Sedím na lúke so starším synom a so psom a pozerám sa na hviezdy. Len tak, oddychujem po celom dni. V tichu, ktoré okolo nás panuje, sa nám mihne pred očami niečo krásne. Je to hviezda. Padajúca hviezda. Tak blízučko, taká veľká, akú som ešte doposiaľ nikdy nevidela, taká žiarivá. Po chvíľke sa jej púť končí rozprsknutím sa na malé hviezdičky. A ja v tých krásnych okamihoch cítim, že svet je a bude krásny a stále krajší. A veľmi si to pred tou padajúcou hviezdou želám... A verím tomu.
Naša viera dokáže byť silná. Neobyčajne silná. Syn mal pred niekoľkými rokmi veľké bolesti brucha. Naozaj silné. Čakanie u jedného doktora, potom u druhého, zas na vyšetrenia, na diagnózu. Diagnóza slepé črevo a rýchla hospitalizácia s odporúčanou následnou urgentnou operáciou. V tých chvíľach obáv sme sa obrátili na Boha a na svoju vieru. A po boku neveriacky hlavou krútiacich lekárov v nemocnici, ktorí na našu prosbu počkať so zákrokom len pár hodín, sme boli účastní zázraku uzdravenia. Operácia sa nekonala a lekári nechápali, ako sa mohol syn tak rýchlo, doslova z hodiny na hodinu, uzdraviť. Taká bola jeho viera v uzdravenie i bez zákroku s pomocou dobrého duchovného sveta a pod dohľadom lekárov... A verili sme s ním všetci.
Alebo...
S deťmi sme sa na detskej nedeľnej bohoslužbe rozprávali o viere. Nie Vierke, ale viere. Tej, ktorá nás drží s hlavou zdvihnutou hore k nebu. Je tak veľa príbehov o sile tejto energie. Už len biblické príbehy o horčičnom semienku, o prenášaní hôr alebo o Dávidovi a Goliášovi. Mňa s deťmi oslovil práve príbeh posledných dvoch bojovníkov. Dávid, malý pastierik, bezvýznamný chlapec svojej doby, sa postaví hrdinovi nepriateľskej armády, Goliášovi. Na pokyn Božieho hlasu berie do rúk nie obrovský kameň, ale maličký kamienok. Aká to musela byť viera – postaviť sa pred obra s niečím takým nepatrným ako je kamienok. A predsa toho obra porazil.
Aj naša viera môže byť hoci maličká, ale keď je úprimná – pevná ako ten kúsok skaly – všetky tie obrovské starosti a ťažkosti, ktoré na nás doliehajú, padnú na zadok.

Kráčam mestom celkom iným, ako sú naše slovenské. Vidím vôkol seba vysoké poschodové domy s balkónmi na mnohých miestach. Kráčam pod strechami stromov, starších i mladších, listnatých i ihličnatých. Dodávajú mestu sviežosť a život. A pomedzi tieto živé i neživé veci sú učupené obrovské pozostatky minulosti – vykopávky, staré stavby, základy domov, bohato zdobené stĺpy... Celkovo to pôsobí očarujúcim dojmom. Prítomnosť ruka v ruke s minulosťou. Je to mesto Solún. Mesto našich učiteľov, vierozvestcov Cyrila a Metoda. Vždy som túžila vidieť minulosť dnes. A môj sen sa mi splnil. Blúdim po uliciach, ktoré jednoznačne udávajú smer, a moje kroky, mysliac na učiteľov, smerujú k jednému z mnohých chrámov.

Hoci sme maličkí, môžeme konať veľké činy. Alebo malé s veľkým srdcom...
Ľudia nás vidia a posudzujú naše skutky. Pozerajú sa na svet svojimi fyzickými očami a vidia to, či máme super auto vynikajúcej značky, oblečenie od svetového návrhára, moderný dom, konto plné peňazí... Alebo vidia, ako sa zachováme v niektorých situáciách – pomôžeme starej žene vziať jej tašku? Pozdravíme na ulici? Mračíme sa, či sa neustále snažíme na ľudí zapôsobiť bezchybným dojmom? Áno, ľudia nás vidia a posudzujú naše skutky svojimi fyzickými očami.
Ale čo vidí Boh? On vidí ešte niečo viac – vidí totiž našu motiváciu, naše najtajnejšie pohnútky, najskrytejšie sny. Ľudia vidia obal, Boh vidí vnútro nášho srdca. Pred ním neskryjeme ani lásku ani sebectvo, ani ochotu ani pokrytectvo, ani sebazapieranie ani ľahostajnosť. A navyše – On nás neposudzuje. On nás nesúdi. Súdime sa totiž my sami vo svojom svedomí. On nás miluje a drží nám päste, aby sme dnešný deň dali na jednotku, na 100%.

V mene pravdy sa ľudia čím ďalej tým viac nenávidia.
Vo väčšej miere na seba útočíme nielen fyzicky, ale hlavne verbálne. Každým dňom viac a viac. Kruto a neľútostne obhajujeme svoju pravdu a bezohľadne ubližujeme druhým. Naše myšlienky sa zhmotňujú v podobe slov, slová v podobe skutkov.
Slová plynú z našich úst, spod našich rúk na papier či do online sveta. Rozsievajú nevraživosť do sŕdc adresátov. Skutky v podobe útokov potom bolia. Všetko je to však len obraz nás samých. Nie toho druhého vedľa. Veď len to, čo je v mojom srdci, dávam ďalej svetu. Poukazujem na neprávosť a nespravodlivosť? Akou formou? Takou, že blížneho len kritikou bičujem svojou vnútri nahromadenou zlobou a krivdou?
Nezdá sa vám, že sa história zas len opakuje? Mnohé národy, kmene, celé rody a napokon zas len jednotlivci obhajovali svoju pravdu i za cenu smrti svojich protivníkov.
Áno, v prípade boja za svoju pravdu sa z nás nakoniec stávajú protivníci, ba dokonca nepriatelia.
Ale aká je to potom takáto pravda? Vari pravda je tá, ktorá ľudí zabíja alebo minimálne zraňuje fyzicky či duchovne?
Nie. Naša pravda nie je Božou pravdou. Tá Božia je totiž vždy spojená s láskou a konečnou jednotou všetkých v centre s Nebeským Rodičom v pokoji a mieri.

Aj tí najmenší určite počuli o tom, že vírus môže dostať aj počítač. Robím v spoločnosti, kde sa, okrem iného, musíme zaoberať aj týmito vecami, pretože počítačové vírusy môžu znemožniť prácu našich počítačov, ktoré predávame. Taký šikovný vírus vám dnes vie zablokovať dáta.

Ale teraz mi povedzte, aký je môj podiel na tom, že sa dá všetko do poriadku? Ja prídem do roboty, vzdialene sa prihlásim k zákazníkovi, ktorý má problém, nainštalujem tam antivírusový program, ktorý má naša firma kúpený, spustím ho a on sám urobí prácu. Zákazník celý rád, že nemusel zatvoriť prevádzku poďakuje, zaplatí faktúru.

Každý hľadá svoju pravdu. Pravdu, podľa ktorej sa rozhodne žiť. Pravdu, ktorá ho naplní a naštartuje do každého dňa. Väčšinou je to celoživotný proces. No nielen pravda je tá, ktorá nás ženie dopredu. Je to predovšetkým túžba po šťastí.
Len ako to šťastie nájsť? Kde ho hľadať? Ako sa zbaviť všetkého, čo nás ťaží? Nie je toho predsa koľko razy málo. Starosti o existenciu. Vojny, teroristické útoky. Rozkoly v spoločnosti, ba dokonca v samotných rodinách, manželstvách, aj medzi deťmi v školách... Nepokoje, nenávisť, hnev, lakomstvo, pýcha a pády... Tak kam sa podelo to krásne šťastie, o ktorom všetci tak snívajú?
Pravdou je, že vo svete zameranom na egoizmus človeka ho nenájdeme. Nie ako vo Ferdovi Mravcovi a jeho pesničke prenesené na našu tému: Nie JA všetko zvládam, nie JA všetko ovládam...
Nie, egoizmus nie je ten, ktorý nám zabezpečí šťastný život. Nie, ani ten pod rúškom ochrany druhého, darovania svojho času, starostlivosti či majetku svojej rodine či niekomu druhému, ba dokonca ani cudziemu. To je všetko len láska dostávania. Darujem, aby som dostal naspäť – protislužbu, veď neskôr sa mi to v dobrom vráti, obdarovaný mi bude zaviazaný, alebo len pre dobrý pocit z možnosti darovať či pomáhať.
Snažíme sa veci, svoje starosti i bolesti druhých uchopiť do vlastných rúk.
Ale čo ak je cesta ku šťastiu celkom iná?