Ročník 2007

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 02. jún 2009 Napísal: Mgr. Anna Záhradníková
Dátum uverejnenia Prečítané: 4735x
Vytlačiť

Blíži sa opäť ten čas, kedy sa najvia staráme o hroby svojich blízkych a zapaľujeme sviečky pri spomienke na nich. Dúfame, že im naše modlitby pomáhajú v ich duchovnej púti do Nebeského kráľovstva.Veríme tomu však všetci? Pri prezeraní si článkov na túto tému na internete som narazila na kometár istého človeka, ktorý sa odvoláva na kresťanskú dogmu o pekle a nebi. Ak sú vraj ľudia v pekle, ani modlitby im nepomôžu, lebo svoje zlo si neuvedomujú a ak sú v nebi, tak na čo sa za nich modliť? A ak s tým má niekto problém, tak nech sa ide vyspovedať, aby mu to pán farár vysvetlil. Ibaže je to naozaj tak? Zomrieme a už nič nemôžeme zmeniť? Čo po smrti nastane? Nič? Budeme len sedieť v nebi na obláčiku a spievať s anjelmi Bohu chvály?

Alebo budeme sedieť v kotli s luciferom a nariekať ako nás všetko páli? Pýtala som sa teda ľudí, aký je ich názor na posmrtný život. No nedostala som od nikoho spätnú väzbu. Možno sa naozaj nechceme zamýšľať nad koncom nášho života. Od náhodných respondentov, ktorí dostali odo mňa tri krátke otázky som síce odpoveď nedostala, no v nedeľu som si pozrela krásny film s názvom Môj život. Prišiel mi práve vhod. Išlo o život mladého veľmi úspešného muža, ktorý so svojou ženou čakal prvé dieťa, no mal rakovinu. Vedel, že umiera, jeho želaním však bolo dožiť sa narodenia svojho syna. Aby však mal na neho jeho syn pamiatku, nahrával svoj život na video. Nahrával mu ako má na internáte variť špagety, ako má správne prichádzať k ľuďom a podať im ruku, nahrával mu svojich kamarátov a aj rodičov. Všetko, čo považoval za dôležité. Zaujímavým momentom v jeho živote bola jeho návšteva u čínskeho lekára, ktorý mu pomohol vysporiadať sa s nenávisťou, ktorú vo svojom srdci nosil voči svojim rodičom, ale ktorú si sám úplne neuvedomoval. Čínsky lekár mu povedal, že je dôležité odísť na druhý svet s čistým svedomím, nezaťažený zlom. Ľudia podvedome veria, že niečo po smrti existuje. Aj tí, ktorí sa nad tým často nezamýšľajú, určite si na sklonku svojho života želajú, aby to všetko len tak neskončilo. Americký psychológ J. H. Leuba sa zaoberal vo svojom výskume vierou v posmrtný život vedcov v oblasti fyziky a biológie. Zaujímalo ho, či je možné pre silne vedecky zameraných ľudí sa orientovať na duchovno. Tento výskum sa zopakoval pred pár rokmi. Opäť boli respondentmi americkí muži a ženy, ale aj vedci. V prvom súbore nedošlo za osem desaťročí k výraznému posunu. V prieskume medzi 1800 členmi NAS (Národná akadémia vied) v roku 1998 stúpol počet neveriacich na 90%. A najvyššie percento ateistov a agnostikov potom zistili medzi špičkovými predstaviteľmi biologických vied, zatiaľ čo z matematikov verí v osobného Boha jeden zo šiestich. O niečo vyššie percento veriacich bolo konštatované medzi lekármi, inžiniermi a členmi ostatných technických profesií a predstaviteľmi aplikovaného výskumu. Jedni hovoria: "Stal som sa ateistom veľmi skoro. Jednoducho nemohol som veriť všetkým tým nadprirodzeným nezmyslom." Iní ako dôvod opustenia viery uvádzajú: "Nemôžem veriť, že by dajaký Boh mohol dopustiť všetko zlo na svete." Väčšina z nich však kombinuje oba dva tieto dôvody a práve táto kombinácia im znemožňuje akúkoľvek vieru. Sociológ washingtonskej univerzity Rodney Stark v štúdii o sekulalizácii americkej spoločnosti tvrdí: "Existencia 200 rokov trhového hospodárstva sama o sebe vyžaduje, aby vedec opustil svoju myseľ od náboženských pút". Je smutné, že medzi elitou nachádzame tak málo veriacich ľudí. Napriek tomu, že odhaľujú úžasné zákonitosti tohto sveta, aj tak si nemyslia, že je niekto nad nami, kto tento svet riadi. Viera asi teda ostáva obyčajným ľuďom.

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2007Viera v posmrtný život