Prednedávnom sa mi zlomil necht na prste, konkrétne na ukazováku. Komu sa už niečo podobné stalo, isto vie, že to nie je zrovna príjemná a bezbolestná záležitosť. Prvá reakcia bola samozrejme ďakovanie - za všetky radosti, i ťažkosti – aj keď je to častokrát ťažké a možno nepochopiteľné, je dôležité myslieť na to, že i takáto banálna záležitosť sa dá v budúcnosti zužitkovať na niečo väčšie, lepšie. Moje každodenné činnosti, ako napríklad umývanie si zubov, písanie perom či na počítači, večerné zapletanie vlasov, alebo aj umývanie riadu, sa zrazu stali zložitými. Prst ma bolel, kvôli náplasti som ho nemohla poriadne ohýbať a cit na brušku prsta bol otupený. Cítila som sa bezradne, pretože aktivity, ktoré som s inak zdravým ukazovákom a nepoškodeným nechtom predtým robila sa teraz stávali zložitými.

Boh je ako tento náš ukazovák na ruke, okrem toho, že nám podporuje správne fungovanie našich aktivít, ukazuje nám aj správny smer. Ak máme ukazovák zlomený, ubolený, alebo nám chýba – dochádza k nesprávnemu a zložitému fungovaniu. To je nás kontakt s Bohom. Kto ukazovák nemá napríklad od narodenia, tomu zrejme nechýba, no keby okúsil aké to je mať ho, tiež by pocítil radosť z robenia aktivít, ktoré mu uľahčí.

So smútkom v srdci, ale s nádejou na opätovné stretnutie si Vám dovoľujeme oznámiť, že nás do duchovného sveta predišiel náš arcibiskup ThDr. Augustín Bačinský vo veku 71 rokov.

Bratia a sestry, v čom spočíva pre nás – vo všeobecnosti – podstata Vianoc?Myslím, že v túžbe po radosti, pohode, láske, pokoji, skrátka byť šťastným. To všetko umocňuje krása a čaro vianočného stromčeka, kolied, chutného jedla a milých darčekov pod stromčekom od Ježiška.

Táto radosť sa zrodila pred dvetisíc rokmi v Betleheme. Najskôr túto radosť zažilo malé spoločenstvo ľudí: Jozef s Máriou v strede s dieťaťom Ježiškom, potom niekoľko pastierov na základe zvestovania anjelov. Ďalej ako sa dozvedáme zo Svätého Písma, boli to traja mudrci z Východu, ako aj prorok Simeon, či žena menom Anna v Jeruzalemskom chráme.

Projekt Vianočné tvorenie je u nás tradíciou už 5 rokov. Vždy sa stretli celé rodiny spoločne na rôznych miestach. Dospelí sa porozprávali, deti zahrali a všetci spoločne vytvorili krásne veci -ozdôbky na stromčeky, darčeky pre radosť. Tento rok je iný. Stretávať sa osobne veľmi nemôžeme, no verím, že na seba myslíme ešte o to intenzívnejšie. Preto sa Starokatolícka cirkev na Slovensku v spolupráci s Rytierskym rádom sv. Gorazda rozhodli napriek všetkým komplikáciám usporiadať tohtoročný 5. ročník vianočného tvorenia.

Pre Vaše deti od mojej charitatívnej dielne postihnutých a mladých detí!

Starokatolíckym novinám...

Jediný rómsky časopis Myšulienka, ktorý vydávalo KZNE SR (Kultúrne združenie národností a etník – pod vedením tiež postihnutej Bohuslavy Habovčíkovej v Bratislave na západnom Slovensku, bohužiaľ in memoriam). Prácu, ktorú vytvorila, sa nikomu inému nedalo riešiť, a tak po jej odchode časopisy zanikli.

Je v silách človeka postaviť sa zoči-voči smrti? Môže sám so svojou krehkosťou zniesť pohľad do bezodnej hlbiny vlastnej ničoty a absurdity, do čiernej diery a singularity, kde nenávratne a bezpodmienečne mizne všetko to, čo v živote miloval a vážil si? Myslím si, že odpoveď je tu zbytočná a v plnej miere sa stotožňujem s tým, čo napísal Eberhard Jüngel: „Smrť – môžeme ju vlastne len nenávidieť". Ja sám nie som schopný v plnom vedomí vnímať svoj koniec, kam neodvratne smerujem. Naopak, som nútený od tejto temnej hranice, Danteho brány s nápisom „Kto mnou prechádza, každú nádej stráca", sústavne odvracať svoj zrak, dennodenne na ňu zabúdať a zúfalo sa držať svojho kúsku života, ktorý tým vlastne stráca akýkoľvek význam a zmysel.