Už od detstva, v snahe vychovať zo mňa dobrého kresťana a možno aj človeka, ma rodičia, učitelia,  či samotné prostredie, učilo rozoznávať dobré od zlého. Neskôr, keď som sa aj sám začal snažiť, začínal som častejšie a častejšie počúvať od dospelejších (ako som bol ja): „Ale, z toho si nič nerob, to je taká maličkosť! ...“ Až sa mi stratila schopnosť rozoznávať medzi malým a veľkým, dôležitým a nedôležitým. Obávam sa, nebyť knižočky  Ohromné maličkosti od  Gilberta Keitha Chestertona, netrápil by som sa už nad  týmto problémom.

Prekvapuje ma, že za poslednú dobu sa mi tento problém vracia v kostole.

Keď sme slávili v katedrálnom chráme výročie zriadenia našej Arcidiecézy, na moje veľké prekvapenie, nám organizátori tejto významnej slávnosti pripravili /koncelebrujúcim kňazom/  k prijímaniu Eucharistie tri oltáre. Hlavný a dva vedľajšie. Tak sa mi zazdala taká maličkosť: Eucharistia nás tuším zasa rozdeľuje.  Keď oltár, jeden oltár, v novej liturgii je silný symbol, symbol, ktorý nielen symbolizuje, ale utvára, tak potom čo symbolizujú a utvárajú tri „živé“ oltáre v jednom chráme, pri jednej liturgickej slávnosti? A z čoho mi bolo ešte smutnejšie? ...Keď som videl ísť kňazov pod chórus, až takmer k dverám katedrály, kde veriacim ponúkali Pána Ježiša po celom kostole. Vtedy mi napadlo, že ak by sme my prišli na návštevu k priateľom, o ktorých vieme, že by za nás aj život dali, zazvonili  by sme (ako sa patrí na slušných ľudí), prišiel by pán domáci a s veľkou radosťou by nás prijal. S úsmevom na tvári by nám povedal: „Ach, ako som  len  rád, že ste prišli, aj vínko dobré sa podarilo zohnať, aj čosi k nemu.“ A potom by pokračoval: „Vy ostaňte tu pri bráne, tu vám bude dobre, niekoho pošlem, aby vám z toho, čo je pripravené na stole, doniesol sem.“ Ostatných by pozval ďalej. Na dvore by povedal niekoľkým: „Vy ostaňte tu, aj vám  niečo pošlem.“ A k tým zvyšným: „No poďte, poďte, nehanbite sa, poďte k stolu ...“.

A napadlo mi: Prečo sa tomu tak čudujem? Veď pri takmer každej  väčšej liturgickej slávnosti behajú kompetentní po celom kostole, a už aj na chórus, nielen pod. 

A cestou domov zo slávnosti som nevládal zahnať  všelijaké myšlienky, všelijaké otázky ...

Aj také, ktoré sa nepatria. Už symboly stratili svoju moc? Alebo, nepomohla by o 5 minút kratšia kázeň, aby sa rozdávaním Eucharistie nepredĺžila a tým nestratila na kráse celá liturgická slávnosť?

A posledná otázka pre nás: „Ako asi musí myslieť ten zodpovedný, ktorý to takto organizuje?“ Vieš? Ja nie! Ja len zasa viem, že malé a veľké, dôležité a nedôležité sa nám vlieva dohromady...

Stanislav

 P.S.:

Istý pán rímskokatolícky dekan, sa pýta židovského rabína: Pán kolega, kedy konečne zmúdriete a začnete jesť aj bravčové mäso?“  A rabín : „Na vašej svadbe, pán dekan, na vašej svadbe.“