Ročník 2008

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 02. jún 2009 Napísal: Mgr.Martin Spišiak
Dátum uverejnenia Prečítané: 3345x
Vytlačiť
Asi ťažko nájdeme v živote človeka horšie chvíle ako tie, pri ktorých konštatuje, že v jeho živote sú samé nenaplnené túžby. Toto konštatovanie sa vlastne rovná akejsi osobnej životnej porážke. Veď jeho život vyznie úplne naprázdno. Udalosti, ktoré mali dávať existencii zmysel, stanú sa zdrojom frustrácie, depresie, sklamania. Ešte horšie je na tom veriaci, veď jeho plány boli také „bohumilé“, ako napríklad uzdravenie z rakoviny, aby ešte dlhé roky mohol rozsievať okolo seba dobro, dokončenie školy, ktorá by bola odrazovým mostíkom jeho profesionálneho a osobnostného rastu...
A nemuselo ísť ani o osobný prospech. Niekto sa dlhý čas modlil za uzdravenie niekoho blízkeho, za jeho potreby. A Boh nič. Neodpovedá. Nechá nás trápiť sa. Pocit opustenosti sa ešte vygraduje pri pomyslení, že má k dispozícii všetky prostriedky, aby sa v danej veci pohlo všetko k lepšiemu. Podobným pocitom museli čeliť učeníci, o ktorých sme si čítali pred chvíľou. Ich rozhovor boli plný sklamania z nenaplnených očakávaní, ktoré vložili do nesprávneho človeka. Nazaretského. Netrpíme však podobnou diagnózou ako oni? Nechápame Boha ako prostriedok na splnenie našich túžob? Nerobíme z neho poskoka, čím ho vlastne degradujeme a sami chceme zaujať miesto, ktoré patrí jemu? Čo okrem starostí, utrpenia a nenaplnených túžob môže ešte použiť Boh, aby nám otvoril oči pre hlbšie skutočnosti?
Deň, ktorý Adela tak dlho očakávala sa konečne priblížil. S nedočkavosťou malého dieťaťa si posledné dni hovorila: „Ešte raz sa vyspím...“ Okrem toho všetko pripravila tak, aby v deň jej neprítomnosti domácnosť neskolabovala. Včas nakúpila do zásoby potrebné veci, večer navarila obed, ktorý mal byť podávaný na druhý deň. Zabezpečila starostlivosť o chorého manžela. Obaja synovia matke prisľúbili, že sa postarajú o chorého otca. Jeden príde zohriať uvarený obed, druhý zabezpečí obsluhu imobilnému otcovi pri jeho rozmanitých potrebách. Zobudila sa s prvým úsvitom júlového rána. Niečo si pripravila na raňajky a dopriala si aj časovú rezervu na pokojnú cestu. Celodenné modlitbové stretnutie sa totiž konalo na opačnej strane mesta. Nemohlo sa nájsť vhodnejšie miesto ako tichý komplex kláštora. Chladivé kvapky rannej rosy sa trblietali na rozkvitnutých kríkoch kláštornej záhrady. Adela všetko vnímala s pocitom vďaky. Priam si vychutnávala pocit voľnosti, aký už dávno nemala. Keď si pomyslela, že celý deň strávi v tomto prostredí ako stvorenom pre zjednocovanie sa s Bohom, bola takmer vo vytržení. Celý deň mimo obligátneho stereotypu...
Výnimočnosť dňa bola umocnená zvítaním sa s mnohými známymi, ktorí tvorili jadro modlitbového spoločenstva, niektorí pricestovali zďaleka. Deň plný kontaktu s Bohom sa mohol začať. Otvorili ho slávnostné ranné chvály, po ktorých nasledovala svätá omša. Po nich sa Adela spolu s ostatnými zahĺbila do prednášky s duchovnou tematikou. Na načerpanie tak potrebných síl do každodenného boja s manželovou chorobou využila aj chvíle na meditáciu, ktoré nasledovali po nej.
Z meditácie ju vytrhol nepokoj, v ktorom sa prelínali obavy o manžela s akýmsi nejasným tušením, že doma niečo nieje v poriadku. Obavy sa nedali potlačiť, predtucha niečoho zlého bola silnejšia. Začínala si byť istá, že starostlivosť o manžela je zo strany synov zanedbaná. Pár slovami sa s každým rozlúčila a rýchlym krokom si to namierila k chorému manželovi. Situácia doma presne kopírovala jej obavy. Synovia, hoci to nemali vo zvyku, pozabudli na otca. Ten bol doma sám a vyčerpaný driemal v rozhorúčenej a nevyvetranej izbe. Jedlo našla v chladničke presne tam, kam ho večer uložila. Mala sto chutí zatelefonovať synom a „poďakovať sa za ich vzornú starostlivosť o otca“. Namiesto toho rýchlo urobila, čo bolo treba. V dome sa začal ozývať štrngot riadu, a keď manžel po výdatnom obede zaspal, stihla ešte vyprať niekoľko kusov prepotenej bielizne. Potom sa pustila do prípravy jablkového závinu, ktorý bol v jej domácnosti obľúbeným artiklom. Spomenula si aj na vyschnuté muškáty a s potešením sledovala, ako sa jej voda v kvetináčoch stráca pred očami. Dom sa naplnil vôňou čerstvo upečeného koláča a Adela si presne tak ako po iné dni sotva stačila utierať kropaje potu z čela. V strhujúcom tempe prác akosi pozabudla, že tento deň mal prebiehať úplne inak. Mal ju vytrhnúť z kolobehu kvanta činností, ktoré sa chronicky opakujú každý deň. Od pondelka až do nedele.
S trochou nostalgie si to uvedomila až keď večer na balkóne pri slabnúcom jase slnka zobrala do rúk breviár. Ticho si povzdychla: „Možno teraz na opačnom konci mesta zaznievajú slávnostné spievané vešpery, na ktorých som tak veľmi chcela byť.“ Namiesto toho, aby „chytila nervy“, s pocitom vďaky za to, že sa jej Všemohúci dáva spoznať v jej bezbrannom mužovi začala recitovať vešpery. Sama ako vždy. Na starom, už takmer nepoužiteľnom kresle. Ako vždy.
Drahí bratia a sestry, najdôležitejšou vecou v živote človeka je zachovať si permanentne otvorené oči pre Boha. Spoznávať ho v kolektíve ľudí,ale aj v jednotlivcovi, v krásnom mladom človeku aj v ohyzdnom starcovi. V kráse prírody i ruchu veľkomesta. V túžbe, ktorá sa nám splní i v „nevypočutej modlitbe“.
Práve v situácii, keď sa nám zdá, že Boh ignoruje naše prosby pripomíname učeníka z dnešného evanjelia, ktorý Kristovi hovorí: „Ty si snáď jediný cudzinec v Jeruzaleme, že nevieš, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“ Potom si vypočujme aj odpoveď Krista: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom, že neveríte všetko, čo hovorili proroci! A nemal Kristus toto všetko vytrpieť a tak vojsť do svojej slávy?“
Alebo slovami E. Turnera: „Naše nesplnené túžby otvárajú dvere lepším túžbam. Tieto lepšie sny si začneme vážiť až vtedy, keď sa nám zrútia tie naše sny, ktorým sme mylne pripisovali prioritnú dôležitosť. Zborené sny znamenajú koniec falošným nádejám, ako je napríklad kresťanský život bez boja a zlyhaní. Zborené sny nám pomáhajú objaviť skutočnú nádej. Naše sny musia zlyhať, ak sa máme dostať do kontaktu s tým, po čom najviac túžime. Ak začneme žiť pre tieto nové sny, zrodí sa v nás nový, neznámy pocit, v ktorom po čase rozpoznáme radosť.“
Kristus berie vážne naše prosby, naše potreby. Chce, aby sme v cirkvi vytvárali takú atmosféru, v ktorej sa bude vážne hovoriť o našich očakávaniach i sklamaniach z Boha. Aby ten, kto prežíva krízu viery, nemal pocit, že je veriacim druhej kategórie, alebo dokonca neveriacim. Možno naopak ide o poctivého človeka, ktorý sa chce chlapsky popasovať so svojím prežívaním viery. Možno nám, zdanlivo pevným vo svojom presvedčení a svetonázore, táto poctivá otvorenosť chýba. Nahovárame si, že náš duchovný život je stabilný a pritom je len stagnujúci a bojíme sa pozrieť na najhlbšie pohnútky svojho konania a viery. Škoda, mohli by sme sa o sebe dozvedieť mnohé dôležité pravdy. A napokon, mohol by sa nám otvoriť náš vnútorný zrak a spoznali by sme, že Kristus celou tou tŕnistou cestou sklamaní a pochybností kráčal s nami. V takých okamihoch pravdy človek zisťuje, že premeňom šťastia v živote nie je zmysluplná práca, vydarené deti, pozorný manžel. Nieje to dokonca ani zdravie. To všetko sú dôležité veci. Hrozné je, ak ich kresťan považuje za najdôležitejšie. S takýmito prioritami by sme sa ničím nelíšili od ľudí s ateistickým svetonázorom. Čo je však horšie, nevyhli by sme sa tomu, aby aj nám Kristus odkázal nelichotivé slová o nechápavosti. On totiž celou svojou bytosťou poukazoval na základnú úlohu ľudského života a zároveň najväčšie požehnanie, ktoré pochádza jedine z toho, že človek stretne Boha.
Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2008Nenaplnené túžby