Aké to bolo bolestné, keď nám odišiel milovaný blízky človek na druhú stranu života, na druhý svet. V určitom slova zmysle sme sa snažili túto stratu vykompenzovať chodením na cintorín, a to hlavne cez tzv. dušičkový čas, kedy sme intenzívnejšie prežívali túto blízkosť, i keď len v duchovnom slova zmysle.

Ale teraz, v tomto čase, kedy sú opäť dušičky, nemôžeme ani spomínaným spôsobom sa „stretnúť" s našimi drahými zosnulými. A preto mnohí túto skutočnosť opäť do určitej miery prežívajú na spôsob dňa pohrebnej rozlúčky. Ale neexistuje uspokojivá alternatíva tohto zvláštneho prepojenia?

Stojím za oknom svojho vlastného domu v chlade večernej tmy a pozerám sa na svoj domov zvonka... Stojím sama a vidím svoje deti, ako sa tešia, vidím, ako je vnútri teplo a milo... Stojím a cítim šťastie i smútok...

Tíško, potichučky sa usaďte a počúvajte... Načúvajte svojmu vnútru, v ktorom je váš Nebeský Rodič. Počujete, čo vám hovorí? Zatvorte očká, stíšte svoje myšlienky...

Tak sme sedeli s deťmi počas prípravy na 1. sv. prijímanie a okrem rozprávania o dejinách spásy a význame prijatia Ježiša do našich sŕdc, prišla reč i na dôležitosť modlitby.

Áno, hovorí sa, že modlitba je rozhovor s Bohom. Existuje niekoľko modlitieb – vzácna modlitba Otče náš a mnohé iné - detské, dospelácke, dlhé ako ruženec i krátke ako Anjeličku, môj strážničku...

V jeden letný, slnečný, víkendový deň sme sa vybrali na bicykloch po potulkách osadami Malej Fatry. Denno – denne človek často v zhone myslí na základné potreby prežitia, bez toho, že by si uvedomoval, že je to dar, ten nový deň opäť žiť. Úplne samozrejme berie, že ráno vstane – zobudia ho teplé slnečné lúče-pozdvihne mu to náladu, klope ne okno dážď, ešte nevstal z postele a už je mrzutý, beží na autobus, do práce, za povinnosťami a ... plní povinnosti jednu za druhou, niekedy priam mechanicky, čo sa od neho očakáva. Berie život ako samozrejmosť. Keby sme tak mechanicky a zároveň tiež mysleli i na povinnosti v našom duchovnom postupe. Všetko berieme ako samozrejmosť a na našu budúcnosť zabúdame. Stále v zhone.

Má svoje dejiny, osudy,

Primárnu ľudskú tragédiu, i šťastie.

Báseň je telom slova.

Jej slovo je tichým dotykom, dorozumením, stretnutím, cestou, preklenutím vekov, nástrojom, kľúčikom vyloveným zo dna mora.

Ten, kto spoznal týmto slovom vnútornú krajinu časom zabudnutú, s ním možno nemusí vedieť zachádzať.

Námorník sa plaví moriami. Prežil už všetko – horúčavu, búrku, krupobitie, prepad pirátov, hlad... Mal i stratil nádej... No hoci je život niekedy aj veľmi ťažký, vždy verme, že na konci tunela príde svetlo. Len treba zachovať odvahu, byť čestný a statočný, byť dobrým námorníkom... A tak i náš námorník na obzore po všetkých trápeniach uvidel pevninu, nad jeho loďou zaškriekali čajky a on s pokorou a vďačnosťou vstúpil na pevnú zem.