Ročník 2011

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 12. február 2011 Napísal: Mgr. Anna Záhradníková
Dátum uverejnenia Prečítané: 6247x
Vytlačiť

Človek sám sebe málokedy chce zle.  Ak však nepočítame so samopoškodzovaním, čo sa často využíva ako adaptačný mechanizmus vyrovnávania sa so situáciou. Keďže vychádzame z toho, že sebe zle nechceme, prečo tak robíme iným? V tomto azda neplatí princíp bumerangu? Nepočítame s tým, že sa nám vráti to, čo spravíme? Už Konfucius (* 552 pred Kristom) povedal známu vetu: „Nerob iným to, čo nechceš, aby oni robili tebe.“

Listovala som v novinách. Od začiatku roka – januára 2011 – som zistila, že okrem prírodných katastrof,  či už ide o zosuvy pôdy, zemetrasenia, alebo pády lavín, zomrelo veľa ľudí rukou iných. Jedná sa o bombové útoky, vraždy zo žiarlivosti, nenávisti, ba možno aj zvrátenej „lásky“, kedy je schopný muž zabiť tehotnú ženu, rodič svoje dieťa...

Čo sa to s ľuďmi deje? Nevážime si jeden druhého. Hovoríme, že za to môže zlá spoločnosť. Lenže spoločnosť tvoria ľudia. Ja, ty, ... všetci... Notoricky známu poučkou je, že základnou stavebnou jednotkou spoločnosti je rodina. Ale aký je tu vzor rodiny? Nizka sobášnosť, vysoká rozvodovosť (48,1% v roku 2009), deti narodené mimo manželstva, pokles pôrodnosti... Týmto dávame svojím deťom vzor?

Takto chceme, aby žili?

Možno že sú takí, ktorí nechcú vidieť svoje deti vytvárať  harmonickú rodinu, fandia promiskuitnému spôsobu života, nechcú byť starými rodičmi a tešiť sa z vnúčat.

Ja však v takom spôsobe života zmysel nevidím. Verím v tradičné hodnoty.  V hodnoty, ktorými sú láska, tolerancia, úcta k druhým.

Ostatná aktualizácia: nedeľa, 08. apríl 2012, 06:49
You are here:   HomeStaršie ročníkyRočník 2011Homo - Quo vadis?