Pierre Anthon sa zastavuje, nehľadí na ostatných, na ich pády ani na ich úsilie, vylieza na slivku a prehlasuje, že nič nemá...

Inscenácia Nič odohraná v DAB nesie v sebe hlbokú otázku zmyslu života. Podľa hlavného hrdinu zmysel nemá nič. Jeho spolužiakov tento nihilistický pohľad trápi a chcú mu dokázať opak. Nikto z hrdinov tohto príbehu však svoju obetu odovzdanú na kopu nedáva dobrovoľne. Každý príspevok je násilne hrubo vynútený. Celá Kopa zmyslu sa mení na prázdne veci, prázdne skutky, na stratu svojich milovaných vecí, morálnych hodnôt, ba dokonca na stratu seba samého. A v pozadí príbehov detí stoja zlyhania rodičov. Je toto naozaj obraz našej vyrastajúcej generácie? Naozaj môžeme pochopiť zmysel života až keď stratíme všetko – dokonca život?

V kontraste so spomínanou inscenáciou som sa zúčastnila krásnej životnej udalosti svojho syna – stužkovej slávnosti. Tu jeden z profesorov vyhlásil, že každodenne stretáva na chodbách a vo svojej triede výnimočné osobnosti. Slávne osobnosti. Sú to jeho študenti. O každom z nich pripravil krátke video, ktoré zahŕňalo niekoľko charakteristických slov a vyzdvihnutie kvalít jeho mladých ľudí. Ich nesmiernu hodnotu. Na záver pridal príhovory slávnych osobností – spevákov, hercov, športovcov apod., ktorí menovite zaželali študentom všetko dobré. Deti sedeli ticho a počúvali toto video dojaté k slzám, o rodičoch nehovoriac. Ich deti sú už teraz výnimočné osobnosti...

Aký to je rozpor – Nič a Výnimočnosť.

„Proroci prorokujú klamstvo a kňazi vládnu na vlastnú päsť“ (Jeremiáš 5,31).

Ján Krstiteľ je akoby oceánom, do ktorého sa vlievajú potoky a rieky všetkých božích prorokov Starého zákona. Sám sa označil ako „Hlas volajúceho na púšti“ (Jn 1,23).Preto iba na neho platí laudácia od samotného vteleného Slova – Ježiša Krista, že „Nenarodil sa zo ženy nikto väčší ako Ján“. Len u Jána Krstiteľa oslavujeme jeho narodenie, podobne ako narodenie Bohočloveka a narodenie Bohorodičky. Sv. Augustín (+430) hovorí: „Toto nemôže byť bez významu. A ak si aj nevieme dostatočne vysvetliť takéto vyznačenie, osožnejšie a cennejšie je premýšľať o ňom“ (Kázanie 293).

Vieme, že Ján mal poslanie už skôr, ako sa narodil, keď radostne zaplesal v lone svojej matky Alžbety. Svojím narodením rozväzuje jazyk svojho otca kňaza Zachariáša. Ten mlčí a stráca hlas, až kým sa nenarodí Ján, Pánov predchodca, a vtedy sa mu hlas vracia. Sv. Augustín práve v tomto tajomstve hlasu vidí podstatu prorokovej osoby: „Sú to božské veci a presahujú mieru ľudskej krehkosti. Napokon sa narodí, dostáva meno a rozväzuje sa otcov jazyk. Uváž, čo sa tu stalo, lebo ide o obraz plnej skutočnosti.“ Pokračuje: „Otvorenie Zachariášovho hlasu pri Jánovom narodení je to isté, čo roztrhnutie opony pri Kristovej smrti na kríži. Keby bol Ján zvestoval seba samého, Zachariášove ústa by sa neboli otvorili. Jazyk sa rozväzuje, lebo sa rodí hlas.“

(2Kor 3,17)

Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda.

Sloboda je jednou z dôležitých hodnôt, o ktorej sa dnes veľa hovorí a píše. Každá moderná spoločnosť garantuje slobodu ktoréhokoľvek jej člena priamo ústavou a súčasný moderný človek sa inštinktívne bráni všetkému, čo pociťuje ako narúšanie jeho vlastného slobodného priestoru. Ale ako to už častokrát býva – tie najviac používané a vyslovované slová sú aj najmenej chápané. Taký istý osud zrejme postihol aj pojem slobody, ktorá býva častokrát zamieňaná so svojvôľou. Aby sme tomuto pojmu správne porozumeli, a to aj z pohľadu Biblie a Viery, je nutné si uvedomiť, že skutočná sloboda je nerozlučne spojená s tromi vlasatosťami:

Daj nám, Pane, silu spoznávať a prijímať i spätne pravdu a lásku našich drahých rodičov a prarodičov. Otče nech naše slová a naše úprimné modlitby nie sú jalovým ovocím, nie sú trhlinou v tomto svete, nie sú prázdnou jamou. Prosíme Ťa, drahý Nebeský otče, aby naše prosby pramenili zo srdca, ktoré je plné múdrosti a lásky a tak našli skutočnú oporu v tvojom konaní v náš prospech v prospech človeka pravdy a lásky na tejto zemi. Odober nám, Pane, z falošných slov.

(Mt 18,1-3)

V tú hodinu prišli učeníci k Ježišovi s otázkou: Kto je najväčší v nebeskom kráľovstve? On si zavolal dieťa, postavil ho do stredu medzi nich a povedal: Amen, hovorím vám, že ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva..

„Verba movent. exempla trahunt" – slová povzbudzujú, príklady priťahujú – tak by sa dalo preložiť toto známe latinské príslovie. Áno, slová vedia byť niekedy krásne, vedia potešiť, pohladiť i povzbudiť, ale vždy sú to len slová. A čím je človek starší, tým viac akýmkoľvek slovám prikladá čoraz menší význam, pretože ľudia veľmi radi a veľa rozprávajú, vedia sa skrývať za vznešené myšlienky a heslá, ale realita býva častokrát diametrálne odlišná. Oveľa väčšiu výpovednú hodnotu majú teda konkrétne príklady a vzory.

„Sňali ho z kríža a uložili do hrobu." (Sk 13,29)

Len o dvoch typoch bozkov v dejinách možno kategoricky vyhlásiť, že rozhodujúcim spôsobom poznačili a až do skončenia vekov poznačujú ľudský rod. Je to bozk Judášovej zrady Krista (Lk 22,48), pre ktorý platí: „Syn človeka síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda človekovi, kto zrádza Syna človeka! Pre toho človeka by bolo lepšie, keby sa nebol narodil" (Mt 26,24). Je to bozk smrti a personálnej deštrukcie. Z Judášovho bozku vzišli tŕpke početné plody bohoborectva, ktorých „korunou" je ateistický – západný humanizmus.
Druhý je bozk lásky, ktorá je silná, ba mocnejšia ako smrť (Pieseň piesní 8,6b). Ten dala Ježišova Matka Mária svojmu mŕtvemu Synovi Ježišovi Kristovi, ktorého jej položili do náručia po sňatí z kríža – ľudským umom nepredstaviteľnej tragédii. Stal sa odpoveďou na ten Judášov z Getsemanskej záhrady deň predtým. Je to bozk, ktorý je znakom sily života, nad ktorým nemá smrť svoje páky, aby ho zgniavila. Je to bohoľudský bozk Bohonosnej (Theotokos) matky Božiemu Synovi – takto ju originálne titulovali Otcovia cirkvi na všeobecnom sneme v Efeze v roku 431.
Toto zľúbanie bezmocnej Kristovej tváre uprostred zatemnenej zeme, ktorá sa triasla a pukali skaly, je nespočetnekrát napodobňované v celej priepastnej tragike nezmyselného ľudského života.
Spomeniem tu dve dojímavé scény z oceňovanej filmovej snímky Generál Patton (1970). Ide o portrét jedného z najgeniálnejších vojvodcov dvadsiateho storočia, voči ktorému ako zrejme jedinému spojeneckému veliteľovi v druhej svetovej vojne, mala rešpekt nemecká generalita.