Glosa

Najnovšie video

Kto je práve pripojený

Práve tu je 68 návštevníkov a žiadni členovia on-line

Posledné komentáre

Hodnotenie užívateľov:  / 0
StrašnýNajlepší 
Uverejnené: 11. apríl 2024 Napísal: PhDr. PaedDr. Peter Grečo Kategória: Ročník 2024
Prečítané: 150x
Vytlačiť

„Caeleum denique! – Nebo na konci!"
(bojový pokrik templárov)

Kľúčové dielo svetového filozofického dedičstva, pomocou ktorého sa umní ľudia aj u nás snažili pochopiť metafyzickú podstatu totalitných systémov a zaujať voči nim sebaobranný postoj je bezpochyby Pramene a zmysel ruského komunizmu od Nikolaja Berďajeva. Filozof v ňom tiež učí, že len pomocou náboženských symbolov možno ľudové masy ovplyvniť pozitívne. Všetky ostatné, teda politické symboly a mýty, sa javia ako klamné – demagogické. Odôvodňuje to tým, že náboženská symbolika je podstatne hlbšie založená a disponuje ontologickými reálnosťami, čo nie je možné u vratkých politických ideológií.
„Posledný panslavistický farár" vo Vyšnom Slavkove Donát Čarnogurský si osvojil zušľachťujúcu silu náboženských symbolov. Ním spravovaná farnosť vo Vyšnom Slavkove – „v hornatom kraji" nielen geograficky, ale aj duchovne – označená ako „živé múzeum slovenskej a slovanskej identy", prekypuje religióznymi symbolmi, vychádzajúcimi z osobnostných princípov aristokratickej kultúry: pravdy – dobra – krásy.
Všetkým artefaktom dal farár nielen ideu, ale ako zručný remeselník a umelec ich sám, či v spolupráci s inými, vytvoril. Vie, že nestačí len konfrontácia s demagogickými symbolmi, ktoré sprevádzajú túto novú pružno-mäkkú, teda liberálno-progresivistickú totalitu. Voči dekonštrukčným princípom, ktoré ovládajú masy silou počítačovej virtuálnej reality a masmediálnej moci, predkladá reálne konštruktívne symboly života, medzi ktorými dominuje zmenšená replika biblickej Noemovej archy.


Obyvatelia i návštevníci Vyšného Slavkova boli na farskom dvore počas uplynulých troch rokov svedkami tvorby tohto podivného a najväčšieho diela. Ide o jediný exemplár svojho druhu. Výrazný slovenský štátny znak na priečelí lode vyjadruje nádej, že Slovensko po obnovení cyrilo-metodskej misie má šancu plniť poslanie priesečníka hodnôt západorírmskej a východorímskej kultúry. Donát Čarnogurský postavil Archu II ako symbol viery. Vyjadril zámer, že má byť znamením Božej moci, posilou zhora, aby sme neprepadli tlaku tohto sveta, nepoddali sa vzrastajúcemu zúfalstvu a úzkosti. Temné sily, ktoré vyčíňali v časoch Božieho navštívenia v potope ľudstva, rovnako paralyzujú – doháňajú ľudí až k totálnej ničote.

Paralely étosu v Noemovej dobe a dnes

Príbeh patriarchu Noema je všeobecne známy, opisuje ho kniha Genezis (6. – 10. kap.), spomínajú ho viaceré biblické spisy a samotný Boží Syn ho používa ako varovanie pred božím trestom za zotrvávanie v tvrdošijnej nekajúcnosti a v svetáckom moduse vivendi (napr. Mt 24, 37). Potopa sveta bola reálna, a keďže sme ortodoxní katolíci, v intenciách legitímnej cirkevnej tradície Východu a Západu, odmietame pri výklade Biblie skepsu historicko-kritickej exegézy ako prežitok modernistickej éry. Táto metóda samoľúbo a arogantne popiera okrem iného aj historické reálie Noemovho príbehu.
Stigmatizovaná nemecká mystička Anna Katarína Emmerichová v rodiacom sa modernom veku opisuje videnie týchto udalostí: „V tej dobe bol na zemi hrozný zmätok. Ľudia činili všemožné neresti, dokonca aj tie najneprirodzenejšie. Každý bral a lúpil, čo sa mu zachcelo, taktiež si navzájom ničili domy a polia a unášali ženy a panny. Čím viacej sa Noemovi súčasníci rozmnožovali, tým boli skazenejší a horší a okrádali a trápili aj jeho. Ľudia pri týchto najstrašnejších mravoch neboli ako drsní a divokí ľudia, ale naopak to všetko robili z čírej neresti, pretože žili celkom pohodlne a všetko mali dobre usporiadané. Venovali sa najhanebnejším poverám, každý si vytvoril svojho bôžika z toho, čo sa mu k tomu účelu najviac hodilo. Snažili sa diabolským umením zviesť i Noemove deti" (Tajomstvá Starého zákona).
Vychádzajúc zo slov samého Krista, že „ako bolo za dní Noema, tak bude aj za dní Syna človeka" (Lk 17,26), toto videnie aplikujeme aj na opis súčasných pomerov. Ľudská prirodzenosť je tá istá počas rôznych dejinných období, nemení sa. Menia sa len životné podmienky a pribúdajú vedecko-technické vynálezy, ktoré sa obracajú v hojnej miere proti jej tvorcovi. Dokazuje to ničivá sila zbraní, početné závislosti na rôznych „výdobytkoch" elektroniky, strata súkromia a intimity. Dokonca medicína a farmácia slúžia malthusiánskej politike. Civilizačné zisky sa stali civilizačnými stratami. Do sebaklamu nás dostáva etablovaná evolucionistická a progresivistická ideológia, že sme vyspelejšími, lepšími ako naši predkovia a to, čo sa stalo im, nám nehrozí. Opak je pravdou, totiž človek od rajského pádu je disponovaný ku konaniu zla. Odlišnosti sú v jeho realizácii počas priebehu dejín – v jeho kvalite a kvantite. Nepochybne, egoizmus založený na pýche, teda vzbure voči Stvoriteľovi, je prítomný vždy, ale špecifikum tejto doby je egoizmus obohatený o nepríčetnosť – strata zdravého úsudku vo všetkých činnostiach. Civilizačné zisky sa stali civilizačnými stratami. Davová halucinácia vyvolaná masmédiami, ktoré slúžia istým záujmovým mocenským skupinám, likviduje posledné zvyšky normálnosti. Azda prestaneme športovať, pretože športom sa zadýchame a vydychuje viacej oxidu uhličitého? Prestaneme sa rozmnožovať a budeme jesť umelú stravu, aby sme netvorili uhlíkovú stopu? Pre aké budúce pokolenia budeme chrániť planétu, veď vládnuca sodomská ideológia je postupne na celom Západe pod ochranou zákona?! Strach z politickej korektnosti spôsobuje umenšovanie zdravého rozumu a naopak hypnózou masmédií dvíha sa konformita súhlasu s absurditami.
Nikolaj Berďajev poukazuje v celej svojej tvorbe, že človek novoveku namiesto toho, aby sa poklonil Bohu Otcovi, klania sa dielam svojich rúk – pod vplyvom svojich úspechov vo vede, uveril vo svoju veľkosť a prehlásil sa za boha. Technický pokrok a tzv. vedecký svetonázor je „oltárom", na ktorom sa človek klania sebe samému. „Ľudia sa zdokonaľujú, aby sa stali bohmi, pretože niet iných bohov, okrem ľudí", pregnantne mu sekunduje srbský mních Justín Popovič (Človek, Bohočlovek a Cirkev). Táto nemá modla však nevyriešila základnú ľudskú otázku: zmyslu života a utrpenia. Na jednej strane v samoľúbosti pýchy a na druhej strane z vnútornej prázdnoty, teda nihilizmom konšternovaný človek je v neustálej rozorvanosti. Nepokoj ho ženie od jedného drsného citového zážitku k druhému, neraz až do nepríčetnosti, predpovedal filozof Vladimír Solovjov. Okázalá spotreba, maximalizácia slasti, preteky dnešných poddaných v napodobovaní luxusu pánov, degradovali v nás Boží obraz neraz na ideál zvierat.
K rovnakým rezultátom ako filozofi presonalizmu sa dopravovali aj iní prezieraví duchovia. Julius Evola vo svojom opus magnum: Vzbura proti modernému svetu a René Gueón v knihe Vláda kvantita a znamenie doby hodnotia modernú západnú civilizáciu a pokus o westernizáciu sveta ako anomáliu, či dokonca ohavnosť. Hovoria o úpadku, a nie o pokroku – o involúcii, a nie o evolúcii. Ironizujú naivnú predstavu, že človek svojou mocou všetko vyrieši. Za príčinu involúcie považujú primitívny materializmus: popretie transcendentného princípu a prístup k životu prostredníctvom hrubej materiálnej sily a ľudskej aktivity bez mravných limitov, ďalej redukciu kvality na kvantitu, to všetko počnúc omylmi filozofie R. Descarta, ktorý začal cestu zvecnenia matérie. Na konci tejto epochy nastalo, ako vidíme, aj zvecnenie človeka. Je to zostup od zlatého veku do sekulárnej moderny, ontologické znehodnotenie sveta. Justín Popovič tiež súdi, že človek tejto epochy zápolil s matériou, ale nedokázal ju poľudštiť, pretože je spútaný hmotou, ktorá ho redukuje na jej úroveň. Z toho je zrejmé, že náprava je nemožná prostrediami tej istej materialistickej ideológie akokoľvek zaobalených do vznešených staronových hesiel „zodpovednosti za planétu" a „svetlých eko" zajtrajškov. Berďajevovsky vyjadrené, že sa hubí „starý Adam", v mene „nového Adama", ale vždy je to len ten starý človek prestrojený za nového. Prítomnosť je obetovaná pre imaginárnu budúcnosť.
Moderný človek sa podľa Gueóna správa ako satan – ktorý je „opicou božou" – napodobňuje Boha, ale nemá na to. „Oddelený od Boha dožaduje pre seba všetkého, akoby mu všetko právom patrilo ako Božiemu dedičovi" (J. Maritain: Kresťanský humanizmus). Berďajev rezultuje „Politika, ekonomika, veda, technika, národnosť atď. nechcú poznať nijaký mravný zákon, nijaký duchovný princíp, ktorý by presahoval ich sféru. Machiavelizmus v politike, kapitalizmus v ekonomike, scientizmus vo vede, nacionalizmus v živote národov, neobmedzená moc techniky nad človekom – to všetko je výplodom týchto autonómií. [...] Človek sa čoraz viac stával otrokom autonómnych sfér, ktoré nie sú podriadené ľudskému duchu (Ríša ducha a ríša cisárova). Súhrne hovoríme o rozpade vnútorného života človeka a disociácii vzťahov a inštitúcii.
K nevôli skeptikov vnímame evidentnú synchrónnosť medzi tristnými analýzami filozofov – tých, ktorí neprepadli úpadkovej mysli novoveku a obsahmi súkromných zjavení katolíckej proveniencie. Rovnako vidíme obdivuhodný súlad medzi posolstvami samotnej Emmerichovej a ostatnými vizionármi. V posolstve blahoslavenej Elene Aiellovej sa napríklad uvádza, že ľudstvo sa vzdialilo od Boha a oklamané pozemskými statkami zabudlo na nebo a prepadlo bezhraničnej skazenosti, ktorá nie je porovnateľná ani s dobou pred potopou. Ak je pravdivé toto zistenie, tak bojme sa, aby sme nepremeškali čas záchrany života (porov. Hebr 4,1), ak nie, v tomto prípade jedzme a pime, lebo zajtra zomrieme (porov. Iz 22,13).
Étos v cirkevnom živote na spôsob potopy

Zrútenie vnútorného života a depersonalizácia postupne zasiahli celé západné kresťanstvo, najprv v tých krajinách a ich kolóniách, kde zvíťazila reformácia (anglosaský geopolitický priestor). Historické korene tohto procesu hľadajme preto v reformácii, ktorú Berďajev správne označil za prvú veľkú revolúciu (napr. knihe Zmysel dejín). Totiž všetci reformátori nezvládli problematiku slobody a milosti a nezvládli ani učenie o predestinácii – predurčení človeka, na čo znamenite poukázali francúzski filozofi J. Maritain (napr. Traja reformátori) a E. Mounier (Miesto človeka). Hrubo povedané: človek, ktorý je Bohom predurčený na zatratenie, či spasenie, keďže o tom nemá istotu, môže robiť zlo, a napriek tomu bude spasený alebo činiť dobro, a napriek tomu bude zatratený. Nepochopili pomer medzi zjavenou náukou o ospravedlnení z viery, ktorú teologicky formuloval sv. Pavol a skutkami prameniacimi z viery, ktorú formuloval sv. apoštol Jakub. Radomír Malý, na príklade náuky Jána Kalvína, pregnantne poukazuje na tragické princípy tejto náuky: „Kalvín dal ľudom tento svet ako výhradné pôsobisko. To preto, že človek vraj nemôže pre spásu vykonať nič alebo len celkom málo, všetko koná v ňom a namiesto neho Boh. Týmto ho 1.) naplnil horúčkovitou prácou i honbou za ziskom, pripravil pôdu kapitalizmu; 2.) vychovával z ľudí pokrytcov: puritánsky duch a výlučne pozemské ciele!" (Apologetická abeceda Katolíckej cirkvi). Krajiny s protestantskou väčšinou prepadli ateizmu a kultu materialistického blahobytu. Nemravnosť dosahujúca aj skutky proti prírode neostala len v tzv. sekulárnom svete, ale osvojili si ju veľmi rýchlo všetky protestantské zbory.
Katolícke a pravoslávne učenie malo vždy stanovené princípy vo vzťahu k svetským skutočnostiam, teda, „tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce" (Hebr 13,14). Cirkev na zemi sa približuje k nebeskému Jeruzalemu – našej vlasti (Hebr 12,22), „lebo v tomto (príbytku, svete, tele, pozn. autora) vzdycháme a túžime obliecť si naň svoj nebeský príbytok" (2 Kor 5,2). Ortodoxia oboch „hemisfér kresťanstva" má jasno od samého začiatku, kto pracuje pre Krista a jeho kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta a kto nie. Oproti Jeho kráľovstvu predsa nestojí nejaké neutrálne kráľovstvo. V Liste Rimanom od sv. Ignáca Antijochijského napísaného pred jeho umučením – predhodením divej zveri, čítame: „Nič mi nepomôžu svetské radosti ani kráľovstvá tohto sveta. Knieža tohto sveta ma chce uchvátiť a zničiť moju túžbu po Bohu. Nech mu teda nepomáha nik z vás, čo ste tu. Radšej pomáhajte mne, čiže Bohu. Nehovorte o Ježišovi Kristovi, kým dychtíte po svete." Aj v ére po prenasledovaní mala Cirkev v postoji k svetu jasno. Napríklad sv. Augustín na sviatok sv. Vincenta mentoruje: „Svet stavia proti Kristovým vojakom dvojaké šíky. Láka, aby oklamal, hrozí, aby zlomil. Nech nás neovládne vlastná požívačnosť, nech nás nezastraší cudzia surovosť – a svet je premožený. Pri oboch útokoch prichádza na pomoc Kristus a kresťana nemožno poraziť" (Kázanie 276).
Z týchto dôvodov môžeme katolicizmus označiť za – neraz zosmiešňovanú metaforu – na zemi opevneného, stráženého mesta (Iz 26,1). Jeho obyvatelia mali vieru vo svoju organizáciu, disciplínu a lojalitu k svojím vodcom – pastierom, aj pri zlyhaniach ľudského prvku. Preto napr. blahoslavený pápež Pius IX. – skutočný mučeník slobodomurárskeho liberalizmu – k nevôli sveta a jeho vnútrocirkevných agentov v roku 1864 prezieravo vydal Syllabus errorum (ako prílohu encykliky Quanta cura), v ktorom o. i. odsudzuje liberalizmus, marxizmus, materializmus, absolútny racionalizmus, naturalizmus a panteizmus, rovnosť vyznaní, nadvládu štátu nad Cirkvou a i. V poslednom 80. bode odsudzuje tézu, že „pápež sa môže a má zmieriť a dohodnúť s pokrokom, slobodomyseľnosťou a modernou civilizáciou". Posúdenie Syllabu ako „vyhlásenie všeobecnej vojny moderne" od progresivistu Hansa Künga (Malé dejiny cirkvi) po skúsenosti vlády rozumu jakobínskej diktatúry, parížskej komúny, boľševického a nacionalistického socializmu, rozkladného liberalizmu, divokého kapitalizmu a ďalších démonov svojvôle – človekobožstva je perfídnosť a trápnosť. Sú to typické vlastností dvojdimenzionálnej, povrchnej mysle.
Nielen duchovný človek, ale aj poctivý intelektuál vie, že Cirkev nikdy nemôže byť tzv. otvorenou spoločnosťou, žiadnou „sorošovsky" poňatou „open society". Nie je v moci skutočnej Cirkvi zmiešať cnosť a neresť, dobro a ohavnosť. Z tohto dôvodu pokus o implementáciu sekulárneho pojmu tolerancia do jej náuky je chiméra. Katolicizmus odolával, k nevôli protivníka, až do II. vatikánskeho koncilu (1962 – 65), ktorý mu sofistikovane pod rúškom „pokoja mesačného svitu" otvoril svoje brány. Vývoj po ňom je obdobný ako v reformácii, knieža tohto sveta vyhodené von (Jn 12,31) sa infiltrovalo do cirkevných štruktúr a pácha doteraz nielen štrukturálny, ale aj systémový rozklad. Apropo, kde nastala chyba, že po koncile, namiesto obnovy, nastal skutočný rozvrat: masový odpad od viery? Naopak, komunity, ktoré odmietli koncil (napr. lefébristi) sa dlhodobo, napriek ostrakizovaniu, tešia nárastu kňazských a rehoľných povolaní po celom svete.
Situácia rozvratu sa vypuklo prejavila za „bezmocného" pápeža Benedikta XVI., ktorý sťaby za jazdy, sa pokúšal zaradiť spiatočku a vyústilo to k jeho abdikácii. Napĺňajú sa známe videnia Kataríny Emmerichovej: „Videla som falošnú cirkev. Do Ríma prichádzali bludári najrôznejšieho typu. Miestny klérus bol vlažný, videla som veľkú temnotu. Zdalo sa, že klam sa šíri na všetky strany. Celé katolícke skupiny boli utláčané, vyháňané, zbavené slobody, všade veľké utrpenie, vojny a prelievanie krvi. Divoká a nevzdelaná spodina páchala násilie. Ale to všetko netrvalo dlho." Pokračuje: „Videla som cudziu cirkev, ktorá bola vybudovaná proti všetkým pravidlám. Neboli tu anjeli, aby bdeli nad jej výstavbou. V tejto cirkvi nebolo nič, čo by prichádzalo zhora. Bolo tu len rozdelenie a chaos. Išlo zrejme o cirkev ľudského pôvodu, podľa poslednej módy, podobne ako nová nepravoverná cirkev v Ríme, ktorá sa zdala tej cirkvi podobná. V cudzej cirkvi bolo všetko vykonávané mechanicky. Všetko bolo podľa ľudského rozumu. Videla som najrôznejšie osoby, veci, náuky a názory. Bolo v tom niečo pyšné, domýšľavé a násilné a zdá sa, že budovatelia boli veľmi úspešní. Nevidela som ani jedného anjela alebo svätca, ktorý by im pomáhal."
S týmto obrazom korešponduje novšie posolstvo Bohorodičky rehoľnej sestre Agnes Katsuko Sasagawovej v roku 1973: „Diablovo dielo prenikne dokonca do Cirkvi takým spôsobom, že sa kardináli postavia proti kardinálom, biskupi proti biskupom. Kňazi, ktorí ma uctievajú, budú predmetom pohŕdania a iní kňazi im budú klásť prekážky. Chrámy a oltáre budú plienené. Cirkev sa naplní tými, ktorí prijímajú kompromisy a diabol zvedie mnoho kňazov a zasvätených duší, aby opustili službu Pána." Pokračuje: „Keď sa ľudia nebudú kajať a nepolepšia sa, Otec dá dopadnúť strašný trest na celé ľudstvo. Bude to väčší trest ako potopa, taký, akého nikdy nebolo."
Neunikne našej pozornosti súvzťažnosť týchto proroctiev so strohým výrokom emeritného prefekta Kongregácie pre náuku viery kardinála G. Müllera, ktorý povedal na margo toľko skloňovanej tzv. Synody o synodalite, že tu ide o „nepriateľské prevzatie cirkvi". Iní pravoverní preláti vnímajú synodu ako prípravu božieho ľudu na legalizáciu protiprirodzenej sexuality. Ak biskupi – strážcovia viery a bojovníci proti hriechu – ako ich nazval mučeník sv. Tomáš Becket, dnes svojvoľne presadzujú zrušenie prirodzeného Božieho poriadku a väčšina kléru sa tomu poddá z vlažnosti alebo strachu o živobytie, videnia omilostených duší v modernej ére nás musia privádzať k úzkosti a triaške (Žalm 55,6) a roztraseným kolenám (Naum 2,11). Ukazuje sa totiž, že nový svetový poriadok antikristovských síl po Veľkom resete (za ktorý možno považovať tzv. covid pandémiu) sa prekrýva s paradigmatickými zmenami v katolicizme. Predsa vieme, že vyše storočné hnutie Nový vek (New Age) ako posledné štádium slobodomurárstva, chce nastoliť akési univerzálne neosobné panteistické náboženstvo ľudského bratstva. Ak sa vplyvná skupina vedenia Cirkvi trúfalo pokúša rušiť Božie prikázania a nahrádza ich nielen ľudskými (Mk 7,9), ale ľudskej prirodzenosti odpornými, nie je taký katolicizmus ďalším zradným „izmom" na roztápajúcej sa kryhe euroatlantickej civilizácie? Keď sa toto deje so zeleným stromom, ktorý podtínajú, čo potom bude so svetom – suchým stromom?
Aká je podobnosť Noema s terajšou situáciou nepriateľského prevzatia Cirkvi? Historický Noe staval svoju archu niekoľko rokov. Hoci množstvo námezdných robotníkov dobre platil vo forme dobytka, znášal nielen ich dešpekt, ale aj širokého obyvateľstva: „Títo ľudia ho zneucťovali a posmievali sa mu najrôznejším spôsobom a nazývali ho bláznom", uvádza Anna Katarína Emmerichová. Bol obklopený tými, ktorí žijú „ako žijú pohania, v márnosti svojho zmýšľania" (Ef 4,17), ktorých nezriadené vášne vydali na záhubu. Stal sa prvým veriacim, na ktorého môžeme vzťahovať slová apoštola Pavla, že tí, čo sa usilujú žiť spravodlivo, stihne ich posmech, ostrakizácia, utrpenie (2Tim 3, 12).
Posmech nepochádza len od neveriacich, pohanov a nie je vecou iba historických prenasledovaní kresťanov. Z Júdovho listu vyplýva, že v posledných časoch, z vlastných radov vzídu posmievači, tí, ktorí podľa Pavla neznesú zdravé učenie. Na Noemovej skúsenosti v rôznej miere sme sa naposledy podieľali počas pandemickej doby, na ktorú sa podivne rýchlo zabudlo: selekcia a segregácia ľudí v samotnej cirkvi. Nezaočkovaní veriaci na bohoslužby nemali prístup. Boli verbálne potupovaní pred bránami kostolov „covid vrátnikmi" s vedomím svojich cirkevných predstavených. Každá brána chrámu má stovky trpkých príbehov – tých, ktorí trpeli pre spravodlivosť.
Spravodlivý Noe (Ez14,14.20; Sir 44,17) je predobrazom malej hŕstky skupiny ľudí, ktorí chápu toto dehumanzičné dianie a sú predurčení ako „zárodok" nového budúceho cyklu života. Nastáva očista, delenie plevu od pšenice, ktorá sa nedeje bez vedomia Prozreteľnosti. Každé pravé učeníctvo Majstra počíta s mučeníctvom. Berďajev v závere svojho posledného diela O otroctve a slobode človeka pripomína na základe vlastnej vyznávačskej skúsenosti, že náš zápas bude tvrdý, spojený s obeťami a utrpením. Inej cesty však niet, pretože Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť nemožno dosiahnuť iba reflexiou či meditáciou. Sme prichystaní na nekrvavé mučeníctvo? Myslím, že kresťanstvo pohodlia kaviarenských diskusií s otvoreným koncom sa po vydaní deklarácie Fiducia Supplicans končí. Tomuto dekadentnému Západu dáva „posledné zbohom" kardinál Fridolin A. Besungu z Konga: „Prajeme im príjemný zánik!" (rozhovor pre portál La Croix, in Christianitas.sk). Nech je situácia akákoľvek ľudsky zúfalá, držíme sa povzbudenia sv. pápeža Klementa Rímskeho (ktorého ostatky na Chersone našli sv. Solúnski bratia): „Prejdime všetky epochy sveta a zistíme, že Pán v každom pokolení „dával príležitosť na pokánie" všetkým, čo sa chceli k nemu obrátiť. Noe bol hlásateľom pokánia a tí, čo ho počúvli, sa zachránili" (List Korinťanom 7.kap.).

Vonkajšok Archy II – človek ako Božia stavba

Od étosu noemovského sveta a Cirkvi pristúpime k samotnej matérii zmenšenej repliky Noemovej archy vo Vyšnom Slavkove. Má dĺžku cca 7 m, šírku 2 m a výšku 4 m. Jej proporcie sú podobné tým, ktoré poznáme z viacerých diel výtvarného umenia či biblických filmov. Historická archa klasického filmu Biblia (1966) sa najviac podobá tej vo Vyšnom Slavkove. Do vnútra výklopný vstupný otvor filmovej kulisy ovládaný mechanizmom kladkostroja s protizávažím, na ktorý sa kamera zamerala, je typovo rovnaký s tým na Arche II. Prekvapí nás technická identita oboch vstupov lodí napriek tomu, že Donát Čarnogurský o tomto filme nevedel. Zhotovenie takých atypických dverí so sofistikovaným mechanizmom ovládania dalo zabrať aj zručnému farárovi, ktorý neľahko hľadal majstra.
Kniha Genezis (7,16) spomína zdanlivý detail, že dvere do Noemovej archy zvonku uzavrel sám Stvoriteľ. Naznačuje sa tým význam symbolu dverí, čo vyjadril napríklad prorok Izaiáš (26,20): „Choď, ľud môj, vstúp do svojich izieb a zapri dvere za sebou, schovaj sa trocha, nakrátko, kým neprejde hnev". Eschatologicky to vyznie ešte zreteľnejšie: „Keď hospodár vstane a zatvorí dvere a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: "Pane, otvor nám!" A on vám povie: "Ja neviem, odkiaľ ste!""(Lk 13,25). Kristus je skutočný Pán nad dverami do plnohodnotného života tu, aj v nebeskej sláve (Zjv 3,20) a túži po mystickom zjednotení s omilostenou dušou, ako predznačila Pieseň Piesní, a v liturgii Eucharistie vyjadrujú obetné dary. Preto v byzantskej liturgii trojaké dvere v rámci ikonostasu majú zásadný význam. Naopak, liturgická reforma u latiníkov po II. vatikánskom koncile sa vzdala symboliky dverí zrušením oltárnej mriežky – zábradlia oddeľujúcej bohoslužobný priestor, čo tiež pomohlo k profanácii liturgie i „zdemokratizovaniu" božieho ľudu.
V byzantskej liturgii poznáme zvolanie: „Dvere, dvere, premúdrosť, vnímajme!", ktorým diakon vyzve veriacich k vyznaniu viery. V prvotnej Cirkvi sa v tomto okamihu zatvárali chrámové dvere, aby tí, ktorí neboli pokrstení, alebo boli pre ťažké hriechy dočasne vylúčení zo spoločenstva, nemali účasť na týchto tajomstvách viery a Eucharistie. Prvotní kresťania ich strážili aj za cenu života, a predsa sa dostali do podozrenia pohanských Rimanov, že prijímaním Tela a Krvi Krista činia rituálny kanibalizmus.
My dnes konáme bohoslužby na štadiónoch, v halách a zásadne pred televíznymi kamerami ako čosi samozrejmé. Sprofanovaním sviatostí, ktoré sú skutočnými tajomstvami – tajinami, pomocou masmédií, sa však tvárime, že evanjelizujeme celý svet, či ponúkame náboženské vyžitie chorým a pohodlným z pohodlia gauča. Opak je však pravdou! „Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a neroztrhali vás" (Mt 7,6). Zaiste, všetko sa dá odôvodniť, hlavné je mať prsty na pulze doby, ísť s dobou. Nie je toto pokoncilové pozérstvo pred kamerami pravým klerikalizmom a triumfalizmom, potemkinovskou fasádou obielených hrobov? Ľud tak nevie, po čom chodí (Lk 11,44). Je zrejmé, že po skončení tohto veku luzokracie a mediokracie sa očistená Cirkev vráti k svojej prvotnej praxi.
Archa vo Vyšnom Slavkove je dokonca umiestnená na vode, hoci len nad potokom, ktorý odvádza vodu z neďalekého dôležitého zdroja pitnej vody. Symboly živlu vody a záchrannej lode, plávajúcej na rozbúrených vodách tohto sveta do nebeského prístavu – našej opravdivej vlasti – takých dôležitých pre kresťanskú náuku a život veriaceho sú zreteľne naznačené. Rovnobežne s Archou je umiestnený mostík, z ktorého – tak ako v tej skutočnej, máme z oboch strán do nej prístup. Vstupuje sa do nej cez zmienený sofistikovaný otvor v hlbokom predklone, ba na kolenách, čo rovnako ako vo vchode do Baziliky Narodenia Pána v Betleheme má naznačiť, aby sa človek pokoril pred Bohom a tajomstvom Vtelenia Božieho Syna.
Dômyselná rebrová drevená konštrukcia Archy II zaujme svojím dvojitým oplášťovaním. Vonkajší obal pôsobí sparťansky a zároveň vznešene jednoducho, pretože ho tvoria nahrubo opracované dosky z farského lesa. Ani jedna z nich nie je rovnaká. S každou sa majstri starostlivo „vyhrali", aby zapadla na svoje miesto a sedela v celkovej štruktúre lode. Naznačuje sa tým originalita každého človeka. Každého z nás Stvoriteľ volá po mene a poznal nás ešte predtým, než sme boli utvorení v lone našej matky (Jer 1,5; Žalm 139). Každý veriaci, naštiepený do Krista, tvorí Cirkev – Kristovo tajomné telo a je chrám Svätého Ducha. Prirodzený život nám dali rodičia, ale nadprirodzený život sme dostali krstom v Cirkvi. Slová apoštola Pavla: „Vy ste Božia stavba" (1Kor 3,9), rozvinula tradícia, napríklad v spise Pastier od Hermasa do znamenitej katechézy. Trpezlivé opracovanie dosák, podobne ako kameňov na stavbu chrámu, naznačuje, ako čítame aj v spisoch populárneho svätca 20. storočia pátra Pia z Pietrelciny, jemnocit a trpezlivú láskavosť Božej pedagogiky s každou veriacou dušou, ktorú vedie k spáse.
Aký to podstatný rozdiel medzi ekleziológiou cirkvi a liberálnou sociológiou, kde každý jedinec je len izolovaný atóm sledujúci svoje záujmy a neschopný tvoriť väzbu s iným. Umný človek predsa neverí zastaraným liberálnym poučkám, že sledovaním svojho vlastného prospechu sa dosahuje spoločenský prospech. Atomizácia neskoroliberálnej spoločnosti dosiahla taký stupeň, ktorý z človeka najprv učinil individualitu, tak indivíduum bez tváre. Potom mu nasadili skutočnú masku a nakoniec z neho kreujú amorfnú bytosť napojenú na systém centrálneho ovládania. Kým humanizmus kresťanského Východu spôsobil vývoj od gréckeho pojmu maska k osobe – od „prosopón" k „hypostasis", ateistický humanizmus ide presne opačne – involučne: postupuje od osoby k maske. Súčasný stav ukazuje, že sme degradovali až do stavu transhumanity. Jediná „sloboda" je možnosť výberu pohlavia zo širokospektrálnej ponuky. Západná myseľ totiž skrze franskú „teológiu" mala od samého začiatku hrubé nedostatky aj v antropológii. Najprv ako prejav mocenskej supremácie voči Východu zdeformovala učenie o vnútornom živote Božích osôb sv. Trojice, potom postupne tandemom reformácia – racionalizmus, Bohočlovečenstvo premenili na človekobožstvo a na konci totálne depersonalizovali človeka. Dnes už neodškriepiteľný fakt. Preto germánska verzia „kresťanstva" nemá problém sobášiť prevádzkovateľov sodomskej ohavnosti. Latiníci, aj s pápežstvom, padli najneskôr od 9. storočia do vazalstva germánskej mentality (J. Romanidis: Rimania, Frankovia, feudalizmus a náuka), a kedy sa z nej oslobodia? Zvecnenie človeka, o ktorom prezieravo písali personalistickí filozofi už po prvej svetovej vojne, dnes dosiahlo také parametre, že z človeka sa stáva biorobot a z robota človek.
Bez pomoci kresťanského Východu – návratu k teologickej empírii patristiky nie sme schopní obnovy náuky o človeku – osobe. Vedzme, že tu nejde len o výmysel ruských literátov, čítaných aj na Západe.

Od úderov srdca k Noemovej morzeovke

Podľa sýrskeho apokryfu Jaskyňa pokladov (5./6. stor.) sa Noemovi pri stavbe archy zvýšila jedna doska – tá posledná. Na Boží príkaz z nej zhotovil jednoduchý signálny nástroj, pomocou ktorého pozýval zvieratá na palubu plavidla. Urobil tak prvú biodiverzitu, lež podľa Božej vôle. Údery dreveným kladivkom na rezonančnú latku mali byť predzvesťou mutationis rerum – zmeny poriadku vecí. Spomínaný apokryf obsahuje aj zmienku, že Hospodin nariadil Noemovi trikrát denne klopať na drevené polienko a zvolávať tak robotníkov na stavbu korábu. Drevená „morzeovka" varovala pred potopou, a keď ľudia mlčali, drevo im spievalo žalospev o ich hriechoch. Podobný príbeh rozprával istý učený pravoslávny kňaz katolíckemu biskupovi Marcusovi Bandinusovi v dnešnom Rumunsku v polovici 17. storočia. Diabol túžil Noemovi prekaziť prácu na arche, preto vzal na seba podobu drevokazného hmyzu. Patriarcha však vzýval Ducha Svätého a ten mu vnukol myšlienku, že démona porazí tajomnou hrou na jednu z dosák budúceho plavidla. Tak sa aj stalo. Len čo Noe spustil drevenú kantilénu, poškodené trámy korábu sa zázračne spojili. Podľa ľudových predstáv bola Noemova „zázračná doska" predobrazom nosného brvna z Kristovho kríža.
Z tejto zvyšnej Noemovej dosky odvodzuje svoj pôvod jednoduchý liturgický hudobný nástroj klepadlo (grécky semantron, latinsky crepitaculum). Ide o tvarovanú rezonančnú dosku dlhú 2 až 3 m a širokú cca 20 cm. Je symptomatické, že spomínané dosky vonkajšieho plášťa tejto Archy II vo Vyšnom Slavkove svojím atypickým tvarom pripomínajú tieto klepadlá.
Iohannes Moschus – grécky mních z 5. storočia, píše, že klerici pravidelne „bili na drevo". Jeho svedectvo patrí k najstarším referujúcim o existencii rituálneho klepadla vo východnom monastickom prostredí. Historička a muzikologička Lucia Laudoniu (Archa aj zbraň. Príbeh byzantského hudobného nástroja) uvádza, že mnísi na dosku udierajú, jedným alebo dvoma kladivami, aby „údery klopačky rozrezávali ustavične plynúci čas na chvíle zasvätené Všemohúcemu. Sú akýmsi nožom temporálnej delimitácie, prostredníctvom ktorého mnísi porciujú a počítajú čas vyhradený na modlitbu ofícia". Cirkevné klepadlá spolu so zvonmi sú unikátnym médiom transformujúcim pozemský časopriestor na posvätný. Spolu s imaginárnymi nebeskými hodinami odbíjajú ďalšie dejstvo apokalypsy. „Vox mea, vox vitae, voco vos ad sacra venite" – hlas môj, života hlas, k posvätným obradom volám vás."
Východokresťanské klepadlo sa vyvinulo zo skutočného klopania – zo signálu, ktorým si dávali prví kresťania na dvere svojich domov, aby sa vzájomne varovali pred nebezpečenstvom. Podľa ústnej tradície aj Bohorodička uspávala svojho Syna hrou na jednoduché klepadlo. V čase ratifikácie krátkej Florentskej únie (od 1439 do 1453) medzi Konštantínopolom a Rímom bolo v Konštantinopole päťkrát viac liturgických klepadiel než zvonov. Chceli ukázať, že Nový Rím je v kontinuite s najstaršou skúsenosťou Cirkvi. Údery na klepadlo pozývajú kresťanskú dušu rozjímať nad ranami kladív, ktoré pribili telo Spasiteľa na drevo životodarného kríža – ad lignum vitae. Na Balkáne je tento nástroj rozšírený dodnes. V čase tureckej nadvlády, keď bolo zakázané zvoniť a mnohé zvony boli rekvirované na delá, ich nahradili práve klepadlá. Aj v latinskej tradícii máme fragmenty z tejto starej tradície cirkvi – počas Veľkonočného trojdenia sa vo viacerých chrámoch používajú klepadlá. Nezabúdajme, že klopačky v našich banských mestách (funkčná je napríklad v Banskej Štiavnici), mali dôležitú signálnu úlohu rovnako ako v samotnej Byzancii: varovanie pred nepriateľom či prírodnými pohromami.
V týchto intenciách vnímajme dosky trupu Archy II, ktoré sú sťaby dobre zladeným orchestrom zloženým z mnohých klepadiel. Tie pripomínajú drevo kríža a ukrižovanie Spasiteľa. Sv. Teodor Studita potvrdzuje oprávnenosť tejto symboliky: „Už predobrazy tohto stromu (kríža, pozn. autora) od počiatku sveta naznačovali a poukazovali na veci neobyčajne obdivuhodné. Pozri sa každý, kto túžiš po poznaní: Či neunikol Noe so synmi a ich manželkami a všetkými druhmi zvierat z Božieho nariadenia ničivej potope na obyčajnom dreve?!" (Modlitba na adoráciu kríža). Otvory v doskách sú nielen bolestné, ale aj oslávené rany, z ktorých prúdia sviatosti, a nimi sme živení milosťou na našej ceste životom. Pravidelné údery na klepadlo v kláštoroch a chrámoch i tie, ktoré odzneli na doskách pri stavbe archy, sú tiež symbolom periodicity úderov srdca a majú byť zladené s Kristom. Veď apoštol Pavol učí, že nik z nás nežije pre seba, my predsa patríme Pánovi (Rim 14, 7 – 8). Nepodľahnime sebaklamu novovekého človeka, keď sa emancipoval od svojho Stvoriteľa. Berďajev pripomína, že Boží poriadok vpísaný nielen do nášho srdca, ale aj do prirodzených zákonov – teonómia je nadradená ľudskej svojvôli – autonómii. Nenechajme sa zmiasť falošnými náukami o sebaurčení človeka. Kristus aj v tejto temnej dobe klope pokorne na dvere nášho srdca a čaká, kto počuje jeho hlas a otvorí mu. Trpezlivo čaká a až potom príde ako sudca živých i mŕtvych, pred ktorým sa skloní každé koleno a každá vláda. Tomu zodpovedá text na kovovej tabuli umiestnenej na pravoboku lode: „Na pamäť pominuteľných časov sveta a na prísľub daný Mesiášom k jeho slávnemu druhému príchodu."

Útroby Archy II – na svete sme pútnici

Vnútro lode nás prekvapí precízne obloženým tatranským profilom a umeleckou výzdobou s ikonografickými a katechetickými prvkami. Máme pocit, že vstupujeme do malej kaplnky, ktorej priestory sú premodlené dlhoročnou prítomnosťou pustovníkov. Strop je ozdobený „nebeskou klenbou". V dvojplášťovej stavbe Archy II vidíme základnú pravdu Bohočloveka, že v osobe Krista sa spája nerozdielne a bez pomiešania ľudská prirodzenosť s Božou. Tiež to, že sme občanmi dvoch vlastí, prechodne pozemskej, v ktorej sme akoby vo vyhnanstve a definitívne tej nebeskej. Duchovným zrodením inkorporovaní do Krista nie sme zo sveta, ale sme na svete. Pán Ježiš sa v predvečer svojej smrti modlil k Otcovi za učeníkov, aby ich nevzal zo sveta, ale chránil pred Zlým (Jn 17,15).
Archa je zateplená vlnou z domácej produkcie, čo naznačuje, že po túlaní „západnými dekadentnými poľami" sa máme vrátiť k hodnotám „otcovej role" nielen mentálne, ale aj fyzicky. Posteľ a piecka vyjadruje, že nie sme anjeli a Pán sa ujíma práve človeka (Hebr 2,16) – môžeme v nej stráviť čas oddychu a stíšenia s prosbou o oheň Sv. Ducha.
Invenčnosť a katechetický talent Donáta Čarnogurského vidíme aj v tom, že jeho archa, tak ako každá loď, má kormidlo. Umiestnil ho na predný nosný zvislý hranol, na ktorom je aj výrobný štítok tejto lode. Nad kormidlom je ikona Ukrižovaného pripevnená na latinskom kríži, v ktorom na spôsob kontroliek sú zvýraznené Kristove rany. Ako jednoducho zdôrazňuje túžbu po jednote latinskej a východnej cirkvi.
Dôležitými symbolmi po stranách kormidla sú v tvare drevenej obruče znázornené peklo a očistec. Peklo je vľavo dole; očistec vpravo hore. Nad kormidlom a krížom je zobrazené nebo. Pri Poslednom súde budeme oddelení anjelmi naľavo a napravo, tak ako pastier triedi ovce od capov – naľavo do záhuby a napravo do života (porov. Mt 25, 31n). Kto drží kormidlo svojho života, má v svojej osi kríž, aby vždy korigoval plavbu svojho života prostredníctvom „zameriavača" optiky kríža. „Per asperam ad astram – cez utrpenie k hviezdam." Teda do Božieho kráľovstva sa dostaneme cez mnohé súženia (Sk 14,22) a poučení Kristom a svätými vieme, že kto nevezme denne svoj kríž a nenasleduje Krista, nemôže byť jeho učeníkom. Krížom môže byť každý okamih nášho života napojený na ten veľký záchranný Kristov. Kormidlom, ktorým robíme nutné korekcie kurzu, je bezpochyby osvedčená triáda: modlitba, pôst a almužna. To všetko v súvzťažnosti so sviatosťami. Kormidlo Archy II nás upozorňuje aj na jeden celkom prozaický problém – na ovládanie nášho jazyka – malého kormidla, o ktorom tak trefne píše sv. Jakub. Učme sa, že naše ústa majú chváliť Pána v každom čase (Žalm 34,2).
Otcovia alegorického výkladu aj ikonopisci majú určite z tejto symboliky radosť, keď hľadia ako autor Archy II tu jednoducho a výstižne konfrontuje návštevníka s dvoma problémami kresťana v dnešnom svete, s dvoma pravdami viery, na ktoré sa pod vplyvom ideológie sekularizmu „programovo" akosi zabúda. Prvým faktom je to, že sme tu na zemi prechodne, iba pútnici, veď naša vlasť je v nebesiach a odtiaľ očakávame nášho Spasiteľa (Flp 3,20). Túto pravdu sme, žiaľ, vytesnili len na patetické pohrebné reči, čo sa v mnohom míňa účinku. Druhým faktom je, že máme slobodnú vôľu a v spolupráci s milosťou Božou sa máme rozhodnúť, kde chceme smerovať a „zakotviť" po smrti. Nebo nie je Božou povinnosťou voči človeku a našim „ľudským právom"! Je odmenou za dobre prežitý život. Naopak peklo jestvuje aj napriek bezbožným ušiam imponujúcim chlácholom od teologických antikristov. A nie je ani prázdne, ináč by sme museli vypustiť z Písma viaceré state, počnúc Podobenstvom o boháčovi a Lazárovi (Lk 16 kap.).
Učitelia Cirkvi mali vo veci jasné, že sme na zemi len prechodne, že sme pútnici, cestujúci a pomenovali veci, ktoré sužujú aj nás. Sv. Augustín píše v Kázni na Matúšovo evanjelium: „Nie je človeka, aby nebol na tomto svete pútnikom, hoci nie všetci túžia po návrate do vlasti. Počas cesty znášame vlnobitie a búrky. Hlavné však je, aby sme boli na lodi. Napriek tomu, že na lodi číhajú nebezpečenstvá, bez lodi nás čaká istá smrť. Je preto dôležité byť na lodi, aby nás nieslo drevo, aby sme mali silu takto preplávať more. To drevo, ktoré nesie našu slabosť je Pánov kríž. V ňom sme označení a on nás chráni pred utopením v tomto svete. Žeby ten, ktorý umožňuje plavcom, aby dorazili do prístavu, opustí svoju cirkev a neprivedie ju k pokoju?"
Sv. Bazil Veľký v Homílii na Žalmy učí: „Život sa iste nazýva cestou preto, že každý, kto sa zrodil, náhli sa do konečného cieľa. Vietor svojou vlastnou mocou ženie do prístavu aj tých, ktorí na lodiach spia. Pohyb lode ich poháňa do cieľa, hoci by to sami nevnímali. Rovnako sme na tom i my. Čas nášho života plynie a každý z nás je hnaný akýmsi sústavným pohybom a neomdlievajúcim behom ku konci, ktorý je nám spoločný. Všetci ľudia bežia akýsi beh, sú hnaní k rovnakému cieľu. Preto sme všetci na ceste a takto snáď pochopíš význam a zmysel slova cesta." Sv. Bazil potom život človeka prirovnáva ku pútnikovi, ktorý sa na ceste poteší vodou, kvetmi, stromami, prírodnými scenériami, ale dodáva: „Trochu ťa to potešilo, ale tak si išiel ďalej. „Na ceste máme aj nástrahy v podobe skál, roklín, húští a iných prekážok, ďalej divé zvieratá a hada, a dodáva: „Trochu ťa to vyľakalo, ale tak si išiel ďalej."
Tieto dve ukážky majú byť pre nás kľúčom, ako zvládnuť neustály paradox spôsobujúci v každom kresťanovi neraz až napätie, že na jednej strane sa máme tešiť zo sveta, angažovať sa zo všetkých síl za zlepšenie podmienok života, za nastolenie spravodlivosti. Na druhej strane si potrebujeme zachovať odstup od sveta, od jeho radostí a trápení, pretože nemôžeme si naň nárokovať ako naše dedičstvo. Sv. Lev Veľký rezultuje: „Milovaní, ani nekážeme, ani neradíme, aby ste pohŕdali Božími dielami alebo v tom, čo dobrý Boh stvoril ako dobré, videli niečo, čo odporuje vašej viere, ale aby ste všetku krásu tvorov a nádheru celého tohto sveta užívali rozumne a s mierou" (Kázanie 7 na Narodenie Pána).
Pozrime sa aj na druhý problém, ktorý vyjadruje Archa z Vyšného Slavkova v intenciách tej Noemovej – problematika ľudskej slobody: cestujúci, pútnik má schopnosť zvoliť cieľ svojej cesty. Máme na mysli schopnosť slobodnej vôle. Moderné náuky o človeku s obľubou spochybňujú pripočítateľnosť zlých skutkov. Za zlyhanie jedinca môžu plne alebo sú aspoň spoluzodpovední rodičia, gény predkov, zlé prostredie, nevhodné socioekonomické zázemie, psychické poruchy a pod., len aby páchateľ zlých vecí bol exkulpovaný. Berďajev jasnozrivo poukázal v Novom Stredoveku, že pokiaľ poprieme alebo ignorujeme realitu hriechu, človek sa začne pokladať za prameň, „nádobu dobra" a zlo hľadá výhradne v tom v druhom. Výsledkom je nenávisť a fanatizmus. Terajšia situácia je taká, že progresívni „hlásatelia slobody" – všetkých druhov už odkryli svoju pravú nenávistnú tvár, pretože dosiahli svoje deštrukčné ciele – rozobrať ľudskú prirodzenosť a fanaticky, sťaby čistokrvní revolucionári, prenasledujú iné názory. S tým súvisí fakt, že liberalizmus obhajuje slobodu človeka pre hriech ako právo. V reťazci zmenšovania slobodnej vôle pri konaní zla – hriechu, po linke tejto deviantnej ideológie, dôjdeme až do absurdity. Nečudujme sa napríklad zrušeniu náuky o treste smrti v Katechizme Katolíckej Cirkvi, je to prechodné poblúdenie. Nepohoršujme sa, keď masového vraha, namiesto tohto, aby bol odstránený z pospolitosti a zlo potrestané, radšej ho dáme na istý čas do sanatória, aby potom – čerstvo oddýchnutý – sa pustil do svojej ďalšej „práce".
Popieranie slobodnej vôle človeka sa môže zdať ako celkom nový fenomén. Predsa je to staronová kauza – „nič nie je nové pod slnkom" (Kaz 1,9). Sv. Ján Zlatoústy v Homílii o dokonalej láske učí: „Riadime sa slobodnou vôľou a nepodliehanie – ako sa domnievajú niektorí – vopred stanovenému osudu. Preto Boh sľúbil kráľovstvo a pohrozil trestom. Takto by to nezariadil pre tých, ktorých spútava osud. Pokiaľ by nad nami vládli putá osudu, neustanovil by zákony a neodovzdal by nám morálne učenia. Sme však slobodní, sme pánmi nášho vlastného rozhodnutia. Zlými sa stávame lenivosťou a dobrými usilovnosťou. Preto Boh pripravil tieto lieky – totiž strach z trestu a nádej na kráľovstvo – aby nás učili láske k múdrosti." Tento veľký teológ ako typický príklad funkčnosti našej slobodnej vôle uvádza skutočnosť, že sme ťarbaví odpúšťať svojim vinníkom a rezultuje: „Tým všetkým potvrdzuješ, že naše životy nie sú zviazané osudom, ale vyznačujú sa slobodou voľby." Majme nadhľad nad tými, ktorí sa postavili nad Boha a jeho autoritu a sofistikovane rušia Božie prikázania tým, že do morálky pridávajú ničím nepodložené determinanty našej vôle či poznania.
Ak pobudneme na palube slavkovskej archy a zamyslíme sa, môžeme zachytiť srdcom to, čo neraz počul Izrael na púšti: „Za svedkov proti vám volám nebo i zem: Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo" (Dt 30,19). Vnútro Archy II sa stáva excelentne nastaveným zrkadlom hlbine ľudskej mysle a priepasti srdca.

Bezočivosť ideológie aggiornamenta
Odvodiť dôsledky ústredného tajomstva – spojenia božskej a ľudskej prirodzenosti v osobe Krista pre život jeho učeníkov, ktorí potrebujú rovnováhu medzi „ríšou Ducha" a „ríšou cisára", nebolo nikdy ľahké. Berďajev prichádza s touto excelentnou axiómou: „Idea bohoľudskosti kresťanskému vedomiu ostala, napriek teoretickému rozpracovaniu na konciloch (prvého tisícročia, pozn. autora) takmer cudzia, kresťanské vedomie bohoľudskosť plne nepojalo" (Filozofia slobody, časť II.). Filozof poukazuje na to, „že v kresťanstve buď doposiaľ neexistovala náboženská antropológia, alebo to bola antropológia falošná. Táto antropológia historického kresťanstva mala v sebe príliš veľa pohanského a starozmluvného. Ľudský živel bol v nej buď neúmerne znižovaný alebo naopak preceňovaný". Čo tým myslí? Starovek, v búrlivých časoch prenasledovania a potom v turbolentných časoch nadobudnutej slobody a christologických sporov, stihol položiť len základy kresťanskej antropológie. „Gotický" stredovek neúmerne umenšil ľudský živel paradigmou „človeka, ktorý je pred Bohom ničím". Novovek počnúc renesanciou a humanizmom, naopak, človeka divinizoval a Boha nivelizoval.
Práve novovekej požiadavke na zbožstvenie ľudského živlu a supremácie viditeľných vecí zadosťučinil v katolicizme mienený Druhý vatikánsky koncil. Prišiel s lákavým heslom aggioranemta – otvorenia sa Cirkvi svetu, akceptovaním údajnej autonómie svetských skutočností. Zblíženie sa a prispôsobenie sa svetu sa stali pre koncil a ešte viac vývoj po ňom novou neformálnou dogmou. Skutočnú dogmu koncil nevyhlásil a dal si pre zmenu prívlastok „pastoračný", napriek tomu, že dejiny tohto druhu snem nepoznajú.
Za argument progresivistov v prospech kladného postoja k svetu sa často uvádza – z kontextu vytrhnutý výrok: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život" (Jn 3,16). Zamlčuje sa koniec tej istej stati o Božom súde pre tých, ktorí neveria v Krista. Tiež, že rovnaký autor – sv. Ján apoštol v Prvom liste prízvukuje: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska" (2,15; 3,1).
K akémuto svetu sa cirkev otvorila? K pyšnému emancipovanému svetu od Božích zákonov, ktorý sa nazdáva, že bez Krista možno všetko a po ľudsky usporiadať, a v ktorom sú synovia tohto veku neraz chytrejší ako synovia svetla. Tento stav bohoborectva o. i. predznačil Dostojevskij v románe Bratia Karamazovci. Boh miluje svet, ktorý stvoril a v ňom človeka, ktorý zhrešil. Skláňa sa pred slobodnou voľbou aj toho najväčšieho zločinca. Nenávidí však hriech a spôsob života v hriechu. Miluje svet v jeho ontologickej reálnosti, ale nie mravný stav ľudí, tobôž nie ideológiu skazenosti.
Celé biblické dejiny ako vychovávateľ ku Kristovi pojednávajú o tom, že Pán si vyvolil svoj ľud – Izrael, ktorý oddelil od pohanských národov. Židia nesmeli preberať ich morálku, modloslužbu ani sa s nimi pohlavne miešať. Vždy, keď došlo ku koketovaniu so svetom pohanov, prišiel zmätok a rôzne tresty božie. Pri čítaní posledných dvoch kníh Starého zákona o rode Makabejcoch zistíme, že je tu ten istý problém čo dnes – nesmieme sa prispôsobiť svetu. Ten je antagonicky naladený voči Božiemu poriadku a ponúka za odpadnutie od Božej cesty imaginárne nové lákadlá, vrhajúce dušu v staré nečnosti. Preto ani židia, rovnako ako protestanti, Makabejské knihy neprijali do posvätného kánonu Biblie. Cirkev – nový Izrael je nutne v protikladnom postoji voči hriechu sveta: „Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí" (Jn 15,19). To je filozofia nerovnosti Božej vôle: bohabojnosť a bohoborectvo nie sú na rovnakej úrovni, rovnako ako pravda a lož, cnosť a neresť, krása a škaredosť, prirodzenosť a protiprirodzenosť, hetero a homosexualita atď. Vyšší sa nemôže prispôsobovať nižšiemu, to odporuje základnému postulátu personalizmu!
Ideológia otvorenosti k svetu pôsobí nevinne a optimisticky. Druhým jej znakom je, že prehlasuje celé doterajšie cirkevné snaženie o spásu človeka ako nedostatočné a stavia sa s odporom k doterajšiemu vývoju. Vytvorila sa akási mediálna bublina, že Cirkev do II. vatikánskeho koncilu bola triumfalistická, patetická, utláčateľská, či spiatočnícka. Po koncile musí byť chápavá, solidárna a slúžiaca – a „držať prsty na pulze doby". Nenávisť k predošlému a viera vo svetlé zajtrajšky – dedičstvo osvietenstva, je tak drahá revolucionárom každého druhu. „Rozborenie sveta starého základu", ako sa spieva v Internacionále, je preukázateľne aj snahou cirkevného modernizmu paralelne s postupným etablovaním celej plejády svetských „izmov" novoveku a ich dnešné mutácie.
Pápeži až do éry Jána XXIII., ktorý zvolal inkriminovaný snem, bojovali s týmto vitálnym „predátorom", s rôznou intenzitou. Sv. Pius X. v encyklike Pascendi Dominici Gregis (1907) vystríha pred nebezpečenstvom týchto teológov, pretože sa dokážu infiltrovať do samotných štruktúr cirkvi a pokračuje: „Zákernosť modernistov spočíva v tom, že svoje náuky nepredkladajú pohromade, ale rozptýlene, akoby k sebe nepatrili a zdali sa iba dvojzmyselné a neurčité, hoci sú v skutočnosti jednoznačné a súvislé." Práve zákernosť a tzv. salámová metóda – esencia každej liberálnej mysle, dopomohla teologickým progresivistom XX. storočia na koncile k prevzatiu iniciatívy. Michael Davis alebo u nás známy Roberto de Mattei (Druhý vatikánsky koncil) poukazujú v tejto súvislosti na puč, ktorý neomodernisticky zmýšľajúci hodnostári uskutočnili už pri začatí snemu. Zmietli zo stola všetky dokumenty predložené na rokovanie vatikánskou kuriálnou komisiou menovanou samotným pápežom a nahradili ich svojimi! Niekoľkoročné úsilie údajne starých štruktúr kúrie bolo „šmahom ruky" zničené. Potom už nebol problém, aby hlasovacie procedúry koncilovej snemovne prebiehali podľa nepísanej politologickej zásady: 10% vládne, 10% je v opozícii a 80% je servilná, pasívna väčšina. Toto je legalizácia cesty malej vládnucej (predtým opozičnej) doktríny tzv. aggiornamenta – otvorenia sa, prispôsobenia sa svetu. S poľutovaním zisťujeme, že v konštitúcii Gaudium et spes, sa srdcarevúco riešia mnohé trápenia a nádeje ľudí vo svete, akurát nepadla ani jediná zmienka o bezbožnom komunizme ako najsilnejšiemu konkurentovi kresťanstvu. Utrpenie miliónov veriacich za železnou oponou bolo progresívcami obetované „obcovaniu" s bezbožníkmi. Dokument oslavuje vedeckotechnický pokrok, bez jedinej zmienky o záťaži dedičného hriechu alebo jeho tienistých stránkach a pod.
Pokoncilová cirkev, do ktorej sa „vlúdili svetské starosti" (Mk 4,19), nedovolila vzklíčiť sile semena viery a v skutočnosti sa sama pohlcuje, tak ako osamotený atomizovaný jedinec blahobytnej spoločnosti Západu. Z prostriedkov sa urobili ciele, z putovania finále, časť sa zamenila za celok. Upúšťalo sa od vízie apoštolov a svätých, a naopak prijímali sa vízie Nietzscheho „zostať verní zemi" alebo Marxove poučky o tom, že náboženstvo zo svojim zasvetným svetom je len pre utláčané masy, stáva sa ich ópiom. Ak by sme prijali umiernenú interpretáciu tohto koncilu, tak jeho hlavnou slabinou nie sú priame herézy, ale prijímanie dvojznačných formulácií, ktoré bludný výklad umožňujú.
Máme pocit, že pod vedením pápeža Bergoglia, ktorý je arcibiskupom Carlom M. Viganom označovaný za „morálneho sponzora nového svetového poriadku", si nakoniec budujeme raj na zemi. Je to „klimatologické náboženstvo" podporované ideológiou preľudnenej planéty, v ktorej heterosexualita nie je vítaná. „Musíme konštatovať, že nikdy v histórii cirkvi nebolo pápežstvo zneužité tak, aby se v jeho autorite priamo borili existenciálne základy cirkvi, postavené na Svätom Písme a Tradícii" (Byzantský katolícky patriarchát: Heréza papalatrie a deklarácia Fiducia supplicans). Pápež, ktorý podľa vlastných slov, nie je ani o milimeter mimo koncil, pri svetovom náboženskom stretnutí v Abu Dhabi v roku 2019, v dvoch prejavoch ani raz nespomenul Ježiša Krista. Zároveň bol konšternovaný napr. z hodenia ním „požehnanej" modly Pachamamy do Tiberu a teraz nad neprijatím svojej sodomskej náuky prakticky v celom bývalom misijnom svete Afriky a Ázie. Priamo úmerne prispôsobovaniu svetu západné kresťanstvo stráca dych a jeho reprezentanti činia ešte bizarnejšie ústupky. Apoštol Pavol nás ubezpečuje, že „ten, ktorý nás mätie, odnesie si trest, nech je to ktokoľvek" (Gal 5,10). No najprv skúmajme samých seba, aký majú podiel naše hriechy a z nich plynúce pohoršenia na zraňovaní Kristovho tajomného tela a vystavovaní Krista na posmech (Hebr 6, 6). Varovanie apoštola je naliehavé: „Neťahajte jarmo s neveriacimi! Veď akú účasť má spravodlivosť na neprávosti?! Alebo čo má spoločné svetlo s tmou?!" (2 Kor 6,14).

Koketovanie so svetom verzus premena zmýšľania

Aggiornamento – spriahnutie do jarma s neveriacimi, a nie s Kristom, nevisí kdesi vo vzduchoprázdne, ale budí dojem akejsi teologickej legitimity. Koncentrujú sa v nej nosné staroveké herézy, ktoré neuznávali Božstvo Krista – arianizmus, a potom tie, ktoré vyzdvihli ľudskú prirodzenosť Krista na úkor Božskej – nestorianizmus. Objavíme v ňom prvky učenia o nadvláde ľudského úsilia bez milosti – pelagianizmus. Z novších smerov sú to bludy na báze protestantizmu: deizmus a panteizmus a pod.
Nazdávam sa, že algoritmus teologickej moderny je postavený na rozbití tajomstva jednoty dvoch prirodzeností v Kristovi – Bohočlovečenstva. Bolo potrebné najprv oddeliť ľudskú prirodzenosť od Božej. Vtelenie Logu – druhej Božskej osoby depersonalizovali – jednostranne aplikovali na celý svet, stvorenie. Ťažisko tajomstva Vtelenia sa netýka primárne človeka, ale celého vesmíru. Božskú prirodzenosť následne premiešali s prírodou, ako to vidíme na učení populárneho P. Teilhard de Chardina. Mnohé jeho myšlienky sú príťažlivé, napr., že v každom z nás a každom kúsku hmoty vesmíru koluje akási čiastka historického Ježiša. To je síce pekné, ale my sme s Kristom zjednotení personálnym princípom skrze jeho Ducha, a nie kozmickou hmotou.
Keď bolo z osoby Krista odstránené božstvo, nasledoval ďalší krok procesu sekularizácie – Boh bol nahradený človekom. Celá metafyzická podstata sa z nebies presunula a objavila v človeku, čo si všimol aj C. G. Jung (Duša moderného človeka). Keďže božstvo v osobe Krista je eliminované, došlo zároveň k zatlačeniu veľkonočného tajomstva a obety Krista do úzadia ako neperspektívne. Uprostred výdobytkov vedy a technických vymožeností, v ktorých blahobytne vajatá moderný človek, otázky smrti, posmrtného života či bilancie nášho životného príbehu s dôsledkami do nekonečna sa ukazujú ako zbytočné, neperspektívne. Do koncepcií moderného teológa nepatrí Kristus ako Boh a pravý človek, tobôž, že vstal z mŕtvych a príde v sláve súdiť živých a mŕtvych.
Vladimír Solovjov precizoval drámu zafixovania sa moderného myslenia vo svete viditeľných vecí, keď poukázal, že taký človek sa zmieta len medzi prácou a zábavou prehlušujúcou vedomie a city (Kríza západnej filozofie). Ľudská bytosť sa totálne pozbavuje schopnosti sebatranscendencie smerom k Duchu. Dôsledok toho je strata nádeje a upadnutie do ničoty – prázdnoty, ktorá sa prechodom cez bránu smrti stane totálnou – večným trvaním. Psychiater V. E. Frankl vynaložil veľa úsilia, aby poukázal, že človek odviazaný od zmyslu života, od transcendentného jadra, hoci disponuje blahobytom, upadá do neuróz a psychóz z nedostatku zmyslu. Podobne sa vyjadril jeho kolega C. G. Jung, ktorý hovorí o neschopnosti rozpoznať veci vnútorného sveta. Vonkajšie podnety pôsobiace ako skutočná hypnóza – koncentrované v elektronických technológiách určujú, ako máme „správne" myslieť a konať. Existenciálnu prázdnotu a tieseň vystihuje refrén piesne Baroko: „Zem, která nemá své nebe, ztratila všechno – i sebe. Zarůstá pastvou jen pro oko." Nastupujúca postmoderna ako sklamanie z neúspechov moderny prináša ešte väčší prepad do nihilizmu.
Ak je človek okradnutý o základný zmysel pravdy života, nutne toto miesto nahradí strach a lož. Strach je základná veličina moci, s ktorou pracujú všetky totalitné systémy. Možno súhlasiť s. J. Evolom, že „zburžoáznený" človek, ktorý verí len vo svet viditeľných vecí, sa oddá ustrašenej obave o život a svoje pohodlie. Ľahko sa vzdá aj svojej vnútornej slobody. To ho dovedie až k hanebnému podriadeniu sa vonkajším okolnostiam. Nečudujme sa, že noví vládcovia disponujú slušným arzenálom vyvolávania hrozieb (pandémia, uhlíková stopa, potravinová otázka, migrácia, ruská či čínska hrozba). Metaforu O.Y. Gasstea: „Davy sa dovolávajú chleba a pritom ničia pekárne" (Vzbura davov), na základe nedávnej skúsenosti násilnej experimentálnej vakcinácie môžeme upraviť: „Som proti očkovaniu, ale chcem cestovať, nakupovať a zabávať sa, tak sa dám napichnúť". Zosvečtený kresťan dokonca skôr upadne do nového otrokárstva ako umný neveriaci človek, hľadajúci pravdu. Zosvetštenie ho okliešťuje z dvoch smerov – klamstvom svetskej aj cirkevnej autority. Tá koná ako príznak „veľkého inkvizítora", ktorému Kristus všetko pokazil. Nie sebazáchova, ale sebaobetovanie je evanjeliovým imperatívom.
Snahou teologických progresívcov je zotrenie rozdielu medzi transcendentnosťou a imanentnosťou Boha, čo sa v praxi prejavuje v zotrení rozdielu medzi profánnym a posvätným a ničí sa podstatná funkcia náboženstva. Dochádza k ohyzdnej profanácii sakrálneho umenia a liturgie. Kostoly postavené po koncile (u nás po tzv. nežnej revolúcii) svedčia nielen o „dedinskom nevkuse a farárskej megalománii" (R. Sarka), ale svojou bizarnou ošklivosťou odpudzujú. Pripomínajú hybrid medzi športovou halou, kultúrnym domom, domom smútku či hasičskou zbrojnicou. Všetko možné, len nie dom modlitby. Sacrum sublimovalo a profánno rozptyľuje. Nový obrad – Novus Ordo Missae z roku 1969 síce zachoval podstatu a platnosť katolíckej omše, ale natoľko ju prispôsobil protestantskej, až otvoril dvere početným profanáciám, ktoré na „roztápajúcich sa kryhách" Západnej Európy a Severnej Ameriky nadobúdajú často bohorúhačské spôsoby. Napr. obliekanie kňazov do rôznych masiek ako na karnevale, tance polonahých „umelkýň", pantomímy, jazda na koni v chráme, podávanie občerstvenia a alkoholu namiesto liturgického chleba a vína, svojvoľné komentáre a vsuvky, čítanie svetských autorov namiesto Biblie, atď. „Čím sú ešte kostoly, ak nie hrobkami a pomníkmi Boha!? Čím sú naše chrámy, ak nie hrobkami a pomníkmi mŕtveho Boha!?" (F. Nietzsche: Radostná veda). Znamenitá to predtucha hlásateľa ideologickej Bohovraždy.
Pri súčasnom trende revidovania Biblie – podľa cenzúry neomarxistickej politickej korektnosti – príde na rad aj degradácia Listu sv. Jakuba na „slamený list", ako ho pomenoval „reformátor" cirkvi M. Luther. Veď apoštol tu nekorektne vyhlasuje: „Cudzoložníci, neviete, že priateľstvo s týmto svetom je nepriateľstvom s Bohom?! Kto teda chce byť priateľom tohto sveta, stáva sa nepriateľom Boha" (Jak 4,4). Potom bude nasledovať prehodnotenie mučeníkov a vyznávačov (boli niektoré prípady už za Pavla VI.), cirkevných učiteľov ako príliš fanatických a netolerantných. Základ je, aby sme nikoho neurazili alebo nekonšternovali. Napokon v kostoloch po koncile namiesto odstránených práporov Krista a Bohorodičky zavejú dúhové zástavy. Za cieľ života sa prehlási násilím vyvážaná antipersonálna liberálna demokracia ako F. Fukuyamom vyhlásený pomyslený vrchol dejín a dokončí sa vytvorenie univerzálneho náboženstva à la „Fratelli tutti".
Namiesto pokoncilovej obnovy a „novej jari kresťanstva" ohlásenej Jánom Pavlom II., tu máme pokoncilovú disociáciu. „Duch koncilu" nie je však Kristov duch, veď „kto nemá Kristovho ducha, nemá ani Krista (Rim 8,9). „Duch koncilu" spôsobuje štýl života akoby nebolo Boha a končí odpadom od viery. Nie je ďaleko od pravdy srbský mních Justín Popovič, ktorý tento koncil nazval „renesanciou mŕtvol"? Poďme ešte hlbšie do problému. Vladimír Solovjov už roku 1874 v demaskovaní mysle západnej civilizácie vyriekol súd: „Jediný spôsob ako zachrániť svoje sebapotvrdzovanie (emancipáciu a vzburu voči Bohu, pozn. autora), demonštrovať svoju nezávislosť pred prírodnými silami, je samovražda" (Kríza západnej filozofie). Berďajevovským slovníkom – človekoboh sa zožiera v démonickom individualizme. Akoby mu niekto našepkával: „Veľký boh je ukrytý v mojej hrudi, moju dušu uvádza v úžas a chvenie, v mojom vnútri vládne bez zvyšku, ale vo vonkajšom svete nič nemôže" (J. W. Gothe: Faust, v. 1566 – 69). Moderným myslením – po ohlásení „smrti Boha" došlo k osudovej zámene. Namiesto zbožštenia človeka Duchom Svätým, ktoré otcovia Cirkvi (napr. sv. Atanáz, sv. Gregor Teológ) nazvali theósis, došlo k seba-zbožstveniu človeka.
Keďže najnovšie aj katolicizmus za ostatných desať rokov výslovne implementoval do svojej náuky princípy sebapotvrdzujúceho subjektu – démonickej svojvôle sveta, čaká ho urýchlenie sebadeštrukcie, implózie, rovnako ako v prípade prebiehajúcej na kolektívnom Západe. Už asi tušíme, prečo máme v evanjeliu pesimistickú poznámku: „Nájde Syn človeka vieru, keď príde? (Lk 18,8) Aj my v postsocialistickom kresťanstve si musíme prejsť bolestnou cestou vyliečenia sa z kognitívnej disonancie, aby sme videli „novú hviezdu vychádzajúcu z Jakuba" (Nm 24,17). Len pneumoterpiou sa staneme účastní nenápadného Božieho prísľubu o maličkom stáde, ktorému bude darované Božie kráľovstvo (Lk 12,32).
Preto sa musíme držať zdravého učenia. Sumarizuje ho sv. Pavol: „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé" (Rim 12,2). Kresťania majú zem posväcovať príkladným životom v pravde, a nie ju ešte viacej posvečtiť, ako klamlivo hlásajú súčasní progresívci na spôsob T. Halíka či R. Bezáka. Pozrime čo nám, na rozdiel od „teologických posvečťiteľov" a demolátorov Božieho poriadku, odkazuje apoštolský otec a mučeník sv. Ignác Antiochijský: „A keď tí, čo konajú podľa tela, budú potrestaní smrťou, o čo viac ten, kto prevráteným učením kazí vieru v Boha, za ktorú bol ukrižovaný Ježiš Kristus! Kto sa takto poškvrní, pôjde do neuhasiteľného ohňa, a ten, kto ho počúva, takisto. Pán si dal na hlavu vyliať voňavý olej, aby Cirkvi vdýchol neporušenosť. Nedajte sa pomazať odporným zápachom učenia kniežaťa tohto sveta, aby vás neodviedol ako zajatcov od života, ktorý je pred vami. Prečo nie sme múdri všetci, čo sme dostali poznanie Boha, čiže Ježiša Krista?! Prečo hlúpo hynieme, pohŕdajúc darom, ktorý nám Pán naozaj poslal?!" (List Efezanom).
Sv. Cyprián v spise O nesmrteľnosti je nezrozumiteľný pre pokoncilového kresťana: „Načo sa teda modlíme a prosíme, aby prišlo nebeské kráľovstvo, keď sa tešíme pozemskej porobe?! Prečo sa tak často modlíme a prosíme, aby čím skôr prišiel deň kráľovstva, keď väčšmi túžime a silnejšie si prajeme tu slúžiť diablovi, ako kraľovať s Kristom?! Keď svet nenávidí kresťana (porov. Jn 15,18 – 19), prečo máš rád toho, ktorý ťa nenávidí, a nejdeš radšej za Kristom, ktorý ťa aj vykúpil, aj miluje? Radšej buďme, milovaní bratia, neporušenou mysľou, pevnou vierou a silnou čnosťou pripravení na všetko, čo chce Boh. Nepoddajme sa strachu zo smrti a myslime na nesmrteľnosť, ktorá po nej nasleduje. Tak ukážeme, že sme tým, v čo veríme. Treba si uvedomiť, milovaní bratia, a opätovne myslieť na to, že sme sa zriekli sveta a nateraz tu žijeme ako cudzinci a pútnici (porov. Ef 2,19). Objímme deň, ktorý každému pridelí jeho príbytok, ktorý nás odtiaľto vyslobodí, zbaví nás nástrah sveta a vráti nás do raja a do kráľovstva. Kto by sa z cudziny neponáhľal späť do vlasti? My považujeme za svoju vlasť raj (porov. Flp 3,20; 2Kor 5,2)."
Konvertujeme jeho slová do kritickej filozofickej reči: „Tak moderný Západ došiel k tomu, že pozná a velebí iba svetské, akéhokoľvek transcendentného vzťažného bodu zbaveného a materializovaného vonkajšieho konania – posvečtený čin, ktorý sa neodvrátene musel zvrhnúť v poblúznenie a aktivizmus, teda konanie uväznené v uskutočneniach podmienených časom. Proti takto degenerovanému činu v modernom svete nestojí ani žiadna a skutočne kontemplatívna hodnota, iba zatemnená kultúra a hmlistá viera" (J. Evola: Metafyzika vojny).
Ideológia posvečtenia je povrchne buržoázna, pretože buržuj je mysľou plytký, správaním epigónsky a vyznávajúci len senzibilné bytia. Vzhľadom na to, že sme kresťania, svetonázor buržuja nám neprináleží. Osvojujeme si Noemovu mentalitu odstupu od všednej reality aj od zakorenenosti vo svete presne tak, ako nám dáva návod Apoštol národov: „Tí, čo plačú, akoby neplakali; tí, čo sa radujú, akoby sa neradovali; tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa" (1Kor 7,30 – 31).
Aj tieto zásady konvertujme do zdravej filozofickej reči: „Radikálna deštrukcia buržuja, ktorá existuje v každom človeku, je v tejto rozvrátenej dobe možno väčšia než kedykoľvek predtým. V tejto dobe sa človek môže ocitnúť v situácii, že stojí sám pred sebou a zvyká si na to, že všetko sleduje akoby z druhého brehu, aby tak obnovil dôležitosť a esenciálny význam toho, čo by v normálnej existencii nepochybne malo mať väčší význam, a síce vzťah medzi životom a viacej životom, medzi ľudským a večným, medzi tým, čo je krátkodobé, a tím čo je neskaziteľné" (Metafyzika vojny).
Tým, ktorí hlásajú „náboženstvo zblíženia sa so svetom", ktorý nekladie žiadne nároky, len chce, aby sme opustili úzku cestu Božích prikázaní, svet začne tlieskať. Veď „oni sú zo sveta, preto hovoria podľa sveta a svet ich počúva" (1Jn 4,4). Ekvilibristiky liberálneho anti-evanjelia sú drzé natoľko, že hlásajú Boha, ktorého možno milovať aj napriek ignorovaniu jeho príkazov. Vieme však, že to možné nie je (1Jn 5,1). Precitnime z „narkózy" éry „detí kvetov", ktorá sa už dávno pominula. Symptomatickým sa stal rozhovor progresívneho kardinála C. Martiniho z roku 2012 (po ktorom na druhý deň skonal): „Cirkev je za svetom dvesto rokov pozadu". Vzbudzuje úsmevné rozpaky ako pri scéne z komédie Žandár a mimozemšťania (1979), v ktorej L. de Funes stretol na pláži matku predstavenú v plavkách a s mníšskym závojom na hlave. Na jeho prekvapivú reakciu, čo robí na pláži, zvolala: „Cirkev sa chce zblížiť so svetom!"
Zachovajme si pokojnú myseľ a nevzrušujme sa, pretože, „kto škodí, nech škodí ďalej, kto je špinavý, nech sa špiní ďalej, spravodlivý nech ďalej koná spravodlivo a svätý nech sa ďalej posväcuje" (Zjv 22,11). Na staronovú otázku: „Čo má teda robiť kresťan?", dopovedá už stáročia stroho sv. Augustín: „Používať svet, ale neslúžiť svetu" (Výklad na Žalm 96).

Noe – bojovník, a nie dialogista

Učeníctvo Krista je cesta, pobyt na zemi je skúškou, je bojom, zápasom o získanie venca slávy. Okrem znamenitých udalostí biblických dejín (napr. prechod cez Červené more, Mojžišove, Jozueho, či Dávidove alebo Makabejské víťazstvá), v ktorých Pán bojuje za svoj ľud ako udatný hrdina (Iz 42,13), osobitne nás o tom učí Kniha Jób (7,1). V Novom zákone koncepciu života ako boja, zápasu dôsledne prezentuje sv. Pavol, keď pripomína svojmu žiakovi Timotejovi, aby viedol dobrý boj viery a zmocnil sa večného života (1Tim 1,8 a 6,12). Taktika duchovného boja z listu Efezanom má živú odozvu aj dnes a funguje. Aj islam pozná tzv. veľký džihád, ktorý je zápasom s vlastnými vášňami a malý džihád, ktorý je vojnou s vonkajším protivníkom. „Vita est militia super terram – život na zemi je neustálom bojom" – charakteristická zásada kresťanstva. Preto Noe – blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov (Žalm 1, 1) – je prvým predobrazom biblického bojovníka za záchranu života od zdivočenej deviantnej masy. Žil v tele, ale nebojoval podľa tela (2 Kor 10,3). On totiž chodil s Hospodinom Bohom, rovnako ako predtým Henoch (Gn 5,21).
Pacifizmus ako každý „izmus" je zvrhlý politicky aj duchovne: iba násilníci nad svojim egom, svojvôľou, vášňami získavajú Božie kráľovstvo (Mt 11,12). Podobne učili aj vznešení pohanskí stoici. Z tohto dôvodu Noe za žiadnych okolností nemohol byť pacifistom. Ináč by svoju archu nestihol nepostaviť. Nenechal sa oklamať denným pokušením viesť so ľstivým protiovníkovm a jeho agentmi dialóg, nestrácal čas na jalové reči (Iz 59,13). Tým, že sa neprispôsoboval svetu – bol dnešnou terminológiou: dezolát a spiatočník, tvrdošijne sa držiaci „konšpiračných vízii", ktoré mal dané zhora od Otca svetiel (Jak 1,17). Svojim životom a dielom varoval ľudí pred skazou, čo znamená, že hlásal tzv. hoaxy. Mal jasné vo veci, nezmietal sa ako plášť vo vetre. Poznal, ako dopadla prvá ideológia na svete: Eva dialogizmom so zlým duchom sa stala skôr matkou mŕtvych než žijúcich, ba macochou (porov. Kázanie na Nanebovzatie blahoslavenej Márie od opáta sv. Guerika). V tomto zmysle je aj tvorca Archy II spiatočníkom, pretože odmieta „dialóg lži, kedy vyjednávači vedome, či nevedome klamú jeden druhého" (Sv. Justín Popovič: Človek, bohočlovek a cirkev).
V čom spočíva hriech dnešnej „druhej" cirkvi postupne infiltrovanej do Kristovho tajomného tela, ktorá sa zbratala s deviantným svetom? Naši prarodičia, aj my hrešíme proti Bohu tým, že odmietame rešpektovať jeho právo stanoviť, čo je dobro a zlo – navedení zlým duchom – sa rozhodujeme podľa vlastných záujmov určovať pre seba, čo je dobro a čo zlo. Sme ako povestný Fantomas, pre ktorého dobro je to, čo chce. Katarína Emmerichová videla, že Boh urgoval Noema, aby nepoľavoval v stavbe archy, nehľadiac na výsmech. Jeho údel v znášaní posmechu sa stal predobrazom prorokov. Mal iný názor ako zdivočená či umlčaná väčšina a stal si za ním. Nespojil sa na zlú vec s väčšinou (Ex 23,2). V dnešných časoch by iste neprepadol „ópiu ľudu", ktorý sťaby prikovaný na monitor či televíznu obrazovku sa úplne vzdáva svojho subjektu. Nenechal by sa uzabávať a preinformovať až na smrť.
Noe je skutočný vytrvalý bojovník, ináč by skončil utopený v zúfalstve s davmi a nevyznamenal by sa pred Bohom svojou spravodlivosťou. List Hebrejom – spis pre zrelších vo viere podáva o tomto mužovi najkrajšie komplexné svedectvo: „S vierou prijal Noe pokyn o tom, čo ešte nebolo vidieť, a s bázňou postavil koráb na záchranu svojej rodiny; ňou odsúdil svet a stal sa dedičom spravodlivosti, ktorá je z viery" (Hebr. 11. kap.).
Nesmieme sa nechať znechutiť podielom riadiacich štruktúr kresťanstva na agónii našej nevitálnej, unavenej civilizácie a vytrvajme, pretože je to prechodný stav. Boh im zatvrdil srdce, ako aj faraónovi, aby nakoniec ukázal svoju slávu. V odpore voči hriechu sme tiež ešte neodporovali ako mučeníci do krvi. Kým v časoch Tridentskej reformy za sv. Pia V. sa ironicky hovorilo: „Do Ríma nechoď, tam si teraz neužiješ žiadnej rozkoše, tam sa teraz iba modlia a postia." Dnes o ňom platí: „Veľký Babylon, matka smilstva a ohavností zeme (Zjv 17,5). Posledná kniha Biblie však ohlasuje koniec tejto skrýše démonov (16,19 a 18,2). Povzbudivé je aj to, že apoštol Pavol učí o schopnosti človeka rozpoznať zvrátenosti od prirodzeného normálu, a že tí, čo protežujú protiprirodzený status sa sami deštruujú a vzťahujú na seba Boží hnev (Rim 1,18). Z tohto je zrejmé, že Boží trest voči tejto vzbure už čiastočne prišiel a aká bude ďalšia globálna Božia odpoveď, to nám neprislúcha predpovedať. V tomto našom boji, plnom dramatických zvratov, v čase rozpadu vnútorného a vonkajšieho súladu života sa napĺňa predtucha, ktorú vyslovil pred smrťou Johann W. Goethe: „Tuším, že príde doba, keď Boh nebude znovu spokojný so svojim stvorením a tak všetko znovu zmieša, aby začal tvoriť od začiatku."
Pomyslene nastupujeme do Archy II, lebo sme v presvedčení, že aj za posledným „izmom" tejto civilizácie – progresívnym liberalizmom je duch lži, duch rozvratu – na kríži porazený. Vidíme za horizont viditeľných vecí a bojujeme so zloduchmi v nadpozemských sférach (Ef 6,12), ktorí kreujú a riadia všetky procesy zničenia človeka. Poučení Spasiteľom vieme, že kráľovstvo satana je vnútorné rozdelené a rúca sa pred našimi očami. Skorý krach, potupné fiasko – na nebi a zemi mocenskej hry – prvého dejstva liberálnej totality, prostredníctvom pandémie je toho dôkazom. Náš terajší odstup na spôsob mentálneho „in fuga salus – v úteku je záchrana" od zloby a klamu sveta je bojovou pripravenosťou na skutočné nalodenie vo chvíli, ktorý nám určí Pán času a večnosti, Prvý a Posledný, ktorý je Alfou a Omegou dejín – Ten, ktorý príde. „Utekajme odtiaľto. Duchom môžeš ujsť, aj keď ťa telo zadŕža. Môžeš byť tu a byť aj pri Pánovi (porov. Flp 1,23 – 24), ak sa k nemu vinie tvoja duša, ak ideš za ním svojimi myšlienkami", vysvetľuje sv. Ambróz (O úteku zo sveta, kap. 6) Múdrosť veriaceho je preto iná ako „múdrosť" celebrít tohto veku, spejúca k záhube, pretože ukrižovali Pána slávy (1Kor 2,6).
Preniknúť do mysle patriarchu Noema, ktorý rástol vo viere a láske, rovnako ako sa učíme aj my, nie je vôbec ťažké, hoci sme od jeho biblickej udalosti časovo hodne vzdialení. Stačí sa držať „kompasu" legitímnej tradície Cirkvi a mať vieru. Mikuláš Lobkowicz používa tento príklad: „V našom zmätenom čase sme ako vtáci, ktorí bez obtiaže lietajú v noci; vidia horizont, ktorý musia dosiahnuť, ale ťažšie vedia posúdiť krajinu, cez ktorú práve letia. Aby sme však rozpoznali svetlo na obzore, musíme mať určité zásadné presvedčenie; koniec-koncov je to iba náboženská viera, dôvera v bezprostrednú blízkosť tak vzdialeného absolútna, ktorá takéto presvedčenie môže ponúknuť" (Duša Európy). Viera – naše víťaszvo, ktoré premohlo svet, zakľučuje sv. Ján (1Jn 5,4).
Z konania Noema zaiste plynie predpokladaný dôsledok: výzva na bdelosť a pokánie. Komu nie je tento pojem dostatočne jasný pod vplyvom sémantického kolapsu aj v oblasti cirkevnej náuky, môže byť jasný z eschatologickej pozície: „Synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami" (Mt 8,12). Dajte si pozor, aby naše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento svet (Lk 21,34). Podobenstvo o boháčovi a Lazárovi je dostatočnou výstrahou, aby sme neupadli do mrákav pozitivizmu – dominancie viditeľných vecí a materiálnych faktov. Lapidárne to vyjadruje prípravná modlitba pred sv. omšou, ktorú sa kedysi modlili katolícki kňazi: „Všemohúci a milosrdný Boh nech nám dá radostný pokoj, polepšenie života, čas na opravdivé pokánie, milosť a útechu Ducha svätého a vytrvalosť v dobrých skutkoch. Amen." Vzhľadom na svetskú prechodnú realitu zmýšľanie patriarchu Noema vystihuje aj modlitba vydaná pod menom pápeža Klementa XI.: „Kiež sa naučím od Teba, aké nepatrné je to, čo je pozemské, aké veľké je to, čo je božské, aké krátke je to, čo je časné, aké trvalé je to, čo je večné. Daj, aby som sa pripravoval na smrť, bál sa súdu, vyhol zatrateniu a získal nebo."
Nenechajme sa opiť bláznivými rečami, že spásu dosiahnu všetci. Ako môže človek, ktorý si celý život presadzoval svoju vôľu, teda sebapotvrdzoval subjekt – skutočná epidémia mysle novovekého človeka – v hodine smrti prinútiť Stvoriteľa, aby zase plnil jeho vôľu? Ak si niekto myslí, že prednášané slová z modlitby Pána: „Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi" sa v momente prechodu cez bránu smrti zladia s Jeho vôľou, nezanemená to automaticky právo na spásu. „Aby sme videli, že veľa ľudí hynie svojou vlastnou vôľou, predstavme si, že v dome vznikol požiar; kto chce svoj život zachrániť, len čo uvidí požiar, zanecháva všetko a uteká, aby si zachránil život. Avšak iný chce si zachrániť svoje veci, zbiera ich, aby ich vyniesol, avšak požiar sa rozšíril, zachvátil ho a spálil ho; zahynul z vlastnej vôle, z lásky k niektorým svojim dočasným veciam. Tak aj tí, ktorí nedbajú na Božie prikázania, a sú zviazaní pozemskými putami, keď príde oheň večný, zadusia sa svojimi neprávosťami", učí sv. Makarios Egyptský.
V zmätku a zúfalstve sa nás zmocňuje aj istý radikalizmus a predčasné súdy, akoby neplatilo podobenstvo o pšenici a kúkoli pred žatvou Posledného súdu. Potrebujeme korigovať stavy svojej bezmoci, ktorou nasledujeme bezmocného Krista – ukrižovaného v slabosti (porov. 2 Kor 13,4) i umŕtvovať vášne hnevu a resentimentu. Platí aj pre nás napomenutie sv. Ignáca z Loyoly: „Pokiaľ chceš reformovať Cirkev, začni reformou najsamprv sám u seba, až potom sa vydaj na reformu blížnych."
„Toto rob a budeš žiť!" (Lk 10,28) a neminieš sa skutočnému cieľu. „Tam nás očakáva veľký počet našich drahých, tam za nami túži početný a bohatý zástup rodičov, bratov, detí, ktorí sú si istí svojou neporušenosťou, ale ešte ustarostení o našu spásu. Stretnúť sa s nimi a objať ich, aká je to ich i naša spoločná radosť! Aká je to tam rozkoš nebeského kráľovstva bez strachu zo smrti a aké zvrchované a trvalé šťastie žiť vo večnosti! Tam je slávny zbor apoštolov, tam je veľký počet plesajúcich prorokov, tam je nespočítateľný zástup mučeníkov, ovenčených slávou za víťazstvo v boji a v utrpení; triumfujúce panny, ktoré si silou zdržanlivosti podrobili žiadostivosť mäsa a tela; odmenení milosrdní, ktorí kŕmili a obdarúvali chudobných, čím konali skutky spravodlivosti, ktorí zachovávali Pánove prikázania a prevádzali pozemské majetky do nebeských pokladníc (porov. Lk 12,33; Mt 6,19 – 20). Za nimi, milovaní bratia, s nedočkavou dychtivosťou túžme. Nech Boh vidí toto naše zmýšľanie, nech Kristus zhliadne na toto predsavzatie mysle a viery a nech dá väčšiu odmenu svojej lásky tým, čo väčšmi po ňom túžili." (sv. Cyprián: O nesmrteľnosti)
Archa II vyjadruje nádej, ktorá nezahanbuje, veď Božia láska, ktorá je rozliata v našich srdciach prostredníctvom Ducha Svätého (Rim 5,5). Ona nás učiní vnútorne pevnými, aby sme so vztýčenou hlavou, jasnou tvárou boli prichystaní na druhý príchod Pána v sláve, ktorého, zdá sa, už len málokto čaká. Preto na prove lode ako jej vyústenie k nebesám je umiestnený „stožiar" z konára, na ktorom je kovová holubica s ratolesťou – holubica mieru, známa každému človeku dobrej vôle. To ona Noemovi doniesla radostnú správu o pevnine na blízku.
Noemova Archa, aj tá druhá Archa z Vyšného Slavkova, sa plaví podľa navigačnej referencie Stella maris – Hviezdy morskej, ktorá je samotná Bohorodička. Loď bojujúcej cirkvi, tej starej cirkvi, podobne ako bol starý Noe, nemá inej nádeje a záchrany ako v Panne Márii (čo vedeli aj bojovníci pri Lenapte 7. októbra 1571), ktorá pošliapala hlavu rajského dialogického votrelca v podobe hada. Z tohto dôvodu je na Arche II – na rozhraní trupu a hornej paluby po oboch stranách umiestnených 12 kovových hviezd, ktoré sú vlastným symbolom Bohorodičky od prvotných čias (porov. Zjv 12.kap.). Nie bez príčiny ju veľkolepý hymnus Akatist nazýva „Archou pozlátenou Svätým Duchom" a my pútnici do nebeskej vlasti k nej voláme:
„Raduj sa, lebo ty vytrhávaš duše z priepasti ničoty!
Raduj sa, lebo ty obohacuješ mnohých poznaním!
Raduj sa, archa pre tých, čo túžia po spáse!
Raduj sa, prístav na ceste životom!"

You are here:   HomeSKNRočník 2024Tractatus de Noe et Nova Arca - Noemova archa II z Vyšného Slavkova ako symbol

Najčítanejšie staršie články

Načo je človek, keď nerobí svet lepším?

08.02.2011

Už dávno som nepočula slová, ktoré ako sa hovorí „chytia človeka za srdce“. Zdá sa, akoby už všetko bolo povedané a slová nám už nevravia nič. Až nedávno odznela táto otázka vo filme Kráľovstvo nebeské. V polospánku vnímajúc len útržky z filmu ma zrazu táto veta ce
Produktívna viera

29.05.2009

Teológovia dávajú Jánovi Krstiteľovi mnohé prívlastky, či označenia. Najviac ma však oslovil titul, ktorý mu udelil žurnalista Vittorio Messori-muž produktívnej viery. Veľa ľudí má totiž teologicky správnu vieru, len s jedinou, ale zato podstatnou chybičkou krásy-je neproduktí
Byť manželkou kňaza

30.01.2010

„A nenamýšľajte si, že môžete usmerňovať tok lásky, lebo, ak vás uzná za hodných, sama vám určí smer. Láska má len jedno želanie, aby sa naplnila.“ Ch. Džibrán 
Putovný pohár sv. Gorazda

13.07.2010

Deň pred sviatkom našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda 4.7.2010, sa na Cirkevnom dome konal Gorazdov deň. Na tento významný sviatok prijal pozvanie aj rakúsky biskup HansJorg Peters a administrátor Poľskej národnej katolíckej cirkvi ks. kanonik Tomasz Rybka,

Statistics

OS
Linux u
PHP
5.3.27
MySQL
5.5.5-10.11.7-MariaDB
Čas
02:15
Vyrovnávacia pamäť
Vypnuté
GZip
Vypnuté
Návštevníci
14
Články
456
Webové odkazy
6
Čítanosť článkov
2256051

O nás

Slovenské katolícke noviny - noviny súčasného katolíka. Ich hlavným cieľom je poukázať na myšlienky Starokatolíckej cirkvi, ale taktiež aj na spoločenské problémy, ktoré sa bezprostredne dotýkajú nás všetkých.
Písanie o náboženstve a viere neprináleží len kňazom, preto sú pre rôznorodosť zmýšľania autormi aj laici.
Elektronický dvojmesačník náboženských, spoločenských a teologických tém.

ISSN 1337-2238

Naši partneri