Ročník 2008

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 02. jún 2009 Napísal: Mgr. Vlastimil Šulgan
Dátum uverejnenia Prečítané: 2836x
Vytlačiť

O tom, že existuje veľký rozpor medzi teóriou a praxou, ideou a jej realizáciou, túžbou a skutočnosťou sa človek presviedča čoraz zreteľnejšie v priamej úmere s narastaním veku a získavaní skúseností. Ide len o to, či sa s tým zmierime a zaradíme sa do väčšinového davu ľudí bez ambícii k zmene, alebo objavíme v sebe silu vôle a viery vo vyššie hodnoty a podľa možností sa rozhodneme naše sny a myšlienky uskutočniť v praxi.

Aj Ježiš mal svoje túžby a ideu, ktorej podriadil celý svoj život so všetkými dôsledkami. Nešlo však o žiaden krátkodobý zámer, vzťahujúci sa na jeho osobný úžitok, ale o uskutočnenie tej najvyššej myšlienky akej je človek schopný – v súlade s Otcovou vôľou zachrániť celý svet od zla a jeho následkov. Je zrejmé, že sa to človeku nemôže podariť počas jeho krátkeho života, preto Ježiš musel vytvoriť predpoklady, aby sa tento plán mohol postupne v budúcnosti zrealizovať. Medzi ne patrila hlavne príprava ľudí, ktorých srdcia sú zapálené pre Ježišovu vec a vo vzájomnej zhode a bratskej spolupráce sú ochotní niesť Kristovu pochodeň lásky a spásy dejinami až po ich zavŕšenie. Dôležitá je tu teda zhoda, spolupráca a bratstvo – jedným slovom JEDNOTA. Ježiš vedel, že akékoľvek roztržky a nepokoje i keď nemôžu zabrániť uskutočneniu Božej vôle, môžu však jej realizáciu značne skomplikovať a tým i predĺžiť. Preto vo svojej modlitbe, ktorú predniesol tesne pred svojou smrťou, prosí Otca predovšetkým za jednotu tých, ktorí budú nosiť jeho meno – kresťanov: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal.“(Jn 17, 20-21)
Avšak aká je skutočnosť po takmer dvoch tisícročiach od Ježišovej smrti? Vo svete vidíme priam nespočítateľné množstvo cirkví, nezávislých kresťanských zoskupení, hnutí a denominácií, ktoré sa síce hlásia k tomu istému posolstvu, ale líšia sa v ich teoretickom náhľade naň. Aj keď už asi od polovice 19. storočia mnohí vo svojich srdciach zachytili hlas Ducha Svätého vyzývajúceho všetkých k jednote, čoho konkrétnym ovocím bolo vypracovanie ústavy ekumenickej rady cirkví v roku 1938 a jej prvé plenárne zasadanie o desať rokov neskôr, vidíme, že o ideálnom stave hovoriť nemožno. Je síce pravda, že mnohé výstrednosti, ako je priame prenasledovanie príslušníkov menšinových cirkví, vzájomný otvorený interkonfesionálny konflikt sú už minulosťou, predsa tu existujú mnohé skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že skutočná jednota je ešte ďaleko. Veď ako ináč môžeme hodnotiť dané pomery, keď hmatateľne cítiť, že medzi cirkvami stále existuje vzájomná podozrievavosť, mocenský boj o presadenie sa na úkor tých druhých komunít a snaha vytlačiť zo spoločenských pozícií tých slabších ? Apoštol Pavol hovorí jednoznačne: „Ak je medzi vami žiarlivosť a svár, to nie ste telesní a nežijete len po ľudski?“ (1 Kor 3,3 ) S touto situáciou sa môžeme zmieriť s vedomím, že tu nič zmeniť nemôžeme, avšak zároveň sa musíme zmieriť aj s niečím, čo je s kresťanského hľadiska nezmieriteľné – kresťania prestanú byť svedectvom pre svet, ale stanú sa pohoršením. Boží Duch nás zvlášť dnes vyzýva k zmiereniu a jednote a to nie anonymne ako dav ľudí, ale každého z nás jednotlivo. Každý z nás môže vo svojom srdci objaviť cestu k uskutočneniu tohto ideálu. Pritom nejde o nejaké zložité a náročné hľadanie, ide len o dôsledné žitie toho, na čom jedinom môže stáť zmysluplný život človeka a kresťana – pokoru. Apoštol Pavol preto veriacim prízvukoval: „Nerobte nič z nevraživosti, ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyšších.“ (Flp 2,3) Objasníme si však samotný pojem pokory. Pokorou rozumieme schopnosť človeka uvedomiť a priznať si, že naše videnie skutočnosti nie je vždy objektívne a nestojíme vždy na strane pravdy, ale mýlili sme sa, mýlime sa a budeme sa mýliť. Pokora je jedinou cestou k pravde, pretože tu platí, čím viac je človek presvedčený o svojej neomylnosti, tým viac sa mýli a čím viac si uvedomuje svoju mylnosť a subjektivitu, tým viac sa začína približovať k pravde. Každý človek jestvujúci pod slnkom je mylný a len v otvorenom dialógu postavenom na pokore je možné dospieť k pravdivému videniu reality. Pri ekumenickom dialógu preto nie je podstatné, ktorá cirkev je pravá, ale nakoľko sme schopní otvoriť sa dialógu v pravde a pokore v zmysle Pavlových slov – či sme schopní tých druhých vnímať nielen ako rovnocenných partnerov, ale dokonca ich pokladať za vyšších od nás, od ktorých sa môžeme niečo nové naučiť. Pokora, to je výzva, ktorá smeruje ku každému jednému z nás a nikto nemôže pred ňou unikať k falošným výhovorkám. Ak niekto odmieta dialóg, pretože si myslí, že o jeho pravde svedčí jeho moc a spoločenský vplyv, tomu Ježiš odpovedá: „Poslední budú prvými a prví poslednými.“(Mt 20, 10) Tomu, kto si myslí, že má pravdu, pretože jeho cirkev je počtom členov najväčšia, Ježiš odpovedá: „Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú.“ (Mt 7, 14) A tým, čo sa odvolávajú na to, že ich cirkev je starobylá a pôvodná Ježiš opäť odpovedá: „Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“(Mt 21, 43) Ak chceme ísť za hlasom Ducha Svätého, inej cesty ako pokory niet. Z toho dôvodu hranicu medzi pravdou a omylom (herézou, schizmou) nemôžeme viesť medzi jednotlivými konfesiami, pretože tá ide naprieč všetkými cirkvami. Všade sa nachádzajú ľudia otvorení pravde a tí, čo sú presvedčení o svojej neomylnosti a práve takých môžeme nazvať sektármi, pretože s nimi dialóg viesť nemožno. Akékoľvek zotrvávanie v inštitucionálnej istote je v súčasnosti príznakom spiatočníctva a jasným bránením sa vedeniu Duchom Svätým.
Sme teda povolaní, aby sme sami vo svojich srdciach budovali jednotu a svornosť a následne svojimi postojmi o tom svedčili aj navonok. Musíme rázne odmietať výzvy všetkých (aj keď ide o cirkevné autority), ktorí nám chcú vsugerovať medzikonfesijnú averziu čí kriminalizáciu duchovných iných cirkvi(bohužiaľ, stála slovenská realita) , ktorých cirkevná prax je možno trochu odlišná, ale vôbec nie nebiblická. Je len na nás, či budeme takéto konanie brániace jednote naďalej tolerovať, alebo dáme najavo, že nemienime v sebe živiť nič, čo by nás rozdeľovalo, ale naopak, chceme stavať na tom, čo je nám spoločné a čo z nás robí bratov a sestry v Kristovi.

Ostatná aktualizácia: piatok, 13. apríl 2012, 21:41
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2008Aby všetci jedno boli