Ročník 2007

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 02. jún 2009 Napísal: Augustín Bačinský
Dátum uverejnenia Prečítané: 3885x
Vytlačiť

Prinášame Vám úvod doktorandskej práce nášho arcibiskupa Augustína Bačinského. Sú v nej prehľadne opísané dejiny našej cirkvi a jej poslanie pre dnešnú dobu. Budeme ju preto po častiach uverejňovať v našich novinách.Názov práce Slovenská ortodoxno-katolícka cirkev hovorí o charakteristike cirkvi, ktorá je zaregistrovaná v Slovenskej republike ako Starokatolícka cirkev na Slovensku. Vlastne oba názvy vystihujú jej pôvod i poslanie. Je to cirkev autonómna podľa vzoru krajinských, národných cirkví prvého kresťanského tisícročia, ktorá má na Slovensku korene v cyrilometodskej misii, kedy bola cirkev ešte nerozdelená, teda ortodoxno-katolícka, a v tomto kontexte i starokatolícka v zmysle pôvodne katolíckom.

Cieľom tejto práce je predstaviť jednak prvú ortodoxno-katolícku cirkev na území Slovänov, ktorého jadrom je predovšetkým územie Slovenska, ako aj súčasnú Starokatolícku cirkev na Slovensku, ktorá má s ňou nielen ideovú, ale i praktickú kontinuitu. Taktiež chceme tento cirkevný život slovenského ľudu podať v kontexte dejinnom a čiastočne i spoločensko-politickom. Podobne sa zaoberáme aj spoluprácou na poli ekumenizmu i charitatívnou činnosťou cirkvi, nakoľko tieto aktivity sú jej integrálnou časťou. Veríme, že i v dobe novej integrácie Európy táto cirkev bude zohrávať významnú úlohu, pretože chce poukázať na identitu nášho národa a zamyslieť sa nad živým odkazom našich predkov, tak ako to vyjadril i kardinál Jozef Tomko: „V dejinách slovenského národa je kresťanská tradícia pevným, hlboko zasadeným stromom, ktorý napriek rôznym prekážkam a kultúrnemu útlaku sa nikdy nepodarilo vyvrátiť. Jeho plody sýtili hladných, ovlažovali smädných. Tento strom zapustil korene v hĺbke prirodzenosti našej slovenskej duše. K nemu sa utiekali naši predkovia, tu nachádzali oporu v cítení i konaní; je to strom pre nás veľmi vzácny... Veríme, že poznanie toho minulého dá nám jasné odpovede na dnes tak často proklamované otázky: Kto sme? Odkiaľ sme prišli? A kam kráčame?“ (J. Tomko, úvod, str. 1, Od slovienskej liturgie ku slovenskej provincii, Univerzitná knižnica v Bratislave, 1992). Tradícia skutočne zohráva významnú rolu v spoločnosti i v cirkvi a preto rozchod s ňou môže mať pre ne osudné následky. Kto z tradície unikne, obyčajne padá do prázdna. Bez minulosti neexistuje dnešok a už vôbec nie zajtrajšok. Ona udržuje základné trvalé hodnoty (W. Nigg, 1991). V tejto práci sledujeme ešte jeden dôležitý moment. Totiž tak, ako sa Rím zachoval voči žiakom sv. Cyrila a Metoda, tak sa žiaľ, správa i dnes voči Starokatolíckej cirkvi na Slovensku. A to má byť práve tiež mementom a zameraním práce s názvom Slovenská ortodoxno-katolícka cirkev. Našou túžbou je jednota Cirkvi, avšak tá sa má budovať na základe rešpektovania starých dobrých zvyklostí v duchu evanjelia a s cieľom prípravy cesty Pánovi druhého príchodu pre dosiahnutie Božieho kráľovstva. A keďže veľkým medzníkom obnovy starej katolíckej viery bolo hnutie starokatolicizmu po Prvom vatikánskom koncile, venujeme sa i tejto otázke, pretože práve s ním má Starokatolícka cirkev na Slovensku organizačno-právnu kontinuitu. Zmienime sa tiež i o hnutiach, ktoré starokatolíckej cirkvi vo svete dejinne predchádzali. Tieto spomínané aspekty práce „Slovenská ortodoxno-katolícka cirkev“ sú zohľadnené v piatich nasledovných kapitolách: Cyrilometodská misia, Dejinný zápas za ortodoxno-katolícku vieru a cirkev, Stručné dejiny Starokatolíckej cirkvi na Slovensku, Ekumenická a spoločenská angažovanosť Starokatolíckej cirkvi na Slovensku a Slovenská katolícka diakonia. I. Cyrilometodská misia V tejto kapitole budeme sledovať predovšetkým viac ideovú stránku cyrilometodskej misie než stále ešte v niektorých otázkach jej nevyriešenú historicitu. Stručne sa tu tiež zmienime o pôvode predkov Slovänov, o ich príchode na historické územie, na ktorom žijú ich dnešní potomkovia, ako aj o spoločensko-politickom, hlavne však cirkevno-náboženskom dejinnom vývoji. Taktiež sa zmieňujeme aj o celku, ktorý sme nazvali „Hodnovernosť prameňov a literárne diela“, kde bližšie osvetľujeme jednotlivé literárne diela úzko súvisiace s cyrilometodskou misiou a upozorňujeme na zaujímavé pramene zaoberajúce sa touto úžasnou epochou pre Slovänov, ako i pre prvú samostatnú slovenskú cirkev. I.I. Sloväni Najskôr si priblížime situáciu, na základe ktorej sa mohla Cyrilometodská misia uskutočniť, resp. čo všetko jej predchádzalo, v akom prostredí sa odohrávala, a kto bol jej adresátom. Začneme najskôr adresátom misie, ktorými boli Sloväni. Sloväni sú najpočetnejšou etnickou a jazykovou skupinou v Európe. Vo všeobecnosti je medzi odborníkmi prijatý názor, že ich pravlasť sa nachádzala medzi Dneprom a Vislou. Do tejto etnickej skupiny patria i predkovia dnešných Slovákov, ktorí na územie dnešného Slovenska prišli okolo roku 500 n.l. Za zmienku stojí v tejto súvislosti spomenúť byzantského autora Priskosa, ktorý hovorí, že na ceste k hunskému náčelníkovi Atilovi, v roku 448, sa stretol niekde v Karpatskej kotline so Slovänmi, ktorí ho ponúkli medovinou. I správa z roku 512 byzantského historika Prokopia uvádza, že jeden germánsky kmeň – Herulovia prišli do styku na sever od Panónie s obyvateľmi Slovänov. Iný historik Jordanes potvrdzuje v polovici 6. storočia osídlenie Slovänov medzi Vislou a Dneprom až po Balkán (Lexikón slovenských dejín, 1997). V najstaršom známom spoločenskom usporiadaní základnú spoločenskú jednotku Slovänov tvorili rody a kmene. Na ich čele stáli náčelníci, ktorí boli volení staršinami rodov, prípadne ľudovým zhromaždením. Rodiny žili monogamným spôsobom života. Z antických letopisov zo 6. storočia sa dozvedáme, že Sloväni boli v tom čase ešte pohanmi. Živili sa poľnohospodárstvom a pastierstvom. Mali však aj pomerne vyspelé kováčstvo, tkáčstvo a hrnčiarstvo. V druhej polovici 6.stor. znepokojuje Slovänov turkotatársky kmeň – Avari. Proti nim sa pod vedením franského kupca Sama, v roku 623, organizujú kmeňové zväzy a vzniká tzv. Samova ríša. Vďaka tomu sa Sloväni ubránili nielen pred Avarmi, ale odolávali aj Franskej ríši. Centrom Samovej ríše bolo pravdepodobne juhozápadné Slovensko, južná Morava i dolné Rakúsko, ktoré sa neskôr stali jadrom Veľkomoravskej ríše. Po rozpade Samovej ríše sa načas písomné údaje o Slovänoch strácajú. Ale opäť si ich začínajú všímať západní kronikári v súvislosti s výbojmi Franskej ríše za vlády Karola Veľkého. Totiž po rozvrátení avarskej ríše koncom 8. storočia sa podunajskí Sloväni opäť vzchopili a vytvorili väčšie celky, ktoré boli schopné sa brániť proti vonkajším nepriateľom (Lexikón slovenských dejín, 1997). Avšak Franská ríša si stále nárokovala na územie Slovänov, ktoré sa dnes nazýva Slovensko, a považovala ho za súčasť svojej ríše. Tak sa o tom zmieňuje cisár Ľudovít I., ktorý v roku 817 vo svojom paláci Aachene na všeobecnom sneme ustanovil svojho prvorodeného syna Lotára za spoluvládcu, a tiež i za svojho nástupcu, pričom ďalšiemu synovi Ľudovítovi, zvaný Ľudovít II. Nemec, udelil územie Bavorov, Korutáncov, Čechov, Avarov a tých Slovänov, ktorí sú z východnej časti Bavorska. Súčasný moravský historik Lubomír E. Havlík v tejto súvislosti poznamenáva, že v tej dobe územie, na ktorom žili zmienení Sloväni žijúci na území Východnej marky Franskej ríše sa volalo aj Slovensko - Sclavinia (L. Havlík, 1992). Meno Moravania - Marvani sa totiž v strednej Európe po prvýkrát objavuje až v roku 822 v Letopisoch kráľovstva Frankov. V nich sa hovorí, že v tomto roku cisár Ľudovít zvolal do Frankfurtu snem, na ktorom prejednával záležitosti svojho kráľovstva. Prijal tu aj vyslancov všetkých východných Slovänov, t.j. Obodritov, Srbov, Veletov, Moravanov a iných, ktorí mu priniesli dary (Tamtiež). A tak sa stali Moravania synonymom Slovänov žijúcich na území dnešného Slovenska a Moravy. Podobne je to i v prípade názvu Morava a Slovensko, ako to potvrdzujú Fuldské letopisy: „V polovici mesiaca júna sa konalo v meste Regensburgu obecné zhromaždenie. Tam prišli ku kráľovi Arnulfovi zo Slovenska všetky kniežatá Čechov, z ktorých predákmi boli Spytihnev a Vitislav. Vojvoda Svätopluk ich predtým násilím odlúčil a vytrhol zo spoločenstva a z moci bavorského národa“ (Fuldské letopisy k roku 895). Preto i Svätoplukova ríša, o ktorej budeme v tejto kapitole hovoriť, sa volala Slovensko alebo Morava. A tak je veľmi zavádzajúce hovoriť, že Sloväni žijúci v Nitrianskom kniežatstve sú dnešní Slováci a v Moravskom sú Moravania, resp. Česi. Obyvatelia oboch kniežatstiev, ak použijeme dnešný jazykový úzus, sú predkovia Slovákov. Zaujímavým momentom v dejinách Slovänov, resp. Moravanov je ich christianizácia. Tá bola pravdepodobne súčasne realizovaná z východu i západu. Z východu v dôsledku čulých stykov s Byzantskou ríšou a zo západu v dôsledku silného politického vplyvu Frankov. Najstarší známy písomný záznam z roku 828 o pokrstení Bavorov a Korutáncov o tom hovorí, že nitrianskemu kniežaťu „Pribinovi... na jeho majetku vysvätil kedysi arcibiskup Adalrám za Dunajom kostol v mieste zvanom Nitrava...“ (Spis o pokrstení Bavorov a Korutáncov). A v spise o pasovských biskupoch je uvedené: „V roku Pána 831 Reginhard, biskup Moravanov, pokrstil všetkých Moravanov“ (Záznamy o pasovských biskupoch). Tu sa však už ponúka priestor na špekulácie a rôzne dedukcie, kto vlastne priniesol starým Slovänom kresťanskú vieru? I.II Moravské a Nitrianske kniežatstváV 9. storočí existovali v strednej Európe dva známe historické územné celky: moravské a nitrianske kniežatstvá. O nitrianskom kniežatstve sa zachovalo viac historických správ. Z nich, ako už vieme, za panovania kniežaťa Pribinu bol postavený v jeho sídle v Nitre prvý známy murovaný kostol, a to nielen v strednej, ale v celej východnej Európe. To by z cirkevného hľadiska potvrdzovalo, že územia Slovenska patrilo, aspoň ako misijné územie, pod jurisdikciu Salzburskej arcidiecézy (M. Ďurica, 1996). Obidve kniežatstva boli však vo vazalskom pomere k Frankom. O tom svedčí i skutočnosť, že aj po víťazstve moravského kniežaťa Mojmíra nad Pribinom, nitrianska kmeňová únia zostala ako osobitné kniežatstvo a nesplynula s moravským kniežatstvom. K bitke došlo pri Pobedime, v roku 833. Pribinu po jeho vyhnaní z Nitry prijíma neskôr do svojich služieb východofranský kráľ Ľudovít Nemec a ako vazalovi mu udelil léno v okolí Blatenského jazera, kde založil nové kniežatstvo. Pribina tu založil Blatnohrad a vybudoval viacero kostolov. Toto druhé Pribinovo kniežatstvo sa rozprestieralo v južnej časti Zadunajska a zasahovalo do dnešného Štajerska a Slovinska. Jeho syn Koceľ je považovaný za prvé knieža dnešných Slovincov (Entdecken Sie Slowenien, str. 19, vydavateľstvo Cankarjeva založba, Ljubljana 1994). Je dôležité poznamenať, hoci sme to už v úvode tejto práce spomenuli, že kniežatstvo moravské, nitrianske a neskôr i Koceľove v Panónii boli kniežatstvá slovänské, totiž označenia moravské, nitrianske, panónske sú charakteru územného, regionálneho, na ktorom títo Sloväni, predkovia dnešných Slovákov (čo je však ponemčený výraz) žili. Moravské a nitrianske kniežatstvá sa spojili v jednoliaty politický celok s istým druhom spomenutej nezávislosti nitrianskeho kniežatstva a tým boli položené základy mocnej tzv. Veľkomoravskej ríše. Bol to krok ozaj významný a mal ďalekosiahle dôsledky nielen na vtedajšiu politickú a mocenskú situáciu v dunajskej kotline, ale aj pre ďalekú budúcnosť slovenského národa. Po Mojmírovi sa na čelo moravského kniežatstva dostáva knieža Rastislav. Ten si naozaj zaslúži obdiv a uznanie i dnešného obyvateľstva Slovenska. Totiž ako múdry a prezieravý panovník spoznal, že dosiahnutie nezávislosti jeho ríše si vyžaduje i autonómiu kresťanskej cirkvi, pretože tá vtedajšia bola v jeho dobe budovaná z Franskej ríše, ktorej bol vazalom a umocňovala k nej podriadenosť. Kresťanstvo v tomto priestore začínalo byť novou silou i pre spravovanie mocenskej a politickej sféry. Čiastočne to naznačuje i neskorší spis Život Metoda: „Na Vislansku sídlilo veľmi silné pohanské knieža, ktoré sa rúhalo kresťanom a činilo násilie. I odkázal mu (Metod): „Synu, bude dobré, ak sa dáš pokrstiť vo svojej krajine slobodne, aby si nebol zajatý a donútený pokrstiť sa v cudzej krajine. I spomenieš si (potom) na mňa“. A tak sa aj stalo“ (ŽM, kap. XI.). Knieža Rastislav sa najskôr, v roku 861, so svojím zámerom získať na svojom území samostatnú cirkev, obrátil do Ríma. Jeho postup bol určite, ako prezrievaného politika, pripravovaný, konzultovaný so svojimi poradcami a počítal aj s alternatívou. Keďže v Ríme nepochodil, obrátil sa v roku 862 na byzantského cisára Michala III. Viedla ho k tomu znalosť i politických pomerov. Vo vtedajšej Európe bol totiž čulý pohyb nielen kupcov z rôznych krajín, ale i misionárske snaženie cirkví byzantskej i rímskej. Cisár Michal III. Rastislavovi vyhovel a poslal mu naozaj geniálnych vierozvestcov: Konštantína a Metoda. Dokumenty aj archeologický výskum doby príchodu Konštantína a Metoda ukazujú, že Morava (moravské a nitrianske kniežatstvá) bola v 9. storočí pomerne veľkým štátom a hrala v Európe politicky významnú úlohu. Túto skutočnosť si uvedomoval nielen pápež a franskí panovníci, ale aj byzantský cisár a preto sa snažili ovplyvňovať dianie na tomto území i v jej spoločnosti. Keďže šírenie kresťanstva z franskej strany znamenalo aj šírenie franskej politickej nadvlády, a preto azda aj z tohto dôvodu aby si nepohneval franského panovníka, neodpovedal rímsky pápež na žiadosť Rastislava o vyslanie misionárov, ktorí by prispeli k zriadeniu samostatnej slovenskej cirkvi. Tento zámer napokon realizoval Rastislav cez solúnskych bratov. Ich príchod na Moravu v roku 863 sa pokladá za zásadnú kultúrnu zmenu. To, že Konštantín a Metod boli skúsení tiež v diplomacii, potvrdila aj ich misijná cesta ku Kozárom (Chazárom), kde našli telesné pozostatky rímskeho biskupa sv. Klementa. Práve tie im neskôr otvorili cestu do Ríma, k vtedajšiemu pápežovi. Panovníci Slovänov na Morave i v Nitre, ako aj v Panónii, rýchlo pochopili, že písmo a liturgia v slovänskom jazyku im pomôžu šíriť a upevňovať kresťanstvo oveľa lepšie ako nezrozumiteľná latinčina franských kňazov. Vznik hlaholiky a neskôr cyriliky bol naozaj vystihnutím potreby tamojšieho obyvateľstva. A preto Konštantín a Metod hneď ako začali pôsobiť, založili na Slovensku podľa vzoru konštantínopolskej akadémie prvú vysokú školu. Do vtedajšej slovenčiny preložili liturgické knihy z gréčtiny i latinčiny, vybrané časti Písma svätého (evanjeliár a lekcionár) a hlavne texty cirkevného i rímskeho občianskeho práva (M. Ďurica, 1992). Avšak príchod vierozvestcov z Byzancie stal sa aj zdrojom konfliktov pre nemeckých kňazov, ktorým narušil ich misijnú činnosť. I kráľ Ľudovít Nemec, keď rozpoznal novú situáciu, napadol v roku 864 pri Devíne Rastislavovu ríšu, a po dlhšom obliehaní musel Rastislav napokon uznať franskú zvrchovanosť (Fuldské letopisy).

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2007Slovenská ortodoxno-katolícka cirkev