Každý hľadá svoju pravdu. Pravdu, podľa ktorej sa rozhodne žiť. Pravdu, ktorá ho naplní a naštartuje do každého dňa. Väčšinou je to celoživotný proces. No nielen pravda je tá, ktorá nás ženie dopredu. Je to predovšetkým túžba po šťastí.
Len ako to šťastie nájsť? Kde ho hľadať? Ako sa zbaviť všetkého, čo nás ťaží? Nie je toho predsa koľko razy málo. Starosti o existenciu. Vojny, teroristické útoky. Rozkoly v spoločnosti, ba dokonca v samotných rodinách, manželstvách, aj medzi deťmi v školách... Nepokoje, nenávisť, hnev, lakomstvo, pýcha a pády... Tak kam sa podelo to krásne šťastie, o ktorom všetci tak snívajú?
Pravdou je, že vo svete zameranom na egoizmus človeka ho nenájdeme. Nie ako vo Ferdovi Mravcovi a jeho pesničke prenesené na našu tému: Nie JA všetko zvládam, nie JA všetko ovládam...
Nie, egoizmus nie je ten, ktorý nám zabezpečí šťastný život. Nie, ani ten pod rúškom ochrany druhého, darovania svojho času, starostlivosti či majetku svojej rodine či niekomu druhému, ba dokonca ani cudziemu. To je všetko len láska dostávania. Darujem, aby som dostal naspäť – protislužbu, veď neskôr sa mi to v dobrom vráti, obdarovaný mi bude zaviazaný, alebo len pre dobrý pocit z možnosti darovať či pomáhať.
Snažíme sa veci, svoje starosti i bolesti druhých uchopiť do vlastných rúk.
Ale čo ak je cesta ku šťastiu celkom iná?

„Caeleum denique! – Nebo na konci!"
(bojový pokrik templárov)

Kľúčové dielo svetového filozofického dedičstva, pomocou ktorého sa umní ľudia aj u nás snažili pochopiť metafyzickú podstatu totalitných systémov a zaujať voči nim sebaobranný postoj je bezpochyby Pramene a zmysel ruského komunizmu od Nikolaja Berďajeva. Filozof v ňom tiež učí, že len pomocou náboženských symbolov možno ľudové masy ovplyvniť pozitívne. Všetky ostatné, teda politické symboly a mýty, sa javia ako klamné – demagogické. Odôvodňuje to tým, že náboženská symbolika je podstatne hlbšie založená a disponuje ontologickými reálnosťami, čo nie je možné u vratkých politických ideológií.
„Posledný panslavistický farár" vo Vyšnom Slavkove Donát Čarnogurský si osvojil zušľachťujúcu silu náboženských symbolov. Ním spravovaná farnosť vo Vyšnom Slavkove – „v hornatom kraji" nielen geograficky, ale aj duchovne – označená ako „živé múzeum slovenskej a slovanskej identy", prekypuje religióznymi symbolmi, vychádzajúcimi z osobnostných princípov aristokratickej kultúry: pravdy – dobra – krásy.
Všetkým artefaktom dal farár nielen ideu, ale ako zručný remeselník a umelec ich sám, či v spolupráci s inými, vytvoril. Vie, že nestačí len konfrontácia s demagogickými symbolmi, ktoré sprevádzajú túto novú pružno-mäkkú, teda liberálno-progresivistickú totalitu. Voči dekonštrukčným princípom, ktoré ovládajú masy silou počítačovej virtuálnej reality a masmediálnej moci, predkladá reálne konštruktívne symboly života, medzi ktorými dominuje zmenšená replika biblickej Noemovej archy.

Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.
1 Kor 15,22
Viera v posmrtný život je pevnou súčasťou kresťanskej viery. Nepoznám veriaceho kresťana, ktorý by nežil v nádeji vo večný život, veď tak píše aj apoštol Pavol: „Veď ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí". 1 Kor 15, 19.
A predsa by som si dovolil s tou základnou kresťanskou pravdou, ktorá tvrdí, že duša ľudská je nesmrteľná, polemizovať. Pretože ja neverím v nesmrteľnosť, ale v zmŕtvychvstanie. Pýtate sa, aký je v tom rozdiel? Nuž ten, že ja verím, že večný život sa pre mňa stane realitou až po tom, čo zakúsim smrť. Môžete my oponovať, že nik kto predsa verí v posmrtný život, nepochybuje o fyzickej smrti. Lenže v tomto prípade tu nejde o fyzickú smrť, ale o niečo hlbšie a podstatnejšie.
Ja totižto odmietam veriť vo večný život v zmysle akejsi osudovosti a zákonitosti, že po smrti logicky nasleduje večný život. Ja verím, že večný život nie je samozrejmosť, je to dar a ten môžem prijať, ale aj odmietnuť. A čo sa stane, ak odmietnem dar večného života? Nastane niečo horšie ako fyzická smrť – večná smrť.

O čom je život a čo v ňom hráme,
dopredu sa radšej neobzeráme.
Hľadáme nádeje tam, kde niet viery,
šípmi sú slová, zbraňami pery.
S pamäťou po troche strácame život,
listujem v spomienkach a je mi clivo.
Zrak už tak neslúži, pri srdci tlačí,
i keď bol krátky – ten život – mne stačil.
Epitaf Jozefa Jakubca ml.

Toľko sa už narozprávalo o živote. Ži naplno! Čas je na tejto zemi len obmedzený. Nestrácaj čas, čas sú totiž peniaze... A tak sa nám prelína čas, život, peniaze, chuť žiť naplno a často bezhlavo. Všetko chceme stihnúť, všetko okúsiť. Chceme žiť. Naozaj žiť? Celý život sa pripravujeme na život.
Jediné ale, na čo máme byť pripravený, je smrť. Byť pripravený s odvahou a pokorou povedať, že som svoj život tu na zemi bez ohľadu na jeho dĺžku naplnil dobrom a som pripravený na život po živote.
Smrť - strašidlo pre mnohých. Koniec. Každý okamih nášho života je krokom v ústrety smrti. Samota, opustenosť. Hlboko nás zasahuje vo vnímaní vo vzťahu k sebe i vo vzťahu k našim blízkym.
Pre niektorých veriacich znamená smrť prechod medzi životom vo fyzickom svete do sveta duchovného. To im dáva nádej, že potom už bude dobre. Ako sa zvykne hovoriť: „Už to má ten náš drahý za sebou..." Iní veria v možnosť nápravy. Keď niečo nedokážem dotiahnuť na prvý pokus alebo pokazím, dostanem šancu v budúcom živote... A existujú i iné pohľady na život a na smrť.
Čo je ale fyzická smrť oproti tej duchovnej?

„Sám zostúpil k tým, čo opovrhli jeho láskou."

(Akatist k presvätej Bohorodičke – kondak 12)

V roku 1980 bol uvedený americký film Brubaker, ktorý povolila aj cenzúra vo vtedajšom socialistickom Československu. Filmári sa inšpirovali skutočnými udalosťami, opísanými odborníkom na penológiu Thomasom O. Murtonom, na základe jeho skúseností s otrasnými podmienkami v dvoch väzenských farmách v štáte Arizona v šesťdesiatych rokoch. Väzni boli využívaní na otrockú prácu, z ktorej profitovali exponenti moci, ale aj ich lojálni pomocníci z radov odsúdených. Sofistikovanosť otvorenej a skrytej brutality: mučenie (napr. tuckerov telefón), smrť, hromadné hroby a beznádej väzňov v niektorých prípadoch predčí aj pomery, ktoré popisuje v sovietskom trestnom systéme Alexander Solženicyn v Súostroví Gulag.
Pozoruhodná je odvaha a vytrvalosť v dobrom Henryho Brubakera (Robert Redford) – nového riaditeľa filmovej väznice Wakefield – ktorý bol odhodlaný skoncovať s neľudskou mašinériou a urobiť reformu zodpovedajúcu humánnej predstave o zmysle trestu. Riaditeľ sa celkom nekonvenčným a život ohrozujúcim spôsobom ujal funkcie tak, že sa inkognito nechal do väzenia zatvoriť s novou várkou trestancov. Na vlastnej koži zakúšal dennú temnú realitu pomerov – moc bezprávia, do ktorej sa ponoril, aby hľadal cestu nápravy.

Ako máte nabitú baterku? Tú na mobile alebo v aute? Joj, mať tak vymlátenú baterku na telefóne, keď súrne potrebujete zavolať... Alebo ísť autom a vidieť, ako plynový pedál nepridáva na rýchlosti, svetlá zhasínajú, až auto celkom zastane a už nenaštartuje. Nepríjemné. Dokonca nebezpečné.
A čo taká naša vnútorná baterka? Naše zdravie? V jednom rozhovore MUDr. Jan Vojáček pútavo rozpráva o tom, ako zistiť, v akom stave je baterka nášho fyzického tela. A ako je možné ju opäť dobiť. Nie je to ťažké. Podľa jeho slov na to stačí slnečná energia – teda slnečné svetlo, potom kvalitná, zdravá strava, čistá voda a magnetizmus. Aké jednoduché. Telo má potom dostatok síl na vykonávanie rôznych činností. Rozhovor je zaujímavý a určite stojí za to si ho vypočuť.
Ja by som sa rada nechala MUDr. Vojáčkom inšpirovať. Prenesme teraz svoju pozornosť na naše duchovné telo.