Otec mi hovorieval: „Každý prichádza na svet so svojím vlastným poslaním. A to treba poznať a naplniť."
Modlievala som sa a často som sa pýtala: „Čo je to moje poslanie? Aké je? Ako ho mám naplniť ja?" Ani vtedy pred rokmi ani teraz v tejto prítomnosti by som nechcela odísť bez jeho naplnenia do duchovného sveta. Nie zo strachu, ale z túžby žiť naplno. Na to ale treba poznanie.
Je odpoveďou teda moja práca? Zamestnanie? Nie. To je len vonkajší svet, ktorý síce preverí moje schopnosti, moje povahové črty, schopnosť reagovať na mnohé situácie, ale zamestnať sa nie je poslanie. Prácu je možné meniť. Kde sme dnes, nemusíme byť zajtra. A vari je práca na poste riaditeľa vyššia ako práca upratovačky? Z pohľadu platu áno, ale z pohľadu charakteru tento rozdiel nemusí znamenať vôbec nič. Jeden i druhý môžu byť úžasnými, obetavými ľuďmi.
Trápiť sa teda tým, čo vykonávame v rámci svetského systému, nie je treba.
Skôr je potrebné zamyslieť sa nad systémom Božím. Aký svet má pre nás pripravený Nebeský Otec? Ako do toho sveta zapadám ja? Práve toto spoznať – to je moje – i tvoje – poslanie. A potom ho už „len" naplniť.

Máš sa rád? Máš sa rada? Tak úprimne – bez akýchkoľvek posudzovaní, porovnávaní, bez komplexov, preceňovania sa či podceňovania.
Niekedy je to ťažké. Mať sa rád. Okolie nám hovorí niečo – chváli nás, alebo haní. Môžeme sa cítiť stratení, nepochopení, nedocenení alebo naopak – preceňovaní s obrovským nákladom zodpovednosti na svojich pleciach, o ktorom si myslíme, že ho už neunesieme. Mnohí v dnešnej dobe tento tlak veľmi pociťujú a preciťujú a nevedia si s ním rady. V extrémnych prípadoch končia s depresiami alebo samovraždami. Končia s obrovskou bolesťou v srdci.
Kde je pomoc?
Boh ako náš Nebeský rodič všetko pripravil pre svoje deti, pre nás, s dokonalou láskou. Stvoril vesmír s nádherne žiariacimi hviezdami a inými nebeskými telesami, ktorých krásu môžeme vnímať predovšetkým v tichu tmy. A tak sa tma stáva našou žiariacou priateľkou.

Vianočné sviatky bývajú nerozlučne spojené s deťmi. Zaiste, sú to práve deti, ktoré z príchodu týchto sviatkov prežívajú najviac nadšenia a radosti. Hovorí sa, že aj prvý adventný veniec zostrojil evanjelický duchovný Johann Henrich Wichern ešte v roku 1839, aby nedočkavým deťom, o ktoré sa staral, postupným zapaľovaním sviečok na veľkom kolese názorne ukazoval, ako sa ich túžobne očakávaný deň sviatkov postupne blíži.
No napriek tomu podstatu prepojenia Vianoc s deťmi treba vidieť v inej skutočnosti – mocný a nekonečný Boh v histórii človeka definitívne prehovoril tak, že svoje slovo zviditeľnil do podoby nepatrného, krehkého a zraniteľného dieťaťa. Aký to paradox pre tých, ktorý význam a zmysel hľadajú v okázalosti, pompéznosti a sláve. A tak tí, ktorí celé veky očakávali znamenie z neba, zostali zoči-voči samotnému prichádzajúcemu Bohu slepí a nevšímaví.

Nehodil by sa vám taký budík, ktorý by zabezpečil vaše duchovné prebudenie? Aby sme takýmto jednoduchým spôsobom dokázali aktivovať niečo, čo v našom vnútri – našom srdci – spôsobí skutočné prebudenie a vzťah k nášmu Nebeskému otcovi? Viete, mnohí, ktorí hovoria o tom, že sa duchovne prebudili a našli cestu k Bohu, častokrát hovoria o tom, že v ich mysli prúdi určitá kontinuita myšlienok, pocitov, rozhovorov samých so sebou o tom, ako majú žiť svoj život. Ako majú žiť vzťah s inými ľuďmi. Na počiatku takýchto myšlienok ale býva hlas Boha, ktorý nám hovorí: Je čas spomaliť, zamyslieť sa nad tým, ako som sa správal. Tento hlas v hlave ešte ale nie je samotným myslením. Myšlienka je všemocná. V Písme sa hovorí, že sme boli stvorení myšlienkou.

Možno sa vám zdá, že sa svet príliš nemení. Že je stále taký istý. Dobrý či zlý, podľa situácií, v ktorých sa najčastejšie nachádzate. Alebo sa mení príliš rýchlo. Novinky vo svete technológií, katastrofy vo svete zapríčinené ľuďmi alebo spôsobené prírodnými zmenami apod.
Ale v podstate je to s nami ako s maličkými deťmi. Deti majú totiž jedinečnú schopnosť napodobňovať svoje vzory. Sú ako zrkadlá. Zrkadlá nášho – rodičovského – správania. Svet je takým naším dieťaťom. My sme jeho rodičmi. Podľa toho, akí sme, taký je obraz sveta, v ktorom žijeme.

„Bol si v Edene, Božej záhrade, pokrývali ťa rozličné drahokamy" (Ezechiel 28,13).
Premonštrátsky kňaz a bývalý novinár Karol Lovaš, známy predovšetkým z „mečiarovského" obdobia, pred časom napísal: „Po Dušičkách príde vytriezvenie. Pestrofarebné chryzantémy zvädnú, niekoľkokilové sviečky vyhasnú, hroby ako z čínskej tržnice zafúka lístie. Zostane iba zlosť. Na Boha. Na cirkev. Na mŕtvych. Kto z nich však stál o tento dušičkový cirkus, ktorý nás opäť raz oberie o stovky eur? Ani Boh. Ani cirkev. Ani mŕtvi nie." Môj niekdajší kolega z katedry žurnalistiky v komentári ďalej pokračuje: „Čo tak aktuálne nepodľahnúť tlaku obchodníkov či porovnávaniu sa so susedmi? A hlúposti, ktorá velí mať chryzantémy ako detské hlavy a sviečky – tiež čo najväčšie."