Mňa ako milovníka sloganov rôzneho druhu najviac na sviatkoch oslovuje tento: „Boh mohol spasiť svet mnohorakým spôsobom, ale vybral si ten najkrutejší-bolesť.“ Už ani neviem, kto to povedal, dôležité je, že sa v tom výroku koncentruje podstata dejín spásy. Nedávno sa rozbehla diskusia o definovaní Panny Márie ako Spoluvykupiteľky. Nebola to príliš téma pre mňa, ale zaujal ma citát českého biskupa Jana Konzala, ktorý vyzval, aby sme my prijali pozvanie na Kristovom vykupiteľskom diele. Ako? Nevyhýbať sa bolesti, ale prijať ju a pretransformovať.
Nebrať ju ako nutné zlo, ako nevyhnutný dôsledok prvotného hriechu, ale nástroj spásy. Vložiť ruky do rán, ktorými trpí tento svet a jeho jednotlivé údy-ľudia. Nebrať utrpenie ako dôkaz neexistencie milujúceho Boha, ale naopak. Ako dôkaz, že Boh s nami počíta a potrebuje nás. Zahrnul do svojho plánu a máme v ňom nezastupiteľnú úlohu. Marta a Eva boli spolužiačky. Marta nenápadné, milé dievča, každému ochotne pomohla. Eva-naopak, bola vyzývavá, atraktívna a hoci spôsobovala v triede problémy, bola obľúbená a vždy ju uprednostňovali pred Martou. Marta sa vydala prvá, hneď po maturite. Prišlo prve dieťa, druhé, tretie – samí chlapci. S manželom si povedali, že už stačí, veď tri deti – to je dosť. Ale prišlo ešte štvrté – opäť chlapček. Nuž, mala o prácu postarané, neraz si musela všeličo odoprieť, ale bola šťastná. Chlapci rástli, oblečenie akoby na nich horelo, variť bolo treba v obrovských hrncoch. S manželom to v láske všetko zvládli. Deti sa dobre učili, naučila samostatnosti a poriadku. Keď bol najstarší Jurko v treťom roku štúdia práva, Ondrík prvý rok na technike, Miško maturoval a Jožko končil základnú školu, začala mať ťažkosti, ktoré pripisovala menopauze. Lekár ju vyviedol z omylu- bola v druhom stave! A hneď ju upozornil, že vďaka svojmu veku nebude mať problém s umožnením interrupcie. Martu táto predstava striasla-nikdy by si nedala vziať dieťa! Trápila sa však čo povedia susedia i jej deti, ved´ príchod ďalšieho hosťa bude znamenať ďalšie uskromňovanie. Až za ňou prišiel Jurko: Mami prestaň už vyplakávať, všetci to už dávno vieme. Neboj sa, zvládneme to! Keď vyrazím s kočíkom do ulíc každý si bude myslieť, že je to moje! To bude psina! Narodilo sa dievčatko- zdravá, pekná Danka. Keď Jurajovi na promóciách podávala kyticu, všetci naokolo si mysleli, že je to jeho dcérka. A on sa len uškŕňal a popod fúzy. Všetci synovia ukončili vysokoškolské štúdium. Marta všetky promócie oplakala, boli pre ňu odmenou za všetko trápenie. Danka bola dobré dieťa , nikdy nespôsobila svojim rodičom žiaľ, bola ich radosťou a šťastím. Keď sa chlapci poženili, naraz si Marta vzdychla, čo by si bez nej počali. Boli radi, že ju majú. Eva žila celkom inak-vystriedala niekoľko manželov a po prvom dieťati sa rozhodla, že to bude aj posledné. Vyše roka jej trvalo, kým si dala do poriadku postavu. Dobrovoľne prekonala niekoľko interrupcií, užívala si bohémsky život. Jediný syn sa vychoval sám. Bola pekná a príťažlivá aj hodne po štyridsiatke. Keď ju posledný manžel opustil, udelil jej život krutý úder. Syn sa predávkoval drogami a jej zistili rakovinu v pokročilom štádiu. Posledné mesiace života prežila bez lásky, opatrovali ju cudzí ľudia. Zmizli priatelia, priateľky, nik si na ňu nespomenul. Ba predsa niekto-Marta. Stihla ju ešte pred smrťou navštíviť. Porozprávali sa o živote a Eva sa potichu priznala: Keby som nebola tie deti dala preč možno by som nebola takto dopadla... Marta sa ňou rozlúčila a ponáhľala sa domou. Sviatky boli predo dvermi, musela nakúpiť veľa vecí na bohatú hostinu pre všetkých jej milých, ktorí sa pri stole zídu. Ozaj koľko ich vlastne je? Drahí bratia a sestry, keď sa Tomáš Halík zúčastnil návštevy obdoby nášho detského domova v Indii, bol úplne vyvedený z rovnováhy. Nekonečné chodby plné detských postieľok. Nespočetné množstvá detí, zdravé aj choré, o ktoré nikto z rodičov nemal záujem a spoločnosti boli na obtiaž. Pomoc, ktorú dostávali od štátu bola úplne nepostačujúca. Mortalita detí bola enormne vysoká, o vychovávateľoch sa v našom ponímaní ani nedalo hovoriť. Halík sa priznal, že toľko ľudskej biedy pokope ešte nevidel. Prvé, čo ho napadlo, bolo slovo prečo. Po úvodnom šoku však začul akýsi vnútorný hlas, ktorý mu hovoril: „Dotkni sa rán.“ Je to tak aj s nami. Konfrontovaní s bolesťou akéhokoľvek druhu nestrácajme čas neproduktívnym teoretizovaním o tom, ako môže milosrdný Boh dopustiť toľko bolesti, ale priložme ruky k ranám a nebuďme neveriaci, ale veriaci.
