Ročník 2008

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 02. jún 2009 Napísal: Štefan Záhradník
Dátum uverejnenia Prečítané: 3977x
Vytlačiť

Vlastne by sme mu tento trochu ponižujúci titul nemali dávať. Či sa nechoval veľmi podobne, ako sa často chováme aj my všetci?
Rovnako neveriacky, ako Tomáš, som pozeral na list, ktorý bol tento týždeň v našej cirkevnej pošte. Zo súdu prišlo oznámenie o začatí trestného stíhania na celé naše cirkevné spoločenstvo. Niekto na nás podal obvinenie za údajnú zradu, nedodržanie dohody a útek z miesta činu. O výčte možného súdneho trestu za tieto prečiny radšej ani nechcite počuť. - - - - - - Na druhej strane zase, o deň na to prišiel iný list, kde boli napísané iba dve slová: „Pokoj Vám.“

Teraz ste už určite túto moju malú fikciu prehliadli a tušíte, že som si ju len vymyslel. Dobre, ale pozrime sa na biblické udalosti z posledných týždňov logikou tohto sveta. Ešte pre pár dňami apoštoli zradili Ježiša a poutekali od svojho mučeného učiteľa. Dobre vieme, že aj mi ho denne zrádzame svojimi hriechmi. Preto môžem kľudne povedať, že Ježiš dnes vstúpil aj do stredu nášho spoločenstva, medzi nás, rovnako ako medzi apoštolov.
A napriek všetkému, namiesto akéhosi trestného oznámenie nám odpúšťa a prináša pokoj, keď sa nám prihovára slovami: „Pokoj vám.“
Čo teda môžeme vytýkať Tomášovi? Tomáš vlastne nechcel nič viac, než sa dostalo ostatným apoštolom. Im sa Pán Ježiš predsa ukázal. Tomáš ho chcel tiež vidieť, skôr ako uverí. A to my máme chcieť tiež: nebyť ľahkoverní, nenaletieť hneď každému, chcieť sa o všetkom presvedčiť. Slepá viera, nie je predsa naším ideálom. Na druhej strane ak by sme si dali taký záväzok, že slovo Verím, nevypustíme z úst skôr ako sa osobne, ako ten Tomáš, nepresvedčíme, koľko kresťanov by pri otázke: Veríš? - muselo zostať ticho?
Tomáš nakoniec Pána Ježiša uvidel a mohol sa ho dotknúť. My sme ho však nevideli, nie je teda naša viera slepá? – Práve vďaka Tomášovi máme dobré dôvody, aby sme v Pána Ježiša verili. Keď taký skeptický a kritický duch, ako on uveril, my môžeme tiež veriť. Koniec koncov človek nemôže predsa všetko vidieť sám. Koľkí z vás videl na vlastné oči delfína? A predsa by bolo tak trochu na smiech, keby niekto tvrdil, že neverí v existenciu delfínov, pretože ich nevidel.
Tomášova chyba však bola, že nechcel uveriť svojim priateľom, hodnoverným svedkom. Chcel vidieť len na vlastné oči. Tam kde nie je dobrá vôľa nestačí k viere ani vidieť na vlastné oči.
Ale aj my musíme mať možnosť nejako uvidieť Pána Ježiša, aby sme v neho mohli uveriť z celého srdca. Musíme mať možnosť stretnúť sa s ním. Aby sme mohli vyznávať a nie vypúšťať zo svojich úst prázdne slová.
A kde inde by sme sa s ním mohli stretnúť, než na rovnakom mieste ako vtedy apoštoli, to znamená tu, vo večeradle, uprostred jeho učeníkov, v ich spoločnosti. Tu ho môžeme svojim srdcom uvidieť aj my. Uvidieť a uveriť v neho ako Tomáš.
Ako teda Tomáš uveril? Kedy asi Tomáš naozaj uveril, že je to Pán Ježiš? Myslím, že práve vtedy, keď začal Pán Ježiš hovoriť o odpustení.
Veď keby ten, čo prišiel do večeradla, začal ukazovať neviem aké rany, keby nechal Tomáša aby na neho siahol – predsa by Tomáš neuveril, že je to Pán a Boh, ak by začal kričať na Petra, že zradil, keby začal od seba odháňať všetkých, čo pospali v Getsemanskej záhrade, keby hrozil zatratením tým učeníkom čo utekali do Emauz. - - - - - Ale ten, čo prišiel, neprišiel ako sudca: „Pokoj vám“, povedal. Veď povedal, „Je vám odpustené a vy tiež odpúšťajte. A komu odpustíte vy, tomu odpustím aj ja.“ Podľa toho spoznal Tomáš Ježiša bezpečne a podľa toho ho spoznali aj ostatný apoštoli.
A podľa toho sa pozná dodnes, či je v tebe alebo vo mne, duch Pána Ježiša: či sme milosrdní, trpezliví, - keď sa nemstíme, keď dokážeme odpúšťať.
Rozumieme tejto úlohe? My sami sme už uverili. Aby aj iní mohli uveriť a uvidieť Krista v našom spoločenstve, musí byť medzi nami jeho duch porozumenia a pokoja.
Hlavným zámerom dnešnej evanjeliovej zvesti ani tak nie je potvrdiť, že Kristus žije, ale odhaliť kým je Kristus pre mňa. Preto aj Tomášovo stretnutie končí vrcholným vyznaním „Pán môj a Boh môj.“
Čakajme teda aj my trpezlivo a s vierou na každé ďalšie hmatateľné potvrdenie Božej prítomnosti. Najmä vo chvíľach, keď sa nám zdá, že je všetko proti nám. Videnie do ľudského srdca je v moci nášho Pána Ježiša Krista, preto ako Tomáš môžeme dostať znamenia Božej prítomnosti, ktoré chceme.
Rabína Baalšema sa pýtal žiak: „Majstre, ako sa to stane, že ten, kto uverí v Boha, po nejakom čase cíti, akoby sa od neho vzďaľoval, akoby sa mu Boh stratil?“
Rabín mu odpovedal: „To je tak, ako keď otec učí dieťa chodiť. Postaví ho pred seba, vzdiali sa od neho na niekoľko krokov, povie, aby sa nebálo a natiahne ruky, aby nespadlo. A tak dieťa ide prvými samostatnými krôčikmi k otcovi medzi jeho ramenami. Tak je to s tebou: Boh sa ti vzdiali, aby si ho sám hľadal. Dôveruj mu, jeho ramená ťa ochránia pred pádom. Keby sa Boh od teba nevzdialil, nenaučil by si sa sám kráčať vo viere.
Poďme teda s Tomášom vyznať Pán môj a Boh môj si Ty! Poďme poďakovať Pánu Bohu, že nám odpustil našu bojazlivosť a malovernosť. A poďme sľúbiť, že aj my budeme iným odpúšťať.

Autor:

Pasáže v mojom príhovore sa môžu v rôzne veľlkej miere zhodovať s prácami iných autorov. Začal som vpisovať zdroje až od istého času, pretože materiál pôvodne slúžili len na homiletické účely mojej farnosti. Ďakujem za porozumenie.

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2008Neveriaci Tomáš