Nechcem analyzovať politickú situáciu v roku 1968, 1989, ba ani tu terajšiu, pretože evokuje rozdelenie spoločnosti. Tie túžby, ktoré sme v spomínaných rokoch mali, sa nielenže nenaplnili, ale sa ani naplniť nemohli. Totiž, nie je možné ich dosiahnuť momentálnymi politickými prostriedkami, pretože boj za ideály je oveľa hlbší, náročnejší, než prevolávanie hesiel, resp. i znášanie ťažkosti, i tých veľkých, pre dosiahnutie pravej slobody, spravodlivosti a mieru.

Kresťanstvo. Náboženstvo, ku ktorému sa podľa štatistík radí najviac ľudí na Zemi. Spomedzi všetkých náboženstiev som si do svojho článku práve preto vybrala akurát kresťanov. Všetkých nás spája viera v Boha, viera v to, že Jeho syn, Ježiš Kristus, zomrel za nás, za naše hriechy, aby sme my, ľudstvo celého sveta, mohli byť spasení. Isto iste si každý jeden z nás túto spásu zaslúži, pretože všetci sme Božie deti, no nie je to mnohokrát jediná a posledná myšlienka veriaceho človeka? Čo robíme pre to, aby sme si túto spásu SKUTOČNE zaslúžili?

Tiché vánky zadujú

päťdesiat rokov, čo ma zem nosí,

abo len tak, alebo kto si?

Päťdesiat rokov hľadám odpoveď

Som sama ?KTO SI!!?

Kto si a kto som

cesty sú plné dvojtisícročnej rosy

Zjazvené telo sa ešte nosí?

Rodila som, rodil si

mláďatko starne

dospieva

a aj jemu vstúpi do cesty

zvonenie tej dvojdomej kosy.

Môj Pane, päťdesiat rokov

ma zem nosí

odpovedz aspoň staručkej matke,

čo Ti naposled odovzdať

KTO SI!?...

Yvetta Kosmanová Samsonová

Leto je v plnom prúde a letné aktivity, ktoré Rytiersky rád sv. Gorazda usporiadava už tradične vždy prvý a tretí prázdninový týždeň, sú za nami. Dovoľte nám krátku rekapituláciu:-)

Prvý turnus s názvom Sen zmeniť svet na krajšie miesto sa niesol v duchu spoznávania známych osobností a predovšetkým seba – najvýznamnejšej osobnosti...

Prvý deň bol dňom výtvarným. Z listu nám adresovaného sme spoznali Majstra Pavla z Levoče a spoločne sme vytvorili krásne sprejerské obrazy a sadrové kvetináčiky – svietniky.

Panečku, zas ten sused púšťa nahlas rádio... Do hája, to je zas v meste ľudí. Ako sa dostanem domov?!... Tá pani ma predsa predbehla! Ja som tu stál o 10 minút dlhšie... Aha, ako ma obehol – cez dve plné čiary! Hlavne že má také fáro...

Na svete je toľko negatívnych reakcií na to, čo sa deje okolo nás, že nás táto vlna už, zdá sa, celkom pohltila. Nie všetky naše kritiky sú neoprávnené. Nie všetko sa má ospravedlniť. Ale to je iná téma, ktorou sa teraz zaoberať nechcem. K napísaniu tohto článku na inú nôtu ma totiž priviedla jedna moja známa, ktorú si veľmi vážim. Na svoj status na sociálnej sieti napísala:

„Pozorovaním nadobúdam presvedčenie, že keď sa nám ľuďom niečo nepáči, dokážeme na počkanie napísať negatívnu reakciu, koment, sťažnosť, recenziu... a mnohokrát si dobré dojmy necháme pre seba.

Krásny hypotetický list Boha duši dnešného človeka... Počúvaj, čo možno aj Tebe dnes Boh chcel povedať...

Keď si sa dnes ráno zobudil, všimol som si Ťa a dúfal som, že mi povieš aspoň vetu, alebo pár slov, prosiac o môj názor alebo ďakujúc za to, čo sa stalo včera. Všimol som si však, že si bol veľmi zamestnaný hľadaním toho, čo si oblečieš do práce. Bol som trpezlivý, keď si utekal z domu, obliekajúc sa, no ani na chvíľu si sa nezastavil, aby si sa zaradoval, že som Ti znova daroval život.