Možno sa vám zdá, že sa svet príliš nemení. Že je stále taký istý. Dobrý či zlý, podľa situácií, v ktorých sa najčastejšie nachádzate. Alebo sa mení príliš rýchlo. Novinky vo svete technológií, katastrofy vo svete zapríčinené ľuďmi alebo spôsobené prírodnými zmenami apod.
Ale v podstate je to s nami ako s maličkými deťmi. Deti majú totiž jedinečnú schopnosť napodobňovať svoje vzory. Sú ako zrkadlá. Zrkadlá nášho – rodičovského – správania. Svet je takým naším dieťaťom. My sme jeho rodičmi. Podľa toho, akí sme, taký je obraz sveta, v ktorom žijeme.

„Bol si v Edene, Božej záhrade, pokrývali ťa rozličné drahokamy" (Ezechiel 28,13).
Premonštrátsky kňaz a bývalý novinár Karol Lovaš, známy predovšetkým z „mečiarovského" obdobia, pred časom napísal: „Po Dušičkách príde vytriezvenie. Pestrofarebné chryzantémy zvädnú, niekoľkokilové sviečky vyhasnú, hroby ako z čínskej tržnice zafúka lístie. Zostane iba zlosť. Na Boha. Na cirkev. Na mŕtvych. Kto z nich však stál o tento dušičkový cirkus, ktorý nás opäť raz oberie o stovky eur? Ani Boh. Ani cirkev. Ani mŕtvi nie." Môj niekdajší kolega z katedry žurnalistiky v komentári ďalej pokračuje: „Čo tak aktuálne nepodľahnúť tlaku obchodníkov či porovnávaniu sa so susedmi? A hlúposti, ktorá velí mať chryzantémy ako detské hlavy a sviečky – tiež čo najväčšie."

„Na Pána hľaďte a budete žiariť a tvár vám nesčervenie hanbou" (Žalm 34, 6).

V období tzv. pandémie sme boli konfrontovaní s niečím nevídaným a tristným: človek bol nútený chodiť s prekrytím tváre, ktorá je výrazom jeho jedinečnosti a neopakovateľnosti. Z druhej strany, akoby sa nám niekto vysmieval: tieto dni boli sprevádzané novou televíznou nadnárodnou reality-show zábavného priemyslu Zlatá maska. Na údajnom (podľa liberálnych ideológov) civilizačnom vrchole, na vrchole sociálneho blahobytu došlo k takému stavu, že tvár nám na politické pokyny bola zahaľovaná rúškom – maskou. Psychologický tlak maniackeho establishmentu nás nútil hrať role, v ktorých sme sa nepoznávali. Blasfémia zasiahla aj sakrálny priestor: kapucíni v Bratislave prekryli rúškom tvár Ukrižovaného. Starozákonný výrok o „mlátiacom volovi, ktorému nezaviažeš papuľu", zmienený aj samotným apoštolom národov (1Kor 9,9) popreli samotní profesionálni hlásatelia Božieho slova.
V permanentnom širokospektrálnom zmätku a nepokoji šírených v masmediálnom „všehomíre" umný človek pátra po príčine a hlbších súvislostiach tohto stavu. Ako si máme udržať zdravý rozum a vieru? Ako ostať človekom a zachovať si vlastnú tvár?
Filozof Mikuláš Lokbowicz pri príležitosti udelenia čestného doktorátu na Karlovej univerzite pred vyše dvadsiatimi rokmi predniesol tieto slová: „V našom zmätenom čase sme ako vtáci, ktorí bez obtiaže lietajú v noci; vidia horizont, ktorý musia dosiahnuť, ale ťažšie vedia posúdiť krajinu, cez ktorú práve letia. Aby sme však rozpoznali svetlo na obzore, musíme mať určité zásadné presvedčenie; koniec-koncov je to iba náboženská viera, dôvera v bezprostrednú blízkosť tak vzdialeného absolútna, ktorá takéto presvedčenie môže ponúknuť." V Akatiste k Životodarnému Svätému Duchu vyznávame, že sme ako pútnici, ktorí v nočnom zmätku v lese zablúdili a vyčkávajú rannú zornicu, túžime po blahodarných lúčoch Božieho Ducha, aby sme nezahynuli, ale našli cestu večného života. Odpoveď hľadajme v starobylom veľkonočnom chválospeve Exultet: „Tá zornica, ktorá nikdy nezapadá je tvoj Syn Ježiš Kristus." Obráťme k nemu svoju pozornosť.
Prv ako ukážem význam sily Kristovej tváre a načrtnem umenie nazerania na jeho obličaj, je potrebné urobiť exkurz o tom, kto je človek a čo znamená tvár.

Sedím v hluku, v tme,

Svet sa točí okolo svojich starostí.

To, čo vidím, kričí: „Som to najdôležitejšie!“

Dom, auto, moc, peniaze,

Zabezpečiť rodinu, mať dostatok, mať prebytok,

Všetko je málo.

Hodnoty sa strácajú,

láska sa obracia na sebectvo

objímajúce človeka samého, jeho vlastnú rodinu, spoločnosť, jeho vlastný svet.

Do popredia sa stavia pravda človeka.

Na prvých priečkach je láska všeobjímajúca,

Tá, ktorá chráni všetkých bez rozdielu, dobro a či...

Bez rozdielu zraneného a zraňujúceho

Božiu hodnotu, rodinu, svet.

Láska, tá, ktorá chorému na cukrovku vloží do úst sladký zákusok, len aby mi povedal, aký som dobrý a že ho mám rád;

Láska, tá, ktorá pošliape význam rodiny, len aby cítil ten druhý, že ho rešpektujem i za cenu straty čistoty manželstva;

Láska, tá, ktorá zapredá brata a sestru, len aby ma neodsúdili, že nemám rád...

Srdce ľudstva krváca.

Kde je lekár, ktorý ho uzdraví?

Kto podá liek, ktorý ho vzkriesi na duchu?

Kde je hasič, ktorý má moc uhasiť plamene zloby, hnevu, závisti a zla?

To je výrok, vďaka ktorému sa nielenže Ježišovovi podarilo vyhnúť priamej odpovedi na zákernú otázku zo strany farizejov, ale zároveň aj pripomenúť svojim nasledovníkom, že tak, ako majú pociťovať zodpovednosť voči Bohu, majú ju rovnako pociťovať aj vo vzťahu k okolitým ľuďom, komunite a spoločnosti, v ktorej žijú.

Zúčastniť sa volieb je zrejme tiež jedným z dôležitých krokov k napĺňaniu tohto príkazu, pretože tým dávam najavo, že voči tomu, čo sa okolo mňa deje sa nestaviam pasívne a rezignovane, ale beriem svoj diel zodpovednosti pevne do svojich rúk. No na druhej úplne chápem aj tých, ktorí sa volieb zúčastniť nechcú, pretože tí politici, čo hlásajú slušnosť, miernosť a skutočnú toleranciu, sú štatisticky tak bezvýznamní, že nikoho ani nezaujímajú a tak šancu majú len tí najhlučnejší, najukričanejší, tí s najostrejšími lakťami, ktorí sa neváhajú presadiť aj za cenu nerešpektovania ani tých najelementárnejších zásad slušnosti.

V Ružomberku sa nachádza jedna z pobočiek Slovenskej národnej galérie. Je v nej umiestnená expozícia venovaná životu a tvorbe významného slovenského maliara XX. storočia: Ľudovíta Fullu, ktorého dielo bezpochyby presahuje slovenské hranice. Paradoxne, na návštevu tejto galérie som si nenašiel čas v období môjho sedemročného pôsobenia na tamojšej Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity...
Majster za svojho života si dal vybudovať bývanie, ateliér a galériu v štýle funkcionalizmu na náklady štátu, a on Československu venoval prakticky celé svoje dielo. Pri vstupe do galérie ma „ovanuli" tóny práve prebiehajúceho klavírneho koncertu konzervatoristov pochádzajúcich z tohto mesta. Noblesa a radosť Mozartovej hudby symbolicky predznačili, že vstupujeme do pokladnice výtvarného umenia.