Ročník 2008

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 02. jún 2009 Napísal: Mgr. Vlastimil Šulgan
Dátum uverejnenia Prečítané: 3595x
Vytlačiť
Povznesiem sa nad smrť a vašim dušiam budem večne spievať i potom, čo ma obrovská morská vlna odnesie späť do nesmiernej morskej hlbočiny. Budem sedieť pri vašom stole, i keď bez tela, a do vašich polí pôjdem s vami ako neviditeľný duch. A k vašim kozubom budem prichádzať ako neviditeľný hosť. Lebo smrť nerobí inšie, len mení masku, ktorá prikrýva našu tvár. Drevorubač bude opäť drevorubačom, oráč bude opäť oráčom a ten, kto spieval svoju pieseň vetrom, opäť ju zaspieva chvejúcim sa sféram. K. Gibrán
Legendárny rakúsky horolezec Reinhold Messner v zápiskoch zo svojho druhého úspešného výstupu na Karakoramskú horu Nanga Parbat roku 1978 píše: „Obloha nad Nanga Parbatom sa javila ako čierne nekonečno Každým krokom nahor sa väčšmi roztvárala. Narúšal ju už len klin, biely a zasnežený vrchol , ktorý sa nado mnou týčil na čiernom pozadí. Toto ponáranie sa do ničoty vo veľhorách ma privádzalo ako všetky ostatné skúsenosti k existenciálnym problémom človeka. Prečo sme tu, odkiaľ ideme a kam? Nenachádzal som odpoveď, niet jej, ak vylúčim náboženstvá.“ Pri čítaní tejto myšlienky mi napadlo, že ide o pomerne dokonalé prirovnanie k našej životnej ceste. Len málokto z ľudí má tú skúsenosť vnímať svet z nadmorskej výšky presahujúcej 7000 metrov nad morom. Svet v týchto výškach nadobúda úplne iné farby a kontúry. Obloha, ktorá má v našich bežných podmienkach bledomodrú farbu, v týchto nadmorských výškach v dôsledku nízkej hustoty atmosféry získava farbu tmavú, ktorá sa blíži až čiernej. Pred horolezcom, ktorý svoj zrak upiera na vrchol, ako svoj vytúžený cieľ, sa každým krokom akoby čoraz viac roztvárala brána do čiernej ničoty. A čím je vlastne život všetkých nás? Je kráčaním v ústrety spoločnému cieľu, ktorým nie je nič iné, ako „čierna“ a nepochopiteľná absurdita smrti. V detstve a mladosti táto absurdita na nás nemá akoby žiaden dosah, nevnímame ju, je ešte príliš ďaleko, no postupom času, čím viac dospievame sa viac a viac zreálňuje, až nakoniec v starobe zaplní takmer celý náš zorný uhol a my sme nútení intenzívne prežívať jej blízkosť.
Je však v ľudských silách postaviť sa tvárou v tvár voči jej realite, uniesť jej blízkosť a prijať jej neodvratnosť? Smrť si vo svojej podstate nemožno romantizovať či idealizovať, nie je žiadnym „bezbolestným spánkom“, ani „sladkým stavom bez trápenia“, smrť je jednoducho nebytím a ničotou, ktorá ohrozuje a odnáša človeku všetko to, čo má rád, po čom túži a čo tvorí jadro jeho osobnosti – prácu, zmysel, vzťahy, blízkych, slobodu a šťastie. Nie je možné zmieriť sa so smrťou bez toho, aby sme si nezakrývali oči pred jej pravou skutočnosťou, no na druhej strane nie je možné vyhnúť sa konfrontácii s ňou, pretože je jednoducho všadeprítomná a vždy blízka a je pevne spojená s našimi životmi ako náš vlastný tieň.
Vyššie spomínaný horolezec sa pokúša riešiť túto krízu takýmto spôsobom: „Len aktivita bytia odpovedá na dôležité otázky života. Hore som sa nespytoval, prečo to robím, prečo som tam. Výstup, koncentrácia, úsilie o cestu hore boli odpoveďou. Ja sám som bol odpoveďou. Otázka bola zbytočná.“ Môžeme potvrdiť, že v určitých momentoch života, je toto riešenie účinné, ale môžeme ho pokladať za dostačujúce? Vďaka horúčkovitému vrhnutiu sa do pracovnej a tvorivej činnosti, zvýšenej námahy a driny môže človek nachvíľu od existenciálnych otázok života a smrti utiecť, pričom ho môže povzbudzovať ten fakt, že vytvára v živote veľké hodnoty, ale skôr či neskôr sa tieto otázky prestanú javiť ako zbytočné a čoraz častejšie budeme nútení sa zamýšľať nad tým, aký má moja práca význam, keď jej plody sa raz nenávratne stratia kdesi v prepadlisku času a všetko naveky zhltne vír čiernej absurdity.
Existuje však aj iné riešenie. Nie utiecť od reality, umlčať v sebe všetky otázky, zakryť si oči a sluch pred pravdou, ale započúvať sa do slova, ktoré vychádza z hlbín nášho bytia, ktoré všetko presahuje a zároveň aj všetko napĺňa. Je to slovo živého Boha, ktoré pred dvoma tisícročiami preniklo z večnosti do časnosti, aby zásadným spôsobom poznamenalo myslenie človeka a tým aj celý beh dejín. Slovo, ktoré nám v osobe Ježiša Krista dáva jasnú a zreteľnú odpoveď na tie najdôležitejšie otázky života. Slovo, ktoré nám zaznieva aj v tých najhlbších tmách, aby sa tam rozhorelo ako jasné svetlo nádeje pre všetkých tých, ktorí ho s vierou prijmú do svojho srdca. Apoštol Pavol vo viere a radosti píše tieto slová proroka Ozeáša: „Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ Niet smrti, zúfalstva a definitívneho pádu pre toho, komu v duši rezonujú Ježišove idey: „Ja som vzkriesenie a život, každý, kto verí vo mňa, žiť bude aj keď umrie a nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa.“
Táto myšlienka najvýraznejšie poukazuje na podstatu veľkonočných sviatkov. V ňom si pripomíname a pokúšame sa čo najhlbšie precítiť, že ten, koho zmŕtvychvstanie slávime, bol jedným z nás, žil tým istým všedným životom, zažil bolesť, nepochopenie, neúspech, frustráciu, vyhnanstvo a na konci opustenosť v najtemnejšej chvíli smrti, aby sa celému svetu nakoniec ukázal v novej vzkriesenej podobe. V tom tkvie naša nádej, že Ježiš prijal náš údel, aby sme my prijali údel jeho, pretože jeho víťazstvo nad smrťou je aj naším víťazstvom , jeho život v slobode a plnosti je aj naším životom a preto pre nás neexistuje smrť ako brána k ničote, ale ako prechod k tomu najkrajšiemu stretnutiu v našom živote – k stretnutiu s Božou láskou.
Požehnané veľkonočné sviatky a čo najhlbší zážitok so stretnutia sa so vzkrieseným Ježišom a jeho posolstvom nádeje Vám želajú vaši duchovní Peter Nižník a Vlastimil Šulgan
Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2008V ústrety večnosti