Každá epocha, v ktorej ľudstvo žilo, má svoje špecifiká, ktoré sú pre ňu typické. Keď si napríklad predstavíme obdobie stredoveku, vynorí sa nám človek svojím životom orientovaný na posmrtný život, pre ktorého spirituálne hodnoty boli niečím samozrejmým. Obdobie 14. až 16. storočia charakterizovalo objavenie autonómie človeka a jeho následnej emancipácie.

V 17. a 18. storočí to bola viera v ľudský rozum a exaktné objavovanie zákonitostí prírody, čo v 19. storočí vyústilo do optimistického presvedčenia o ľudskom pokroku. 20. storočie poznačené dvoma svetovými vojnami sa vyznačuje krízou všeľudských hodnôt a hľadanie „pevného Archimedovho bodu“ v existencii človeka, typické pre filozofiu existencializmu a literatúry tzv. stratenej generácie.

Čo však hýbe mysľou súčasného človeka? Na čo sa kladie dôraz všade, kde sa len pohneme, keď otvoríme dennú tlač alebo zapneme televízor? Napriek všetkým negatívam, ktoré by sme tam určite našli, predsa cez to všetko, akoby presvitalo jedno pozitívne hnutie v duši človeka, ktoré začína byť čím ďalej tým viac badateľnejšie – globálna zodpovednosť. Človek si jasne uvedomuje, že nestačí len cítiť zodpovednosť za seba a za svoju rodinu, alebo sledovať len národné či štátne záujmy – je potrebné cítiť zodpovednosť za celok ľudstva! Myslím si, že je výsledkom nielen spomínanej krízy 20. storočia, ale aj prostredníctvom vedy objavenia hĺbok sveta, v ktorom žijeme. Zem už nie je pre človeka nevyčerpateľným  zdrojom energie a obživy, už nie je zdanlivo nekonečným priestorom pre jeho realizáciu, ale má svoje limity a tie sú veľmi úzke, čo nás všetkých vedie k obave a následne k pocitu zodpovednosti. Je jediným známym miestom vo vesmíre, kde sa objavil zázrak života – je nepatrnou oázou života, obklopenou nekonečnosťou čiernej a ničivej púšte vesmíru. A práve na tomto jedinečnom ostrove života sme „odsúdení“ všetci žiť spolu, nemáme možnosť odísť niekam inam. Zvlášť v súčasnosti, keď disponujeme prostriedkami vlastnej sebadeštrukcie, sme nútení v dialógu a tolerancii hľadať cestu k sebe navzájom a to napriek našim etnickým kultúrnym a svetonázorovým rozdielom. Krásne to jednou myšlienkou vyjadril významný bojovník proti apartheidu v USA Martin Luther King: Buď sa tu všetci naučíme žiť ako bratia a sestry, alebo zahynieme ako blázni.

Nie je preto ničím zvláštnym, keď sa tieto úsilia premietli aj do kresťanského myslenia. Hneď po druhej svetovej vojne sa sformovala svetová ekumenická rada cirkví a slovo ekumenizmus sa stalo bežným pojmom, ktorého obsahu rozumie už snáď každý kresťan. Vzniká tu však jedna dilema: máme ekumenické hnutie považovať za dielo Ducha Svätého, ktorý k nám prehovára prostredníctvom „znamení časov“, alebo je to len plytké prispôsobovanie sa modernému trendu?  Veď predsa vieme, že predmetom našej viery je pravda – Božia pravda a o nej sa nedá diskutovať a tobôž nie robiť kompromis. Dá sa len prijať, alebo odmietnuť, žiadne iná možnosť neexistuje. Nie je teda ekumenizmus akési zahrávanie si s Božou pravdou, keď chceme viesť dialóg o tom, čo je raz dané?

Veci sú však vždy zložitejšie, akoby si to človek prial. Ukázal nám to sám Ježiš, keď svojim životom i slovami postavil všetko ľudské na hlavu. A môžem zodpovedne povedať, že hoci sa o ekumenizme začína explicitne hovoriť až takmer v dvadsiatom storočí, Ježiš v jeho duchu konal a myslel už pred dvetisíc rokmi.

Už hneď pri jeho narodení sa pri ňom objavujú záhadné postavy mágov z východu. Ak stredoveký mysliteľ Maimonides tvrdil, že najdôležitejšou čiastkou desatora je zákaz zhotovovania si modiel a klaňaniu sa idolom, tak tu máme osoby, ktoré pochádzali z národov, kde modloslužba a falošné predstavy o Bohu, boli jedinou náboženskou praxou. A predsa, práve oni dokázali prísť z ďalekých krajov, aby podali svedectvo o narodení mesiáša, pričom stúpenci pravej viery o ňom nielenže trestuhodne mlčali, ale hneď od počiatku sa mu snažili klásť najrozličnejšie prekážky. Sám Ježiš sa stretával s ľuďmi bez ohľadu na ich názory a pre svoju uzdravujúcu činnosť si nekládol žiadne podmienky, okrem jednej jedinej – viery. A práve tou, ako to vyplýva zo samotných evanjelií, mohli ľudia disponovať nezávisle od svojho presvedčenia. Preto mohol Ježiš povedať Sýrofeničanke  zo Sidonu – „Veľká je tvoja viera. Nech sa stane ako chceš.“, malomocnému samaritánovi: „tvoja viera ťa uzdravila“ a dokonca rímskemu stotníkovi Kornéliovi: „u nikoho v Izraeli nenašiel som takej viery.“ Ku tomu všetkému Ježiš nezabudol pripomenúť aj svedectvo Starého zákona: „Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“ Lk 4, 25-27

Z toho všetkého môžeme vyvodiť len jediný záver – Ježiš sa nezaujíma o naše racionálne a doktrinálne štruktúry, nie je podstatný pre neho náš svetonázor, ale otvorenosť srdca pre prijatie pravdy a praktické skutky vo vzťahu k druhému človeku.  Len tak môžeme pochopiť prečo Ježiš hovorí: „Nie každý, kto mi hovorí »Pane, Pane,« vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Mnohí mi v onen deň povedia: »Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?« Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ Mt 7,21-23 Teda nebolo by sme správne, ak by sme dialóg s ľuďmi iného presvedčenia pokladali za kompromis s pravdou. Pramenilo by to z hlbokého nepochopenia Ježiša, ktorý ukázal, že srdce vie o Bohu viac ako rozum.

O čo skôr, by duch dialógu a zmierenia mal byť prítomný medzi kresťanmi. Veď, predsa kresťania toho majú viac spoločného ako to, čo ich rozdeľuje. Treba si uvedomiť, že pre svet nie je pohoršením to, ak existuje množstvo cirkví a konfesií, ale pohoršením je až to, ak sa v nich pestuje duch vzájomnej nevraživosti a netolerancie. Ježiš od nás vyžaduje rešpektovať človeka aj v jeho inakosti, pretože on sám to robil a pristupovať k akémukoľvek názoru v duchu bázne a pokory. Je vždy dôležité rozlišovať medzi Božou pravdou a mojím názorom na ňu a nikdy z môjho názoru nerobiť kritérium spásy pre iných kresťanov.

Ekumenizmus nie je vynálezom súčasnej doby a nepramení ani  z potreby kompromisu za účelom lepšieho spolunažívania s inými. V Ježišovi tu bolo prítomný vždy, ibaže súčasná doba dozrela do takého štádia, kedy je nevyhnutné naň klásť primeraný akcent. Vlastne, ak chceme ako kresťania efektívne v dnešnom svete  pôsobiť, ináč ako v duchu ekumenizmu a vzájomného rešpektu to ani nejde. Akékoľvek izolované konanie, zamerané len na vlastnú konfesiu je v očiach sveta túžiaceho po zmieri považované prinajlepšom za podozrivé zo sektárstva.