluka kňaz Ján z Benátok a cisár Ľudovít Nemec uzavreli mier vo Forchheime v Bavorsku. To umožnilo Svätoplukovi podnikať výboje proti Vislansku, ktoré si dočasne pripojil k svoje ríši (Lexikón slovenských dejín, 1997). Uzavretiu mieru medzi Svätoplukom a Ľudovítom Nemcom predchádzalo stretnutie Ľudovíta Nemca s pápežom Jánom VIII. pri Verone: Ľudovít Nemec „tiahol cez norické Alpy do Talianska a mal pri Verone rozhovory so svojím synovcom (cisárom) Ľudovítom a s rímskym pápežom Jánom.“ (Fuldské letopisy k roku 874). Paradoxne sa však mierovou dohodou cirkevné pomery v ríši Svätopluka opäť skomplikovali a zdramatizovali. Pravdepodobne mali možnosť opäť tu voľnejšie pôsobiť aj franskí kňazi. Panónske knieža Koceľ už nemohol Metoda chrániť a podporovať, pretože podľa spisu O spravovaní ríše, kap. 30., od cisára Konštantína Porfyrogennéta, padol v roku 876 v boji, keď bol azda na strane Frankov proti Chorvátom (L. Havlík, 1992). Navyše nastalo napätie i medzi Metodom a Svätoplukom, ktorého Metod kritizoval kvôli jeho neusporiadanému životu. Dozvedáme sa o tom čiastočne z „Napomenutia vladárom“, ktoré je síce homiletickou skladbou, ale za jej autora sa považuje práve Metod. Arcibiskup Metod síce úzko spolupracoval so Svätoplukom pri upevňovaní jeho zahraničnej politiky a spoločne sa zaslúžili o expanzívnu christianizáciu krajiny, ako sa dá vydedukovať i z tejto udalosti: „keď Svätopluk bojoval s pohanmi a nedosiahol nijaký úspech, ale vyčkával, chystala sa omša svätého Petra, to jest služba, (Metod) mu odkázal: - Ak mi sľúbiš, že Petrov svätý deň osláviš so svojimi vojakmi u mňa, verím v Boha, že ti ich (pohanov) čoskoro vydá. To sa i stalo“ (ŽM, kap. XI.). Spomenutá omša svätého Petra je určite bohoslužbou západného obradu. To je zvlášť potešiteľné pre Starokatolícku cirkev na Slovensku, ktorá nielen túži po znovuzjednotení východnej a západnej cirkvi, ale taktiež vysluhuje bohoslužby práve podľa tohto vzoru z 9. storočia v oboch obradoch. Rozmach Svätoplukovej ríše vďaka vtedajšej kresťanskej misii potvrdzuje aj zmienka v petícii bavorského episkopátu v roku 900, uvedená tentokrát v súvislosti s biskupom Vichingom. Ten „bol poslaný k národu novoobrátenému na vieru, ktorý si vojvoda (Svätopluk) podmanil vo vojne a tiež dosiahol, že sa z pohanov stali kresťania (Petícia bavorského episkopátu pápežovi Jánovi IX., jún 900). Podobne hovorí aj J. Turmair-Aventin, že Viching bol poslaný kráľom Svätoplukom Veľkým k národu novopokorenému zbraňami, aby ho christianizoval (Letopisy Bavorov IV, XX-50). Taktiež sa to stalo i s českým kmeňom: „Kniežatá Čechov... predtým vojvoda Svätopluk násilím odlúčil a vytrhol zo spoločenstva a z moci bavorského národa... (Fuldské letopisy k r. 895). Potvrdzuje to i Kozmas: „Svätopluk, kráľ Moravy... si podrobil nielen Čechy, ale aj iné krajiny...“ (Kronika Čechov I, kap. 14). Arcibiskup Metod však nebol benevolentný k Svätoplukovým výstrednostiam, a bez kompromisu hlásal všetkým, bez rozdielu spoločenskej triedy, spoznanú pravdu: „Bratia, po svätom a spasiteľnom krste je každý kresťan povinný s bázňou a strachom to zachovávať, lebo to isté hovoril svätý a blažený apoštol Pavol veriacim: Smilstvo ani nijaká nečistota nech sa u vás nemenuje, ako sa patrí na svätých, a nikto nech vás neklame prázdnymi slovami, lebo kráľovstvo Božie nezdedia ani smilníci, ani klebetníci, ani nespravodliví...“ (Napomenutie vladárom). Arcibiskup Theofylakt na adresu Svätopluka hovorí: „Akoby mohol ten, ktorý bol nevoľníkom ženských rozkoší a váľal sa v bahne ohavných smilstiev, neobrátiť svoju myseľ skôr k tým, ktorí mu otvárali všetky dvere k vášniam, než k Metodovi, ktorý staval na pranier všetku trpkosť rozkoše, ktorá ničí dušu... Svätopluk teda skazený týmito ľuďmi, ktorí mu všetko dovoľovali, veľmi málo dbal na Metodove slová, ba naopak správal sa k nemu dokonca ako ku nepriateľovi...“ (Život Klimenta, biskupa Bulharov, V, 19, 20). Kvôli tejto novovzniknutej situácii bol však Metod nútený sa zodpovedať samotnému pápežovi. Sprievod, ktorý vyslal do Ríma Svätopluk, viedol jeho vyslanec kňaz Ján z Benátok. Tejto výprave predchádzali listy, ktoré pápež adresoval Metodovi i Svätoplukovi. V liste Svätoplukovi píše: „Chceme vám dať na vedomie, že My, ktorí božou milosťou zastávame úrad blahoslaveného Petra, kniežaťa apoštolov, objímame vás zbožnou láskou a ako najdrahších synov milujeme otcovskou láskou...“ (List pápeža Jána VIII. Svätoplukovi, Rím, 14. júna 879). Pápež tu potom uvádza na základe informácií kňaza Jána z Benátok, že nastali na území Svätoplukovej ríše akési pochybnosti o pravej viere, a preto vyzýva panovníka, aby sa držal viery Rímskej cirkvi. Taktiež ho nabáda, aby tých, ktorí učia inak, zavrhol. Metoda vyzýva, aby okamžite prišiel do Ríma a aby sa osobne zodpovedal za svoje učenie, pretože práve on mal byť ten, ktorý spôsobil zmätok, či herézu v slovenskej cirkvi Svätoplukovej ríše. Metodovi zasa pápež Ján VIII., zo dňa 14. júna 879, znepokojene píše, že sa dopočul o jeho zavádzaní ľudu, ktorý učí v rozpore s učením s Rímskou cirkvou, a preto mu prikazuje, aby prišiel k nemu kvôli dôkladnému preskúmaniu celej veci. Tiež s prekvapením konštatuje, že Metod vykonáva liturgiu v slovänskom jazyku, ktorý nazýva barbarským, hoci vraj mu to zakázal cez Pavla, biskupa ankonského. Podľa buly Industriae tuae Jána VIII., z júna 880, ktorú adresoval Svätoplukovi, sa nedorozumenie, ktoré vzniklo z falošných obvinení nepriateľov Metoda, v Ríme vyriešilo. V roku 880 pápež zriadil moravskú cirkevnú provinciu na čele s Metodom, a tým mu boli podriadení aj nemeckí kňazi. Pre slovenskú cirkev bolo tiež historickým momentom, že pápež vysvätil za nitrianskeho biskupa benediktínskeho mnícha Vichinga, i keď neskôr jeho konanie neslúžilo ku cti tomuto postaveniu. Z buly sa dá taktiež vyrozumieť, že Svätopluk žiadal pápeža, aby ho s celou jeho krajinou a celým ľudom prijal pod svoju ochranu a teda aj pod najvyššiu inštanciu nadriadenou i obom cisárstvam. O Metodovi sa však pápež presvedčil, že vyznáva pravú, ortodoxnú vieru v súlade s rímskou cirkvou a všeobecnými koncilmi, tak ako to bolo ustanovené cirkevnými otcami. Na základe toho mu pápež potvrdil jeho arcibiskupské privilégium a nariaďuje, aby si ho ctili ako svojho pastiera a nič nekonali bez jeho vedomia. No a napokon, čo je zvlášť dôležité, pápež potvrdzuje slúženie bohoslužieb v slovänskom jazyku. Originál buly Jána VIII. Industrie tue sa, žiaľ, nezachoval, ale jej opis je obsiahnutý v Kódexe z Monte Cassina z 11. storočia, Registrum Vaticanum 1, fol. 99v-102v. V bule je zvlášť významné konštatovanie „s nesmiernou láskou Ťa objímame ako jediného syna“. Tento termín „jediný syn“ (lat. „unicus filius“) bol totiž titul, ktorý zo všetkých slovänských panovníkov získal iba Svätopluk, a ktorý bol používaný iba pre označenie čakateľov cisárskej hodnosti alebo bol vyhradený cisárom. V tom čase nebolo práve cisára a za rozporov vo franskej ríši, ktoré tam pretrvávali, Svätoplukova ríša bola v očiach pápeža najsilnejší štátny útvar západného rímskeho univerza, ako aj v jeho zámeroch a politike protiváha voči franskej moci v Európe (L. Havlík, 1992). Z listu pápeža Jána VIII. arcibiskupovi Metodovi sa dozvedáme o ich vzájomnej korešpondencii: „Keď sme sa z tvojho listu dozvedeli o rôznych prípadoch, či príhodách, ako sme spolucítili, môžeš spoznať z toho, keď si bol u Nás. Napomínali sme ťa, že si povinný nasledovať učenie svätej Rímskej cirkvi podľa hodnovernej tradície svätých Otcov a poučili sme ťa o Symbole a o ortodoxnej viere, ako máš učiť a kázať (List pápeža Jána VIII. arcibiskupovi Metodovi, Rím, 23. marca 881). Tiež sa tu spomína list Svätoplukovi, ktorý mu poslal pápež, o ktorom ho Metod ubezpečil, že ho dostal. Ale je tu zmienka aj o ďalšom liste, ktorý mal vraj dostať Svätopluk, resp. Viching mal byť oboznámený s nejakým tajným obsahom, čo pápež popiera: „A iný list sme ani jemu neposlali, ani tomu biskupovi sme verejne alebo tajne neprikázali inak konať a neustanovili sme, aby si ty konal niečo iné. Tým menej treba veriť, že sme požadovali prísahu od toho biskupa, pred nim sme sa o tejto záležitosti ani trochu nezmienili...“(Tamtiež). Metod si vo svojom liste sťažoval aj na ťažkosti, s ktorými sa vo svojom úrade stretáva, na čo mu pápež odpovedá, aby sa kvôli tomu nermútil, pretože skúšky a ťažkosti, ktoré zakúsil treba podľa apoštola Pavla skôr považovať za radosť. Z tohoto listového prameňa sa tiež dozvedáme o liste Metoda, ktorý písal pred svojou cestou do Carihradu, resp. odtiaľ: „Keď sa vďaka božiemu vedeniu vrátiš, čokoľvek sa proti tebe nedobrého spáchalo a čohokoľvek sa už zmienený biskup proti svojmu úradu voči tebe dopustil, prešetríme túto záležitosť oboch pred Nami kvôli spravodlivému rozsudku a jeho tvrdošijnosť nezabudneme ostro pokarhať výrokom nášho súdu“ (Tamtiež). Do Carihradu Metod prichádza aj kvôli jeho ohováraniu v Byzancii. Jeho nepriatelia hovorili: “Cisár sa na neho hnevá a ak ho nájde, príde o život“ (ŽM, kap. XIII.) Cesta sa uskutočnila v rokoch 881 – 882. Po stretnutí s cisárom sa však nádeje nepriateľov nenaplnili, ba naopak: „cisár ho prijal s veľkou poctou a radosťou. Schválil jeho učenie a ponechal si z jeho učeníkov kňaza a diakona. Splnil každé jeho želanie, čokoľvek si želal...“ (Tamtiež). Rozhodnutie arcibiskupa Metoda vrátiť sa naspäť k Slovänom podľa želania jeho zomrelého brata Cyrila spôsobilo azda u byzantského cisára obdiv a úctu. Cisár si Metoda „obľúbil a veľmi ho obdaroval i vyprevadil ho do jeho sídla, podobne i patriarcha“ (ŽM XIII.). Metod ku koncu svojho života sa venoval literárnej tvorbe: „Potom odlúčiac sa od všetkého zhonu, svoje starosti zveril Bohu“ (Ž 54,23). Vybral si zo svojich učeníkov rýchlopiscov, ktorým diktoval z gréckeho jazyka do slovänského všetky knihy Svätého Písma, okrem kníh Makabejských. Taktiež preložil aj nomokánon a knihy Otcov (ŽM XV.). Po návrate Metoda do jeho arcidiecézy sa stala v roku 884 zaujímavá a dôležitá udalosť pre postavenie Svätopluka i jeho ľudu vo vtedajšej Európe. Bolo to stretnutie sa s cisárom Karolom: „Keď dorazil do blízkosti rieky Tulln, mal poradu na Komiánskom kopci. Tam prišiel okrem iných vojvoda Svätopluk so svojim kniežatami a ako je zvykom – stal sa cisárovými rukami „človekom“ (homo). Prísahou mu potvrdil vernosť, že pokiaľ bude Karol žiť, nikdy nevpadne s nepriateľským vojskom do jeho kráľovstva“ (Fuldské letopisy). Túto správu uvádza aj Heriman z Reichenau a J. Turmair-Aventin v „Letopisoch Bavorov“ IV, XIX-17; IV, XIX-18. Heriman toto rokovanie vysvetľuje v duchu predstáv 11. storočia, že vraj Svätopluk sa poddal panstvu cisára a prisľúbil mu, že zachová mier a bude mu konať služby. Turmair-Aventina zasa hovorí, že stretnutie bolo vlastne snemom, na ktorom cisár prijal Svätoplukovu prísahu, ktorému potom dal najrozsiahlejšiu tetrarchiu Slovänov susediacu s Bavorskom, Dolnú Panóniu udelil Bratislavovi a Bavorsko Arnulfovi. Na tomto zasadaní Svätopluk naozaj uznáva rímskeho cisára Karola III. za svetského predstaviteľa rímskeho univerza a za zástupcu jeho duchovnej hlavy, ktorou bol pápež. Avšak v tomto „univerze“ bol Svätopluk iba hierarchicky, a nie mocensky a politicky podriadený cisárovi, ktorý bol vlastne nadriadený všetkým kráľom a kráľovstvám tohto univerza. Gestom vystretím rúk cisár podľa rímskeho zvyku potvrdil, že Svätopluk patrí do zväzku panovníkov, nad ktorými stojí cisár. Týmto aktom uznáva Svätoplukove postavenie vo svojom impériu podľa pápežskej patronácie z roku 880. Termín „homo“ v prostredí klasickej rímskej vzdelanosti znamenal „významného človeka, silného telesne i duchom“. Až v stredoveku nadobudol význam podriadenosti, človeka, ktorý je od niekoho závislý. Sľub vernosti v tomto kontexte znamená, že Svätopluk nenapadne územie Karola III., ako rovnocenného východofranského kráľa. To, že Svätopluk dostáva od cisára územie Slovänov je mylné alebo tendenčné, pretože potvrdenie buly Jána VIII. pápežom Štefanom V., roku 885 znova zdôrazňuje pápežská patronácia o ochrane Svätopluka a jeho krajiny, v ktorej sa výslovne hovorí, že si ju Svätopluk „zvolil pred všetkými panovníkmi tohto sveta“. Môže tu ísť iba o analógiu vzťahu pápeža ku Svätoplukovi (L. Havlík, 1992). Na stretnutí Svätopluka s cisárom Karolom III. bol pravdepodobne i arcibiskup Metod: „Keď prišiel do podunajských krajín uhorský kráľ, chcel vidieť (Metoda). Aj keď niektorí hovorili a domnievali sa, že od neho nevyviazne bez mučenia, predsa šiel k nemu. On však ho prijal s úctou, aká prislúcha vládcovi, slávne a s radosťou. A rozprával s ním, ako takým mužom prináležalo viesť rozhovor. Keď si ho obľúbil, pobozkal ho a prepustil s veľkými darmi. Povedal mu: Spomínaj neustále na mňa, ctihodný otče, vo svojich svätých modlitbách“ (ŽK, kap. XVI.). Bola to pre Metoda veľká pocta a uznanie pred jeho odchodom z tohto sveta. Kto bol uhorským kráľom je ešte otvorenou otázkou, pretože mienky bádateľov sa rozchádzajú. Mohlo to byť maďarské kmeňové knieža, alebo – a to má silnú logiku - franský panovník a cisár Karol III., s ktorým sa Svätopluk stretol v roku 884, kde mohol byť prítomný práve aj arcibiskup Metod. Domnienka totiž, že sa slovo „uhorský“ dostalo do opisu tohto prameňa až v 12. storočí je opodstatnená, pretože v tej dobe existencia uhorského štátu v strednom Podunajsku bola už realitou a pravdepodobne nahradilo pôvodné slovo „franský“.

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2007Slovenská ortodoxno-katolícka cirkev, II. časť