Ročník 2010

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 15. január 2010
Dátum uverejnenia Prečítané: 14482x
Vytlačiť

Dostala sa mi do rúk malá knižočka známeho teológa Bernharda Häringa – „Bez východiska?“

Hneď v prvom článku rieši aktuálny, dosť pálčivý, celosvetový spoločenský problém. Tento problém sa rozširuje celé roky ako mor, ktorý nie je možné zastaviť a nájsť proti nemu účinný liek.

Mnohí ho však, bohužiaľ, už ani za problém nepovažujú. Stal sa súčasťou ich životného štýlu a berú to ako svoju prestíž, ako niečo, čím sa odlišujú od iných. Niektorí, by som povedala, to možno už berú ako svoj „koníček“. Nie je to problém len celebrít, známych osobností, je to problém ľudí z nášho okolia, možno aj nás samých.

Hovorím o rozvodoch, o následkoch tohto aktu. Nielen spoločenskom a ekonomickom, ale aj morálnom a duchovnom. O obrovskej strate zázemia malých detí, ktoré na tento čin rodičov doplatia, o ich možno v budúcnosti labilite, nestabilite a nemožnosti udržať si vzťah.

Mladá mamička, advokátka, ktorá ležala so mnou v pôrodnici, mi deň pred narodením našich detí rozprávala o jej advokátskej praxi. Na pohľad to bola veľmi pekná moderná žena, preto som, i keď nechtiac, mala voči nej jeden predsudok – a to, že ju nebudú trápiť rozvody ľudí, ktorí za ňou chodili pre právnu pomoc. Bolo to však strašné - prípad od prípadu. A bolo vidno, že ju samu to naozaj trápi. Boli to rôzni ľudia, rôzne spoločenské vrstvy, no jedno mali spoločné. Bolo to vzájomné odcudzenie, ktorým sa vždy oháňala jedna z rozvádzajúcich sa strán. Súdu to stačí. Ak vyhlási jedna strana, že k svojmu partnerovi nič necíti, rozvedú ich. Ako je možné, že zrazu ľudia, ktorí sa brali – predpokladajme, že z najväčšej pravdepodobnosti z lásky a nie z vypočítavosti – k sebe po krátkej dobe nič necítia? Manželstvo je náročné a to môžem potvrdiť už aj ja sama, i keď dlho vydatá nie som. Povinnosťami a zodpovednosťou za druhého sa celý život mení a to je tá ťarcha, ktorú nie sú všetci schopní zvládať a zrejme preto hľadajú útočisko u niekoho iného, kde sa zdá byť údel ľahší. Tým vznikne odcudzenie.

Ako sa však k tomu postaviť? Ako tomu zabrániť? Má cirkev nové riešenie? Dá sa na to nájsť univerzálny recept?

Häring upozorňuje na to, že po druhom vatikánskom koncile sa mení podoba a funkcia manželstva. Zmena sociálneho, ekonomického a kultúrneho prostredia mali za následok, že už rodiny strácali na seba väzby. Manželstvo je dnes oveľa zraniteľnejšie ako v poľnohospodársko-remeselníckych kultúrach. Je štatisticky preukázané, že ovdovení ľudia, ľudia rozvedení a slobodní, páchajú častejšie samovraždy, ako ľudia žijúci vo vzťahu. Vzťahy nemožno podceňovať a brať na ľahkú váhu. Ako ďalej Häring hovorí, v Afrike a Latinskej Amerike žije veľká časť katolíkov dlho spolu pred tým, ako sa zosobášia. Nechcú prísť do konfliktu s cirkevným zákonom, ak im nevyjde prvý vzťah a potom nebudú mať možnosť prijímať sviatosti. No ani toto nie je správne riešenie.

Rozvody, ako som na začiatku spomínala, nemajú len spoločenský a ekonomický rozmer, ale aj duchovný a morálny. Po morálnej stránke takáto „morálna smrť manželstva“ si teda vyžadujú komplexné riešenie a liečenie. Tu sú na mieste teológovia, ako odborníci. Hľadá sa správna cesta pre tých, ktorí sú v takomto stave nevinne a želajú si mať nový, dobrý vzťah s možnosťou prijímať sviatosti. 

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2010Bez východiska?